Koncom roku 1919 si jedného dňa páter Pio vyzliekal rúcho v sakristii, kde bol jeden pán, ktorý naňho civel a povedal: „Áno, je to on, nemýlim sa.“
Keď ľud vyšiel, pristúpil bližšie, kľakol si a s plačom mu povedal:
-„Otče, ďakujem, že si ma zachránil pred smrťou.“ Páter Pio mu položil ruku na hlavu a povedal: „Nemusíš ďakovať mne, synak, ale nášmu Pánovi a Panne“. Potom sa pár minút rozprávali. Keď vyšiel von, niekto sa ho spýtal, čo sa stalo, a on odpovedal:
„Bol som kapitán pechoty a jedného dňa som na bojisku, v hroznej paľbe, neďaleko odo mňa videl mnícha, bledého a s výraznými očami, ktorý nemal odznak kaplána a ktorý mi povedal:
„Pán kapitán, choďte preč od toho miesta“ – išiel som k nemu a kým som vôbec prišiel, na mieste, kde som bol predtým, vybuchol granát a otvoril doslova priepasť. Keby som tam zostal, letel by som vzduchom. Otočil som sa na drobného mnícha, ale už tam nebol.
– Iný kolega mi v ten istý deň povedal, že aj jeho tento brat zachránil pred vážnym nebezpečenstvom smrti; to isté hovorili niektorí vojaci. Medzi nimi bol jeden, ktorý povedal, že je to Páter Pio, svätý z kláštora San Giovanni Rotondo, ktorý vystupoval ako ochranca na bojiskách. A ja, skôr zo zvedavosti ako viery, som sa išiel pozrieť, či ten mních, ktorý ma zachránil, je on, pretože jeho postavu som mal jasne vtlačenú do mojej mysle. Keď som ho uvidel, viete si predstaviť moje prekvapenie a vďačnosť, ktorú som k nemu cítil. Som šťastný, že som mu mohol osobne poďakovať a pobozkať jeho sväté ruky.“ (GloriaTV)
