Monitoring – Púte – slovenské „majdany“: Každý piaty Slovák prišiel do Levoča, Legendárny Velehrad

636

Zhromaždenia Slovákov – púte –  od nepamäti majú náboženský a najmä mariánsky charakter. Môžme povedať, že sú to naše vlastné „majdany“ – majdany modlitby a prejav postojov, viery a spolupatričnosti.  Na rozdiel od „majdanov“ súčasnosti – ktoré prinášajú prevraty, násilie a nenávisť, je púť slovenského katolíka plná viery, pevnosti aj odhodlania. S púťami na Slovensku si neporadili ani komunisti a tak ich radšej nechali na pokoji. Až v júli 1985 na Velehrade sa ukázalo, že takáto púť môže aj komunistom riadne znepríjemniť život, a že tieto pokojné zhromaždenia v sebe nosia aj revolučný náboj.  Anton Selecký

Na púť do Levoče prišlo až 600 tis. ľudí

Levočská púť na Mariánsku horu dnes vyvrcholila pontifikálnou svätou omšou, ktorú celebroval kardinál Stanislaw Dziwisz, arcibiskup krakovský a bývalý sekretár zosnulého pápeža Jána Pavla II. Tohtoročná púť sa niesla v znamení 20. výročia návštevy svätého Jána Pavla II. a modlitieb za rodinu.

Na snímke veriaci na Mariánskej hore poèas Mariánskej púte v Levoèi 5. júla 2015. Mariánska hora patrí k najstarším a najznámejším pútnickým miestam na Slovensku. FOTO TASR - Oliver OndrášNapriek vysokým teplotám prišlo na Mariánsku horu množstvo veriacich. Organizátori odhadli ich počet za oba víkendové dni až na 600.000.

Kardinál Dziwisz sa v osobne ladenej homílii prihovoril pútnikom a vyznal sa zo svojho vzťahu k zosnulému pápežovi. Zdôraznil, že Ján Pavol II. veril už v roku 1984, keď jeho oficiálna návšteva vtedajšieho komunistického Československa neprichádzala do úvahy, že sa k levočskej Panne Márii raz dostane. Ľudí vyzval tiež, aby nachádzali v mariánskej úcte zdroj zdravej hrdosti. TASR o tom informoval moderátor levočskej púte Jozef Lapšanský.

“Počas púte sa našťastie neudiali žiadne mimoriadne udalosti,” uviedol Lapšanský. Časté však boli podľa neho zásahy zdravotníkov k ľuďom, ktorí skolabovali z tepla, alebo boli dehydrovaní.

Otváracia odpustová svätá omša začala v sobotu (4.7.) o 17.00 h. Program zahrňujúci ďalšie bohoslužby pokračoval až do dnešného poludnia. Sobotnú noc spestril na zaplnenej hore mariánsky koncert hudobnej skupiny bratov Kollárovcov.

Zaujímavosťou podľa Lapšanského bolo, že počas celej noci zo soboty na nedeľu prijímali ľudia sviatosť zmierenia. Posledný človek odchádzal zo spovednice až dnes okolo 3.30 h nadránom.

V priebehu púte sa naplnila aj jedna z jej tohtoročných výziev, a to aby do Levoče k Panne Márii prichádzali rodiny. “Bola naozaj radosť pozrieť, pretože prišlo veľmi veľa mladých rodín, aj s bábätkami,” dodal moderátor púte.

Levoča je najstarším pútnickým miestom východného Slovenska, korene mariánskeho kultu tu siahajú až do 13. storočia. Dosiaľ najväčšia púť z pohľadu návštevnosti sa konala za prítomnosti pápeža Jána Pavla II. v roku 1995, keď Mariánsku horu navštívilo asi 650.000 pútnikov.

http://www.konzervativnyvyber.sk/na-put-do-levoce-prislo-az-600-tis-ludi/6327/

Púť, ktorá zmenila dejiny

Komunisti chceli zahnať katolíkov do kúta, trúfli si aj na provokácie a posmech. A veriaci im ukázali, že ich je viac. Dnes je tomu presne 30 rokov.

Velehrad 1985

Keď sa hovorí o kľúčových momentoch, ktoré viedli k pádu komunizmu u nás, zabúda sa na Velehrad 1985. Je to presne 30 rokov, čo sa uskutočnila púť, ktorá bola v komunistickom Československu prelomom: pre veriacich aj režim.

„Je to historický medzník, hneď v dvojakom zmysle: Jednak sme konečne dosiahli poľské počty, jednak sa páni rozhodli vyvolať konfrontáciu a prehrali ju.“

Najskôr malý návrat do roku 1985. Je komunizmus, nikto netuší, čo sa stane o štyri roky. V Moskve sa pred pár týždňami dostal k moci energický a obľúbený Gorbačov, režim verí v obnovu. V Poľsku tvrdo vládne generál Jaruzelski. Pred vyše tromi rokmi vyhlásil výnimočný stav, s ktorým prišla vlna represií. Minulý rok bol zavraždený kňaz Jerzy Popieluszko, Adam Michnik je vo väzení, v krajine vypukla inflácia. Československo si žije vlastným tempom, nič neriskuje, radšej konzervuje – a udalosťou je spartakiáda na konci júna, cvičilo vyše dvoch miliónov detí a mladých, rodičia im prišli zatlieskať.

O chvíľu z toho zostanú len spomienky. To dôležitejšie sa totiž odohráva hlbšie v spoločnosti – a Velehrad ukázal, čo to je. Toto je päť vecí, ktoré Velehrad 1985 zmenil a jedna, ktorá podnes zostáva naším záväzkom.

1. My sme väčšina

Jeden z účastníkov o Velehrade povedal: „Je to historický medzník, hneď v dvojakom zmysle: Jednak sme konečne dosiahli poľské počty, jednak sa páni rozhodli vyvolať konfrontáciu a prehrali ju.“

Podľa odhadov prišlo na Velehrad okolo 200-tisíc ľudí, možno až štvrťmilióna. A to sa v čase posunutých osláv 1100. výročia smrti sv. Metoda (vlastné výročie pripadlo na veľkonočnú Bielu sobotu) konala aj púť v Levoči, kde bolo 100-tisíc ľudí, možno viac.

Komunisti chceli výročie opanovať a predefinovať, dopadlo to pre nich fiaskom, posúďte sami – takto vyzerala atmosféra na Velehrade pred 30 rokmi:

 


(Zdroj audiozáznamu: magnificat.sk) 

Komunistický minister kultúry Válek po púti tvrdil, že to bola pre režim rana, ale nič nepochopil – dôkazom bolo jeho angažovanie v potláčaní Sviečkovej demonštrácie o necelé tri roky neskôr.

2. Iniciatívu má tajná cirkev

Najväčšiu autoritu na samotnej púti mal pražský kardinál Tomášek, ukázali to skandujúci veriaci. Nič z toho by však nebolo možné bez tajnej cirkvi a najmä strategického rozhodnutia Vladimíra Jukla. Bol to práve on, kto rozhodol, že sa veriaci nezľaknú snahy komunistov a ukážu im, kto je väčšina. Kardinál Tomášek ho podporil, miestny biskup Vrana a aj velehradský kňaz bol proti. Ale Jukl sa nezastavil.

„Velehrad veriacich oslobodil a zelektrizoval. Do očí udieralo, že väčšina účastníkov púte boli mladí ľudia, emócia bola jasná: režim je starý, cirkev je mladá.“

Na túto púť sa krúžky organizované Juklom a Krčmérym pripravovali takmer celý rok a oplatilo sa. Tajný biskup Korec, ktorý bol pri iných konfrontáciách s režimom skôr opatrný, tu bol tiež a bol aktívny. Vo svojich spomienkach neskôr napísal, že Velehrad veriacich „oslobodil a zelektrizoval“.

Ideovo, organizačne aj spoločensky to bol triumf Vladimíra Jukla. Nielen ako jedno podujatie, ale skôr ako vyvrcholenie niekoľkoročnej snahy. Do očí totiž udieralo, že veľká väčšina účastníkov púte boli mladí ľudia, emócia bola jasná: režim je starý, cirkev je mladá. Vďaka tajnej cirkvi.

Keď pred pár mesiacmi, pri 25. výročí Novembra 1989 dával generál Lorenc rozhovory médiám, tvrdil tam, že pre režim bola najväčším problémom práve tajná cirkev. Bolo v tom kus spätnej racionalizácie, ale aj potvrdenia reality pred rokom 1989.

Komunistickí politici, v obleku prvý zľava je minister kultúry Milan Klusák

kardinál František Tomášek

kardinál Agostino Casaroli

3. Koniec Pacem in Terris

Vatikán síce Pacem in Terris zakázal už v roku 1982, nebolo to však úplne explicitne jasné – meno tohto kolaburujúceho združenia totiž v oficiálnom dokumente nebolo uvedené. Kňazi aj veriaci tomu však rozumeli. A po Velehrade to bolo jasné úplne všetkým, biskupi ako Vrana v Olomouci či biskup Feranec v Banskej Bystrici, ktorých režim využíval, strácali posledné zvyšky autority, vodcami katolíckej cirkvi boli kardinál Tomášek v Prahe a tajný biskup Korec na Slovensku. Rozumeli tomu aj oficiálni predstavitelia ako biskup Gábriš v Trnave a ďalší. Pacem in Terris bola slepá cesta, kolaborácia už nebola atraktívna, znamenala totiž osobné znemožnenie.

4. Nástup novej generácie

Na Velehrade zažili českí, moravskí a slovenskí veriaci to, čo zažili predtým Poliaci počas návštev Jána Pavla II. v komunistickom Poľsku. Nebol to len pocit väčšiny, ale najmä koniec strachu, že sa nemusia báť. Trnavčania okolo Júliusa Brocku sa nedali vytlačiť spred kostola a celú noc tam spievali a modlili sa. Anton Srholec s Františkom Mikloškom boli kúsok ďalej, pri neďalekom cintoríne.

Tajný biskup Korec chodil od skupinky ku skupinke a zdravil sa s nimi. Tie stovky a tisíce mladých ľudí sa domov vrátili zmenení. Zažili to, čo predtým Václav Havel nazval mocou bezmocných. Títo ľudia už neboli formalisti, ktorí na povel mávajú sovietskymi a československými vlajočkami, v srdci cítili niečo podstatne silnejšie a väčšie.

Emancipácia novej generácie na seba nedala dlho čakať: Čarnogurský a Mikloško zorganizovali v marci 1988 Sviečkovú demonštráciu a tajnú cirkev posunuli o míľový krok ďalej.

KINO: Veci života

S legendárnou Romy Schneiderovou.“Obyčajný príbeh“, akými sa bohužiaľ už dnes nikto hlbšie nezaoberá. Jeho mottom je: Si tu krátku chvíľu na to, aby si si dovolil luxus neustrážiť svoje šance, alebo – smrť je nebezpečná dáma, ktorá sa ti pripomenie, keď s ňou nerátaš.