Svedectvo: HLAS V EFEZE

371
Som šťastná, že môžem porozprávať svoj príbeh.  Dúfam, že pomôže ľuďom otvoriť svoje srdcia pre Boha.

Moji rodičia sú vojaci a tak som sa v živote veľa nacestovala. Boli metodisti , neskôr sa stali akýmsi neidentifikovateľným  protestantmi. Keď som mala 20 rokov, žili sme v Turecku. Je to veľmi zaujímavá krajina a je  tam jedno špeciálne miesto. Volá sa Efez.

Niektorí možno o ňom počuli, ale niektorí možno nie. Je známy ako posledný domov Panny Márie. Tam, kam ju apoštol Ján vzal po smrti a vzkriesení jej syna.  Miesto videla vo vízii ctihodná Anna Katarína Emmerichová.

Efez sme navštívili. Dlho som rozmýšľala nad konverziou, ale k ničomu som sa nemala. Išli sme do toho domu tak, ako stovky iných turistov. Bol tam malý oltár a kľakátko, tak som si kľakla na modlitbu.

Náhle som začula  hlas, ktorý mi hovoril: “Teraz je čas.” Myslela som, že ku mne niekto naozaj hovorí , pozrela som sa okolo seba, ale nestál tam nikto.  Bol to veľmi jemný hlas. Pozrela som sa na sochu Panny Márie a zaznel ten istý hlas v tom istom tichu: „Teraz je čas.”

Vyšla som von a vrátili sme sa z výletu. Ale celý čas to vo mne doznievalo. Po niekoľkých týždňoch  som konečne povedala mame: “Čo by si si pomyslela…”, ale mama dokončila moju myšlienku: ”Keby si sa stala katolíčkou? “

Bolo to poriadne prekvapenie. Spýtala som sa, ako to vedela čo chcem povedať.  Povedala mi, že od chvíle, ako sme sa vrátili z Efezu, videla, že som v stave hlbokého pokoja. Skutočne mi dohodla schôdzku s kňazom na vojenskej základni. Bol veľmi milý a ochotný. Povedal mi: “Myslím, že Panna Mária bola tak blízko pri tebe, ako len mohla byť bez toho, aby ťa poklopala s Bibliou po hlave.”

Začali sme s katecházou hneď poobede. Viem, že páter bol dosť vyčerpaný, pretože som mala nekonečne veľa otázok. Veľmi trpezlivý mi podal môj prvý ruženec s tým, že je to najsilnešia zbraň, aká v Cirkvi existuje. “Čo s tým mám robiť?”, spýtala som sa.  Trpezlivo mi vysvetľoval. Každý by mal mať takého kňaza ako bol on !

Prišla som späť do školy v Colorade. Našla som farnosť, chodila na katechézu a o 4 mesiace som bola  podmienečne pokrstená – už som raz bola pokrstená ako metodistka. Bola  som na spovedi a dostala prvé prijímanie. Bolo to nádherné.

O 4 roky  neskôr  som bola birmovaná na Floride. Išla som medzitým na vysokú, ale Pán na mňa trpezlivo čakal a dal tomu tú správnu príchuť.  Odvtedy som sa zasvätila životu pre Neho a svoju rodinu.

Paula J. Sandlak, www.domestic-church.commagnificat.sk