Oligarchovia používajú médiá ako svoje “bezpečnostné” aktíva. Televízie alebo denníky sa môžu stať v “povolaných” rukách zbraňou hromadného ničenia, ktorou je likvidovaná obchodná aj politická konkurencia.

Uvedomujú si to samotní novinári? Často sú totiž len využívanými figúrkami, ktoré zabezpečujú, aby popri ich príspevkoch ľudia skonzumovali aj špinavú propagandu majiteľov médií. Sú novinári ochotní pri tom spolupracovať?

Poslednému križiakovi sa podarilo získať text príhovoru uznávaného novinára, tak ako ho povedal na jednom novinárskom večierku svojim kolegom. Pre šokujúci obsah jeho slov tento príhovor prinášame neskrátený:

“Niečo také ako nezávislé médiá do dneška v dejinách sveta neexistuje. Viete to vy, viem to aj ja. Nie je medzi vami jediný, ktorý by sa odvážil poctivo napísať svoj názor, a pokiaľ to urobí, vie dopredu, že to aj tak nebude zverejnené.

Som platený každý mesiac za to, že sa môj počestný názor nedostane do novín, v ktorých som zamestnaný. Ďalší z vás sú podobne platení za podobné veci. A kto z vás by bol taký hlúpy, že by svoje počestné názory uverejnil, ocitol by sa na dlažbe a musel by si hľadať nové zamestnanie. Keby som svoj počestný názor zverejnil v niektorom vydaní mojich novín, za 24 hodín by som bol bez miesta.

Ničiť pravdu, klamať bez obalu, zapierať, bozkávať nohy mamonu a predávať svoju krajinu za každodenný chlieb, také je zamestnanie novinára.

Viete to vy a ja viem, aké je to šialenstvo naraziť na nejaké nezávislé médiá. Sme nástrojmi a vazalmi bohatých mužov za scénou. Sme bábky, oni ťahajú za špagátiky a my tancujeme. Náš talent, naše schopnosti a celý náš život je majetkom iných ľudí.“

Sme intelektuálne prostitútky.”

Zaujíma vás meno tohto uznávaného a slávneho novinára, ktorý povedal tieto slová? A v akých novinách to takto funguje? Povedal to bývalý šéf redacie New York Times John Swinton v roku 1880 pred newyorských tlačovým klubom.

Ako to funguje  dnes?

KINO: Udelenie milosti sa zamieta

Příběh inspirovaný skutečnými událostmi 50. až 70. let minulého století. Honza Steiner nebyl žádný drsňák ani grázl. Byl to jen kluk, který měl smůlu, že se ocitl ve špatnou dobu na špatném místě. Na šikmou plochu se dostal shodou nešťastných osudových náhod. Výchovu Honzovi poskytly dětské domovy, pasťáky a nakonec kriminál. Vedl dlouhou, nevyhlášenou a pravidly právě neoplývající válku s důstojníkem veřejné bezpečnosti. Konflikt vyvrcholil zinscenovaným honem na Honzu, který nešťastně zastřelil svého úhlavního nepřítele a byl za to odsouzen k trestu smrti.