Za vlády rímskeho cisára Hadriána žila v Ríme jedna vdova, menom Sofia, ktoré po našom znamená múdrosť. Sofia bola zbožnou kresťankou a mala tri dcéry, ktoré nazvala menami troch teologických cností, prvú Viera, druhú Nádej a tretiu Láska. Keď ovdovela, zaoberala sa Sofia výchovou svojich troch detí a dbala, aby už ako deti privykli ku cnostiam, ktorých mená nosili. S rokmi sa rozvíjal ich rozum, rástla múdrosť a súčasne aj krása tela, kvôli čomu oči všetkých obracali na seba tak, že zvesť o nich sa dostala až k cisárovi Hadriánovi. Ten poslal svojich sluhov, aby ich pozvali k nemu. Matka s dcérami sa najprv doma pomodlili, potom sa chytili za ruky, akoby uplietli veniec, smelo išli, odporúčajúc sa pomoci tomu, ktorý káže nebáť sa tých, čo zabíjajú telo, ale duši uškodiť nemôžu. Keď vchádzali do cisárskeho paláca, všetky štyri na seba položili znak sv. kríža hovoriac: „Pomôž nám, Bože, Spasiteľu náš, pre svoje sväté meno.“ Boli uvedené pred cisára, ktorý sedel na tróne, a vzdali mu patričnú česť. Keď cisár videl nebojácnu matku a jej tri krásne dcéry, pýtal sa ich na rod, mená a vieru. Matka odvážne priznala, že je Kristovou služobníčkou, a aj svoje dcéry vychovala v kresťanskej viere. Cisár v nej spoznal múdru ženu, ale nechcel sa s ňou vtedy rozprávať a súdiť ju. Všetky štyri poslal k jednej urodzenej žene menom Paládia, aby ich strážila a na tretí deň postavila pred neho na súd.
Sofia, kým žila v dome Paládie, ten čas využívala na náuku a napomínanie svojich detí, ktorým okrem iného hovorila: „Deti moje, vedzte, že teraz prišiel čas vašich zásnub nesmrteľnému ženíchovi, Ježišovi Kristovi, aby ste ukázali podľa svojich mien svoju pevnú vieru v neho, nepochybnú nádej a nepokryteckú lásku. On je večné zdravie, nevýslovná krása, nesmrteľný život. A keď vaše telá budú umučené pre jeho sväté meno, on ich oblečie do neporušiteľnosti a rany na vašich telách budú žiariť ako hviezdy na nebi. Spomeňte si na moje bolesti, ktoré som znášala pri vašich pôrodoch, spomeňte si na moje námahy, ktoré som mala pri vašej výchove, spomeňte si na moje slová, ktorými som vás učila bázni Božej a potešte starobu vašej matky vaším smelým a odvážnym vyznávaním Krista. Bude mi potešením, radosťou i cťou a slávou, ak sa raz budem môcť nazvať matkou mučeníc, keď vás uzriem, ako mužne trpíte za Krista a nebojácne zomierate. Vtedy bude oslávená moja duša a posilni sa moja staroba. Budete mojimi skutočnými dcérami, ak podľa náuky svojej matky aj svoju krv prelejete za Pána a Za neho ochotne zomriete.“ Dcéry pozorne počúvali slová svojej matky a zachovávali ich vo svojich srdciach, pritom jedna druhú posilňovali, sľubovali matke, že jej napomínania s pomocou Krista presne naplnia.
Keď nastal tretí deň, všetky tri dcéry a ich matka boli predvedené na súd pred cisára. Ten sa ich rozhodol získať falošnými slovami a povedal im: „Keď pozerám na vašu mladosť a krásu, napomínam vás ako otec, aby ste sa poklonili mojim bohom. Ak ma počúvnete, nazvem vás mojimi deťmi, prijmem vás za svoje dcéry a všetci si vás budú ctiť a oslavovať. Ak neurobíte podľa môjho príkazu, tak to bude záhuba pre vašu starú matku a aj vy samé zbytočne zahyniete. A to všetko vtedy, kedy by ste sa mali najviac veseliť, žiť v dostatku a v radostiach tohto sveta.“ Sv. panny odpovedali akoby jednými ústami: „Naším otcom je nebeský Boh, ktorý sa stará o naše životy a miluje naše duše. Chceme byť u neho obľúbené a dbáme, aby sme boli jeho skutočnými deťmi. Toto, čím sa nám, cisár, vyhrážaš, sa nebojíme, lebo z celej duše túžime strádať a trpieť ťažké muky pre sladké meno nášho Spasiteľa Ježiša Krista. „Keď cisár počul takúto ich odpoveď, spýtal sa ich matky na ich mená a vek. Ona povedala: „Prvá sa volá Viera a má 12 rokov, druhá ,Nádej, má 10 rokov a tretia, Láska, má 9.“ Cisár začal prehovárať Vieru, aby vzdala česť jeho bohom, a keď to nechcela, prikázal ju obnažiť a mocne biť. Kati ju nemilosrdne bili, no ona, akoby trpela v inom tele, nevydala zo seba ani hlások. Keď nič nedokázali bitkou, kati jej odrezali prsia a namiesto krvi z rán tieklo mlieko. No mučitelia sa neobmäkčili týmto očividným zázrakom, ale priniesli železný rošt, ktorý v ohni rozpálili až do červena, a položili naň Vieru. Ležala tak dve hodiny, vzývala Pána Boha a ani trocha sa nepopálila. Potom bola vrhnutá do kotla, plného smoly a oleja, ktorý stál nad plameňom. No aj tu oslavovala Boha, akoby sedela v letnej vode. Cisár, pretože už nevedel, čo s ňou ďalej robiť, aby ju odvrátil od Kristovej viery, rozhodol, aby ju sťali mečom. Keď to Viera počula, zaradovala sa a povedala matke: „ Modli sa za mňa, matka moja, aby som zakončila cestu a došla do krajiny, kde je môj Boh a Spasiteľ.“ A sestrám povedala: „Moje milované sestry, viete, že jedna matka nás porodila, jedna vychovala a učila, preto aj spolu trpme, aby sme mali jeden a ten istý koniec. Ja, ako najstaršia vám budem príkladom, aby ste obe išli k nášmu ženíchovi, ktorý nás volá k sebe.“ Keď to povedala, pobozkala svoju matku, objala sestry a išla pod meč. Sv. Viera bola sťatá a jej matka zobrala jej doráňané telo, bozkal ho, tešila sa a oslavovala Krista Boha, ktorý prijal jej milovanú dcéru do svojho nebeského kráľovstva.
Cisár teraz zavolal druhú sestru, sv. pannu Nádej, a hovoril jej: „Dieťa dobré, prosím ťa, počúvni moju radu a pokloň sa naším bohom, aby si nezahynula tak, ako tvoje staršia sestra.“ Sv. Nádej odpovedala: „Cisár, vari nie som sestrou tej, ktorú si zahubil? Či ma neporodila tá istá matka? Či som nebola kŕmená tým istým mliekom, čo i moja sestra? Preto, cisár, nedúfaj, že ja teraz pôjdem inou cestou.“ Keď cisár počul takúto jej odpoveď, vydal ju na mučenie. Sluhovia ju obnažili ako Vieru a bili ju nemilosrdne tak dlho, kým sa úplne neunavili. Ona mlčala, akoby necítila bolesť, iba pozerala na svoju matku, ktorá tam stála a pozerala na utrpenie svojho dieťaťa a prosila Boha, aby jej dcérke dal silnú trpezlivosť. Na cisárov príkaz vrhli Nádej do rozpálenej pece, kde ale nebola zahubená, ale ako tí traja mládenci v Babylone nahlas chválila Boha. Potom ju zavesili za ruky a nohy a jej telo trhali železnými hákmi, že z nej padalo po kusoch a krv sa liala potokom. No ona iba hovorila: „Aké ľahké a sladké sú muky za môjho Pána.“ Podráždený kat prikázal pripraviť kotol plný smoly a loju, postaviť ho na oheň, aby keď v ňom začne vrieť, hodili doň svätú. No keď ju už mali hodiť, kotol sa roztopil ako vosk, vriaca tekutina sa z neho rozliala a popálila mnohých, ktorí tam stáli. Kat, ktorý sa na to pozeral, nechcel v tom spoznať silu pravého Boha, a aby sa ďalej nemusel hanbiť, odsúdil sv. Nádej na sťatie. Panna, keď počula výrok svojej smrti, s radosťou povedala svojej matke: „Pokoj s tebou, matka moja, buď zdravá a nezabudni na svoje dieťa.“ Matka ju objala, pobozkala a povedala: „Nádej, dcérka moja, požehnaná si naším Pánom Bohom, v ktorého máš nádej, a pre ktorého nešetríš svoju krv. Choď k svojej sestre Viere a s ňou sa postav pred svojho Spasiteľa.“ Potom Nádej pobozkala svoju sestru Lásku, ktorá pozerala na jej koniec, a povedala jej: „Neostaň tu sama, sestra naša, aby sme spolu predstúpili pred sv. Trojicu.“ Potom ešte pristúpila k mŕtvemu telu svojej sestry Viery, objala ho, pobozkala a v pokoji položila svoju svätú hlavu pod meč. Matka zobrala jej telo, oslavovala Boha za takú vytrvalosť a pevnosť svojich dvoch detí a aj svoju tretiu k tomu sladkými a múdrymi slovami napomínala a povzbudzovala.
Cisár vyzval tretie dievča, Lásku, aj ju nahováral, ako predchádzajúce, aby opustila ukrižovaného Krista a slúžila modlám. No všetko bolo zbytočné. Začali ju mučiť. Tak ju naťahovali na kolese, že údy jej mladého tela vychádzali zo svojich miest. Potom ju tak bili, že zem bola červená od jej krvi. Potom rozpálili železnú pec, ktorú cisár ukázal dievčaťu a povedal jej: „Povedz iba slová: „Veľkí sú vaši bohovia.“, a pustím ťa. Ináč zhoríš v tejto peci.“ Svätá povedala: „Veľký je môj Boh, Ježiš Kristus.“ Rozhnevaný cisár ju prikázal vrhnúť de pece. Ona nečakala, kým ju niekto hodí, sama vbehla do pece, chodila v nej nepopálená a akoby v nejakom chládku pokojne oslavovala Najvyššieho. Z pece náhle na neveriacich, ktorí tam stáli, vybuchol silný oheň. Niektorých spálil na popol, iných popálil a samotného cisára tak ohrozil, že musel utiecť ďaleko od pece. Keď pec vyhasla, svätá z nej vyšla ako z paláca krásna Kristova nevesta, žiariaca a zdravá, ktorú kati chopili, na cisárov príkaz jej vŕtali do všetkých údov. No ani tým ju nenaklonili k odstúpeniu od Krista. Nakoniec cisár, aby si ďalej nerobil hanbu, prikázal aj jej sťať hlavu. Jej matka, sv. Sofia, sa neprestajne modlila k Bohu za svoju tretiu dcérku, aby jej dal trpezlivosť do konca a hovorila: „Tretia moja halúzka, milované moje dieťa, vytrvaj do konca, lebo je pre teba upletený veniec a čaká ťa tvoj nebeský ženích, aby, keď dáš svoju hlavu pod meč, tvoju čistú a nepoškvrnenú dušu prijal a s tvojimi sestrami obdaril pokojom. Spomeňte si na mňa, vašu matku, v kráľovstve svojho ženícha, aby aj mne bol milostivý.“ Sv. Láska sa rozlúčila so svojou matkou a položila svoju hlavu pod katov meč.
Matka prijala jej telo, položila ho s telami svätých Viere a Nádeje do rakvy, vyviezla za mesto a tam na jednom kopci so cťou pochovala svoje dcéry. Sama potom presedela tri dni a tri noci na ich hrobe a po troch dňoch usnula spánkom smrti v Pánovi. Veriaci pochovali jej telo spolu s dcérami, s ktorými v nebeskom kráľovstve dosiahla večnú radosť a veniec mučeníctva, pretože hoci nie telo, ale určite srdcom trpela pre Krista. Tak premúdra Sofia ukončila svoj premúdry život. Svätej Trojici ako dar priniesla svoje tri cnostné dcéry, Vieru, Nádej a Lásku.
Ó, svätá a spravodlivá Sofia, pros Pána Boha aj za nás hriešnych, aby sme z jeho milosti zachovávajúc cnosti viere, nádeje a lásky boli hodní predstúpiť pred svätú a životodarnú Trojicu a oslavovať ju na veky vekov. Amen.
Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 329-335, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.
