*********************************
Patrím Bohu
Blížil sa koniec 2. svetovej vojny, keď sa v malom talianskom meste San Valentino, v okrese Castellarano, odohrala tragická udalosť. Neľútostní komunistickí partizáni tam v apríli 1945, „z nenávisti proti viere“, chladnokrvne zavraždili 14-ročného seminaristu Rolanda Riviho. Neobyčajný cynizmus tohto brutálneho násilia najlepšie dokresľujú výkriky sfanatizovaných tzv. revolucionárov : „Zajtra budeme mať o jedného kňaza menej!“
A kto bol mladý seminarista Rolando Rivi? Narodil sa 7. januára 1931 práve v San Valentine ako prostredný z troch synov v roľníckej rodine Roberta a Albertiny Riviových. Hoci mal povesť neobyčajne živého chlapca, počas modlitby sa zmenil na nepoznanie a dokázal sa jej oddať celým srdcom. Veľkým vzorom a učiteľom mu bol miestny farár Don Alberto Camellini. Začiatkom jesene 1942 vstúpil Rolando do seminára v Marole, ale nemecká okupácia v roku 1944 ho prinútila vrátiť sa do svojho rodiska. Pod vedením svojho milovaného farára však aj naďalej usilovne pokračoval v štúdiu. Tak miloval seminaristov a tak nesmierne sa tešil na svoje budúce kňazstvo, že nikdy neprestal nosiť sutanu. A to sa mu stalo osudným…
Pošliapaná ľudskosť
Ťažko možno inými slovami nazvať konanie tamojších partizánov, ktorí 10. apríla 1945 zajali tohto nevinného mladíka s čistým srdcom. Uväznili ho v zrube v neďalekom lese a rodičom odkázali: „Nehľadajte svojho syna. My, partizáni, sme ho len na krátky čas zobrali so sebou…“
No už o štyri dni našiel doráňané mŕtve telo svojho milovaného syna Rolandov otec s farárom Donom Albertom. Jeho tvár bola posiata modrinami a krvnými podliatinami od mnohých úderov… Aj na hornej časti Rolandovho tela boli stopy brutálneho mučenia… Dve strely v ľavom spánku a ďalšie v jeho hrudi v oblasti srdca ukončili život mladého seminaristu…
Až o niekoľko rokov sa prihlásil muž, ktorý bol očitým svedkom Rolandovej mučeníckej smrti. „Keď mladík vytušil, že jeho únoscovia nepoznajú zľutovanie, poprosil ich, aby sa mohol aspoň naposledy pomodliť za nich a za svojho otca a svoju matku.“ A po chvíľke odmlky svedok pokračoval slovami: „Zmocnil sa ma obdiv nad úžasnou silou, ktorá vyžarovala z tohto ešte stále chlapca…Pokojným hlasom svojim mučiteľom hovoril, že Ježiš je svojou láskou a milosrdenstvom nielen jeho priateľom. Že je priateľom všetkých ľudí, že všetkých bezhranične miluje…“
Porazená slepá nenávisť
Roland Rivi bol plný čistej a povznášajúcej lásky. Možno práve ona vzbudila toľkú nenávisť v zaslepených fanatikoch, ktorých cieľom bolo zničiť v ľuďoch vieru v Boha. Napriek utrpeniu sa mladík až do posledných chvíľ svojho života modlil k milovanému Ježišovi aj za svojich mučiteľov.
To, že celý patril Bohu, prejavoval navonok aj nosením sutany. „Nemôžem a nesmiem odložiť svoje oblečenie. Nemám strach, svoju sutanu nosím s hrdosťou. Nemôžem sa pred nikým skrývať, pretože patrím Pánovi.“ Ešte počas mučenia strhli partizáni z jeho nevinného chlapčenského tela zakrvavenú sutanu, nastokli ju na drvenú žrď a vyvesili pred svojím sídlom ako odstrašujúcu vojnovú trofej…
Priťahuje ich nevinná láska
Kým nositelia krvavej ateistickej ideológie sa už dávno ocitli v prachu zabudnutia, svetlo lásky, ktoré vytrysklo zo srdca Rolanda Riviho, postupne ožiarilo celé Taliansko. A jeho lúče sa neustále šíria ďalej a ďalej…
Je priam príznačné, že proces Rolandovho blahorečenia sa začal krátko po páde berlínskeho múru v roku 1989. Kresťanským svetom sa v roku 2001 ako blesk rozšírila správa o zázraku na príhovor Rolanda Riviho. Malé anglické dieťa sa uzdravilo z ťažkej formy leukémie len vďaka tomu, že jeho rodičia mu dali pod vankúš Riviho relikviu. Bol to zakrvavený pramienok Rolandových vlasov, ktorý zúfalým rodičom zo San Valentina priniesol ich dobrý priateľ. Pre zomierajúce dieťa si ho doslova vyprosil od tamojšieho miestneho kňaza Giovanniho Battisty Colussa..
O päť rokov tento zázrak uznali aj predstavitelia Katolíckej cirkvi. Rolanda Riviho blahorečili 5. októbra 2013. A už o niekoľko dní uložili jeho telesné pozostatky do krypty kostola „Pieve di San Valentino“, ktorá sa nachádza pod hlavným oltárom. V túžbe za dotykom nevinnej a čistej lásky prichádza do tohto neveľkého Božieho chrámu čoraz viac pútnikov z celého sveta…
Mag. Theol. Tomáš Kiml
KINO: Bitka pri Viedni (repríza)
Vicky Leandros: Harmonikár
Bol raz jeden chlapec, mal pekné modré oči a tvár, bol raz jeden chlapec s ústnou harmonikou v rukách. Načúvaj tomuto harmonikárovi, načúvaj ako hrá svoje piesne, vyzerajúc vždy taký osamelý, tak načúvaj chlapcovi s harmonikou, ako hrá svoje piesne, je to jeho spôsob, ako prosiť o lásku.
Bol raz jeden chlapec, prázdne uličky boli jeho domovom, bol raz jeden chlapec,
zľahka hrajúc dolu cestou, načúvaj harmonike toho chlapca, načúvaj ako hrá svoje piesne, vyzerajúc vždy taký osamelý, tak načúvaj chlapcovi s harmonikou, ako hrá svoje piesne, je to jeho spôsob, ako prosiť o lásku
