„Nepochopenie prítomnosti pramení z osudnej neznalosti minulosti.“ Marc Bloch
Čoraz väčšie výročia majú jeden veľký nedostatok. Veľmi rýchle sa zabúda, a skutočnosti sa čoraz viac modifikujú v réžii zubu času. Čoraz väčšie výročia však majú aj jednu výhodu. Čoraz väčší nadhľad a azda aj kritický odstup v zrkadle ďaľšieho vývoja, ako aj zistených skutočností. My sa vám, milí priatelia, pokúsime podľa našich možností priblížiť dobu pred rokom 1989 ako aj udalosti samotného Novembra ako z archívnej, tak aj svedeckej roviny.
17-ty november 1989 a zahraničné spravodajstvo (ČT-2)
Začneme azda trocha skôr. Dňa 14. Novembra 1989, teda presne pred 25 rokmi, sa otvorila brána Justičného paláca, z ktorej po súde za politické „hrdelné zločiny“ – poburovanie, vyšli na ulicu traja slobodní ľudia (na obr.). Na socializmus skutočne nevídané.
Spisovateľka Hana Ponická, lekár dr. Vladimír Maňák a ja sme boli úplne oslobodení spod obžaloby. Slobodu sme si akosi vydobyli sami, podľa všetkého už bol dohodnutý 17. november 1989. Čo by s nami zrejme tých pár dní ako odsúdenými robili, no nie? Nezaškodí si o tom povedať niekoľko skutočností:
V zajatí „železnej opony“
Čo predchádzalo v 80-tych rokoch Novembru? Priblížime si aspoň kľúčové udalosti:
V roku 1980 po návrate z vyšetrovacej väzby v pražskej Ruzyni a v Justičnom paláci, a po súdnom procese (10 mesiacov nepodmienečne) som sa uchádzal o štúdium teológie u “Šéfaˇ, ako vtedy volali katolícki aktivisti tajnej Cirkvi Ing. Přemysla Coufala (na obr.). Navštívil som ho raz na jeho byte, kde sme sa dohodli na ďalšom pokračovaní. Bohužiaľ, Ing. Přemysla Coufala vo februári 1981 zavraždila Štátna Bezpečnosť.
Prípad je dodnes vedený ako údajná samovražda. Po Novembri 1989 po tomto prípade pátral môj kamarát a novinár, budúci redaktor vznikajúcej M ROSY Marcel Samuhel. Koncom apríla 1993 však záhadne zmizol na túre vo Vysokých Tatrách. Bez stopy. Jeho telo dodnes nenašli. Ešte predtým v Slovenskom denníku uverejnil článok o vražde Šéfa”, už pod pseudonymom Zelený. Posledná veta článku znela: „Ak by sa mi niečo prihodilo, nehľadajte za tým štátnu prokuratúru“ Anton Selecký
„Nepripustíme pokusy miešať náboženstvo s politikou, alebo ho zneužívať na utváranie protispoločenskej opozície“
Felix Vašečka, Denník ÚV KSS Pravda, 23. 1. 1985
„My chceme pápeža! My chceme pápeža! Slobodu! Slobodu!“ – ozývalo sa zo státisícov hrdiel. Slnko pražilo a do natlačeného davu by neprepadol ani špendlík. Pred tvárou ministrov socialistického štátu, pápežskej delegácie, pred kamerami Rakúskej televízie – a tak následne pred očami celého sveta, sa odohrávalo niečo, čoho sa bývalý československý režim obával. Prišla chvíľa, keď sa pravda ozvala jasne a verejne. Prišiel Velehrad 1985. Pre socialistickú vládu ČSSR nepríjemné výročie – 1100 rokov od smrti sv. Metoda.
Sviečková manitestácia 25. marca 1988
Sviečková manifestácia katolíckych, ale aj iných veriacich aktivistov sa udiala dňa 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Tento vtedy ojedinelý verejný protest ako aj spôsob zásahu ozbrojenej moci proti nemu spôsobil vo svete rozruch a dokázal, že v Československu skutočne nefunguje občianska ani náboženská sloboda.
Bezradnosť režimu dokladovala aj skutočnosť, že organizátori ako aj drvivá väčšina zatknutých neboli uväznení. Dá sa povedať, že sviečková prispela ku urýchleniu prípravy Novembra 1989.
Sviečková manifestácia, originálne dobové záznamy https://www.magnificat.sk/10603/
Začiatkom roku 1990 som dostal zo Slobodnej Európy pekný darček. Sériu záznamov relácií spomienok od Karla Kryla. Karel Kryl nás sprevádzal od roku 1968 až doku 1899. PO jeho návrate a po chvíli vystavovania jeho osoby na verejnosti ho odsunuli, ako mnohých iných nepohodlných „živlov“ do úzadia. Václav Havel sa mal údajne vyjadriť: Karle, ty si jen dál brnkej na tý svý kytaře“. Karel Kryl zomrel na srdcový infarkt na jar 1994 vo veku 50 rokov
Z disidentského spravodajstva pre RFE
Od augusta 1968 do Novembra 1989
Simon and Garfunkel: Zvuk Ticha
Vitaj tma, môj starý kamarát, prišiel som sa s tebou znovu porozprávať. Pretože jemne sa zakrádajúca vízia zasiala svoje semená, kým som spal, a tá vízia, ktorá bola zasiata v mojom mozgu, stále zostáva v zvuku ticha.
V nepokojných snoch som kráčal sám úzkymi dláždenými ulicami. Pod svätožiarou pouličnej lampy nadvihol som si golier pred zimou a vlhkom, keď moje oči prebodol záblesk neónového svetla, ktoré preťalo noc a dotklo sa zvuku ticha.
A v tom nahom svetle som uvidel desaťtisíc ľudí, možno viac, ľudí, hovoriacich bez rozprávania, ľudí, počujúcich bez počúvania, ľudí, píšucich piesne, ktoré hlasy nikdy nezdieľali, a nikto sa neopovažoval rušiť zvuk ticha.
„Hlupáci,“ povedal som, „neviete, že ticho rastie ako rakovina, počúvajte moje slová a môžem vás naučiť, chyťte sa mojej ruky a môžem vás dosiahnuť.“ Ale moje slová spadli ako tiché dažďové kvapky a ozývali sa v studniach ticha.
A ľudia sa klaňali a modlili neónovému bohovi, ktorého si spravili a ten znak vystrelil svoje varovanie v slovách, ktoré formoval, a ten znak povedal: „Slová prorokov sú písané na stenách metra a v halách bytoviek,“ a šepkané v zvuku ticha.