Monitoring: Smrť novinárky, alebo – kto je vlastne za tzv. „Islamským štátom?“

299

Reportérka zabita v Turecku při autonehodě 1 den po „obvinění ze špionáže“

Publikováno 21.10.2014

seren5Libanonsko-americká novinářka Serena Shim (na obr.), která pracovala pro íránský kanál Press TV, byla zabita v Turecku při autonehodě poté, co byla obviněna tureckou rozvědkou ze špionáže.

Naše korespondentka Serena Shim byla zabita v blízkosti hranice mezi Tureckem a Sýrií. Serena byla zabita při hlášené dopravní nehodě, když se vracela z reportáže. Její automobil se srazil s těžkým vozidlem,“ bylo uvedeno v pondělním vysílání stanice Press TV. Serena byla také matkou dvou malých dětí.

Řidič vozidla byl údajně následně zatčen, podle turecké zpravodajské agentury Hürriyet s odvoláním na tureckou tiskovou agenturu Dogan. Press TV toto tvrzení odmítá a uvádí, že oba řidiči vozidla zmizeli.

Press TV navíc vyjádřili podezření, že se nejednalo o nehodu. Jen před pár dny ji vyhrožovala turecká rozvědka, bylo uvedeno ve vysílání.

Shim se vracela do svého hotelu po reportáži z venkovské čtvrti Suruc, která leží v blízkosti syrské hranice, kde působí mnozí zahraniční novináři, kteří zde informují o syrském severovýchodním okraji města Kobani, které je v obležení Islámským státem.

serena-shimShim opakovaně vyjádřila obavy o vlastní bezpečnost. Její smrt nastala den poté, co ohlásila vyhrožování tureckou rozvědkou (MIT) a uvedla, že ji obvinili ze špionáže.

Turecká zpravodajská agentura obvinila naší korespondentku Serenu Shim ze špionáže,“ bylo uvedeno ve vysílání Press TV.

Jsem velmi překvapena z tohoto obvinění. Dokonce jsem chápala přístup turecké rozvědky jako důvod, že nemám co skrývat,“ uvedla Shim v sobotním vysílání.

Mám docela strach, protože Turecko bylo označeno Reportéry bez hranic, jako největší vězení pro novináře, tudíž se bojím toho, co by mohli použít proti mně,“ uvedla.

Shim informovala o militantech Islámského státu, kteří překročili hranici z Turecka do Sýrie v kamionech zřejmě přidružených k nevládním organizacím, z nichž některé údajně měly znak Světové potravinové organizace (World Food Organization) (!).

Také tvrdila, že dostávala informace od extremistů Islámského státu překračujících turecké hranice a že byla jedním z mála novinářů se zaměřením na toto téma.

http://svobodnenoviny.eu/televizni-reporterka-zabita-v-turecku-pri-autonehode-1-den-po-obvineni-ze-spionaze/

Opakuje sa  genocída kresťanov presne po 100 rokoch prostredníctvom „ISIS“?

Video: Arménska genocída

Zároveň ako sa Turecko “tlačí” do Európy a snaží sa ukázať akúsi “civilizovanú” tvár, je to zároveň stále zbytok osmanskej ríše, ktorej sa Európu nepodarilo dobyť vojensky. Je zaujímavé, že Turecko – kedysi Anatólia, bolo vlastne prvým kresťanským územím a to celkom prirodzene – veď na brehu Stredozemného mora boli založené prvé kresťanské spoločenstvá a miestne Cirkvi.

V 20-tom storočí, tesne pred židovským holokaustom sa tu uskutočnil holokaust potomkov prvého kresťanského národa – Arménov. Ten židovský sa spomína neustále, holokaust Arménov akoby “nič neznamenal”. Pripomeňme si ho preto, pretože je veľmi pravdepodobné, že predznamenáva niečo, čo bude naň nadväzovať. Nič v histórii sa totiž nedeje bez signálov a upozornení, bez varovných predohier, ktoré buď dokážeme “prečítať”, alebo nie… Anton Selecký

Kto si už dnes spomenie na vyhladenie Arménov?” – hecoval svojich dôstojníkov pred útokom na Poľsko Adolf Hitler. Pýtate sa prečo?
Všeobecne sú za prvú genocídu 20. storočia považované zverstvá Nemcov páchané v koncentračných táboroch. Skutočne prvé „moderné“ vyvražďovanie jedného národa sa ale odohralo oveľa skôr a na opačnej strane kontinentu. V roku 1915 prebehla v Turecku krvavá masakra Arménov, kedy bolo systematicky vyvraždených približne 1,5 milióna ľudí. Do dejín vošla ako Arménska genocída…

http://www.dobrodruh.sk/historia/armenska-genocida

Boh „prekvapení“: Pápežova mätúca kalkulácia ‘progresívni’ versus ‘tradicionalisti’ 

 LifeSiteNews 21.10.2014  – Aké neuveriteľné dva týždne! Aktivitu, vzrušenia a vážnosť synody o rodine vo Vatikáne možno ťažko absorbovať – tie vojdú do análov histórie ako monumentálny čas, spájajúci sa tak ako iné doby krízy v Cirkvi s hrdinskými mužmi a ženami minulosti ako sv. Katarína Sienská a sv. Atanáz, ktoré sa znova objavujú aj dnes s odlišnými prejavmi, ale s tým istým duchom.

Synoda videla historickú verejnú výzvu samotného pápeža jedným z najvyšších kardinálov. Presvedčený, že pápežovo mlčanie vo svetle zmätku vytvorilo kontroverznú predbežnú správu, ktorá zraňuje vieru, kardinál Raymond Burke povedal, že verejná obhajoba náuky Cirkvi pápežom bola „už dávno naliehavo potrebná“. Burke pre Catholic World Report povedal:

„Veriaci a ich dobrí pastieri hľadia na Kristovho námestníka, aby potvrdil katolícku vieru a prax týkajúca sa manželstva.“

O niekoľko dní kardinál to zopakoval pre Buzzfeed a pripomenul, že pápežovo „chýbanie jasného vyjadrenia o tejto veci narobilo veľa škody“.

V záverečnom príhovore k synodálnym otcom v sobotu pápež František ponúkol zmätočnú víziu. V komentári interpretovanom ako reakciu na kardinála Raymonda Burkeho a iných kardinálov na synode, ktorí bojovali za zachovanie náuky Cirkvi o homosexualite a svätom prijímaní, pápež František hovoril o pokušení „tradicionalistov“ s ich „nepriateľskou nepružnosťou,“ a o ich zlyhaní v tom, aby sa nechali „prekvapiť Bohom“.

Pápež sa pokúšal pripraviť si strednú pôdu medzi tým, čo chápe ako „nepriateľskú nepružnosť a na druhej strane „pokušením deštruktívnej tendencie voči dobru“, čo nazval charakteristikou „progresívnych a liberálov.“ Ich problém je, ako povedal, „že v mene klamlivého milosrdenstva zväzujú rany bez predošlého vyliečenia; to uzdravuje symptómy a nie príčiny a korene.“ Tie aspekty, ako povedal, spôsobili „chvíle zúfalstva, napätí a pokušení“ počas synody.

Je jasné, že reagoval na kardinála Burkeho a iných na synode ako na ‘tradicionalistov’, no nie je jasné na koho reagoval, keď hovoril o ‘progresívnych a liberáloch’.

Zatiaľ čo kardinál Walter Kasper  ako by sa zdal prirodzeným výberom – pápežova vehementná chvála, podpora a napomáhanie kardinála Kaspera ako súčasť synody nás necháva pochybovať, či by pápež František zaradil Kaspera do progresívneho tábora.

Taliansky žurnalista výstižne sumarizoval pápežove problematické kalkulácie takto: 2 + 2 = 4 (príliš prísne), 2 + 2 = 6 (príliš uvoľnené), 2 + 2 = 5 (ááá, perfektné!)

Vykresliť kardinála Burkeho a iných jeho skupiny, ako tých, ktorým chýba milosrdenstvo, a tých, čo kladú ľuďom „neúnosné bremená“, hádžu kamene na hriešnikov a slabých je veľkým nedorozumením. Kardinál Burke je muž s veľkou veľkorysosťou a srdečnosťou, muž pokory, lásky a milosrdenstva. Keď zaujíma tzv. „tvrdý“ postoj k homosexualite a svätému prijímaniu, robí tak pobádaný láskou, poháňaný úprimným záujmom a vôľou prijať odsúdenie sveta (a jeho spoločníkov) v mene lásky ku Kristovi v Eucharistii a samozrejme k dušiam tých, ktorým odmieta prijímanie.

Zoberme si napríklad dobre známe kontroverzné výroky, jeho trvanie na tom, že pro-potratovým katolíckym politikom treba odmietnuť podať sväté prijímanie. Zatiaľ čo kardinál Donald Wuerl z Washingtonu, ktorého pápež František menoval za prefekta Kongregácie pre biskupov po tom, čo odtiaľ odvolal kardinála Burkeho, sa postavil proti odmietnutiu podania prijímania. No kardinál Burke na tom trval – v mene lásky a milosrdenstva.

Pripomínajúc realitu Eucharistie a varovanie sv. Pavla, že tí, čo prijímajú nehodne prijímajú do seba zatratenie, Burke vysvetlil svoj postoj ako postoj lásky a milosrdenstva a pripomenul, že pro-potratoví politici sa budú zodpovedať Bohu za svoje zločiny, „ale prečo našou pastoračnou nedbalosťou prispievať k tomu, aby sa museli zodpovedať Bohu – lebo kto vie, koľkí nehodne prijímajú sväté prijímanie?“

To isté sa týka ‘tvrdého’ postoja kardinála Burkeho k homosexualite. Ako vysvetlil v nedávnom interview pre Buzzfeed: „Cirkev z lásky k človeku, ktorý je ponorený do hriešnych aktov, ho volá k obráteniu milujúcim spôsobom ale dôrazne ako otec či matka v rodine, pevným spôsobom pre vlastné dobro človeka.“

Napriek všetkým prudkým diskusiám na synode aj mimo nej, pápež hovorí, že všetko, čo sa udialo je veľkolepé a dobré. „Toľkí komentátori, alebo ľudia, ktorí majú slovo, si predstavovali, že uvidia Cirkev v spore, kde jedna strana je proti druhej, pochybujúc dokonca o Duchu Svätom, pravom podnecovateľovi a garantovi jednoty a súladu v Cirkvi,“ povedal pápež František. Pripomenul, že on ako pápež je garanciou jednoty a že to všetko by sa malo prežívať pokojne.

Všetko, čo sa udialo v synodálnej aule, ako povedal, prebehlo „bez toho, aby sme čo len raz spochybnili základné pravdy sviatosti manželstva: nerozlučiteľnosť, jednotu, vernosť a plodenie, čiže otvorenosť voči životu.“

Rôzni kardináli, ktorí vystúpili proti vyjadreniam na synode však tento názor nezdieľali. Jeden z vrchných poradcov pápeža Františka, austrálsky kardinál George Pell pripomenul, že návrh podáva prijímanie rozvedeným a znovu zosobášeným podporovalo „veľmi málo, iste nie väčšina synodálnych otcov“, a dodal: „Je to iba špička ľadovca. Je to iba pláštik. Oni chcú širšie zmeny: uznanie civilných zväzkov, uznanie homosexuálnych zväzkov.“

Juhoafrický kardinál Wilfred Napier bol taký zmätený s predbežnej správy, že sa žaloval, že synoda „vychádza z postoja, ktorý je prakticky nenapraviteľný.“

Poľský predstaviteľ na synode, arcibiskup Stanislav Gądecki z Poznańe, povedal, že sa odlúčila od náuky Jána Pavla II.

Litovský arcibiskup Zbigniew Stankiewicz sa vyjadril, že tento dokument riskuje „že sa bude tancovať podľa muziky sveta“ a že podľahneme sekulárnym vplyvom a dodal: „Svet skutočne nepotrebuje sfalšované evanjelium.“

V konečnom dôsledku synoda o rodine zvýraznila spoznanie hlbokého rozdelenia vo vedúcom postavení Katolíckej cirkvi vzhľadom na rešpektovanie základných právd o ľudskej sexualite. Jedným z najväčších prekvapení bolo sformovanie lojálnych opozičných lídrov Cirkvi ochotných riskovať krk pri obhajobe pravdy bez ohľadu na cenu, ktorú za to zaplatia – očividným vodcom tejto skupiny je kardinál Raymond Burke.

Pred synodou bol kardinál Burke relatívne neznámy mimo boja americkej kultúry, ale teraz má medzinárodné uznanie ako odvážny a verný katolícky vodca, pripravený položiť aj svoj život, postavenie a hodnosti pri obrane pravdy v láske. –zg-