Utrpenie kresťanov v Sýrii nemá konca: Rebeli na internete šíria šokujúcu fotografiu ich najmladšieho rukojemníka

Dieťa z kresťanskej rodiny ako rukojemník

Sýrski rebeli mieria zbraňami na najmladšieho rukojemníka – potomka arménskych kresťanov

Na fotografii arménske dieťa zakláňa hlávku a nechápavo pozerá na svojich troch väzniteľov, ktorí naň mieria zbraňami. Fotografiu publikovali sýrski rebeli na sociálnej sieti s takýmto komentárom: „Náš najmladší rukojemník z Kessabu“. Fotografiu prevzali aj arabské weby.

Kessab je sýrska dedinka, ktorú obývajú prevažne arménski kresťania. Rebeli ju obsadili 21. marca tohto roku za pomoci tureckých vojakov. Takmer všetci obyvatelia Kessabu utiekli do Latakiahu a 18 starších obyvateľov ozbrojenci ľsťou premiestnili do tureckých dedín ako Yayladagi a Vakif.

Nateraz nemožno s istotou potvrdiť autenticitu fotografie. Faktom ostáva, že ju začali šíriť stránky radikálnych islamistov, tzv. rebelov či džihádistov. Ak je pravá, nebude to prvýkrát, čo džihádisti publikovali fotografiu či video zachytávajúce mimoriadnu krutosť voči „nevercom“.     mk

http://www.hlavnespravy.sk/utrpenie-krestanov-v-syrii-nema-konca-rebeli-na-internete-siria-sokujucu-fotografiu-ich-najmladsieho-rukojemnika/254311

Iveta Bartošová – obeť štvanice?

Keď umiera motýľ

V posledných rokoch nie je výnimkou, že ľudia končia svoj život – či už skratovo, alebo po dlhodobom zápase, keď už siahli na dno svojich síl. A nemálo k tomu prispievajú aj ziskuchtivci, ktorí zarábajú na ľudských problémoch a nešťastí.

Najnovšou obeťou takejto štvanice je podľa všetkého speváčka Iveta Bartošová.  Keď zarábala pre svojich producentov, bola dobrá. Keď sa ako umelec  ocitla v „secondhande“, bola už „zužitkovaná“ a keď ako človek potrebovala pomoc, vláčili ju po novinách.  Ak človek nie je silný duševne a hlavne duchovne, spravidla takáto situácia presiahne jeho psychickú odolnosť,  a aj jeho zodpovednosť pred Nebom za seba samého  je nadmieru  znížená. Preto prosíme o modlitbu za Ivetu, ktorá prispela k vývoju našich generácií svojím čistým  a neskazeným umením.

Pamätám sa, ako som v jeden večer v roku 1988 písal jeden materiál do Rádia Slobodná Európa. Ten príspevok sa týkal Vianoc.  Po celý čas tvorby príspevku som počúval pieseň Ivety Bartošovej, ktorá bola vtedy hitom – Jen já a motýl. Priznám sa, že som pri tom „stiahol“ fľašku dobrej slivky.  Dnes akoby  sa slová tejto piesne napĺňali akýmsi osudovým významom.  Iveta bola skutočným motýľom, hravým, krehkým a zraniteľným. Motýľom, ktorého rozkmásala táto doba. Doba, ktorá tak ako každá iná, má svojich mučeníkov. Len vinníci sú často anonymní…              Anton Selecký

Keď som videl film Pokánie ešte za socializmu v našej televízii, myslel som, že sa mi to sníva.Komunistickí mediátori zrejme nedocenili zvláštnosť a neuveriteľnú historickú plastickosť tohto filmu. V hlavnej postave diktátora Varlama Aravidzeho (na obr. vpravo)  môžeme totiž vidieť nielen Hitlera alebo Stalina, ale aj ďalších komunistických či iných totalitných vládcov, vrátane dnešných. To, že v podstate každý politický systém môže „stvoriť“ takéhoto politika, tkvie v skutočnosti, že medzi nami driemu zakomplexovaní, falošní, a nesmierne prispôsobiví ľudia, ktorí všetko podriadia jedinému: Akýmkoľvek spôsobom sa dostať k moci. Ich chorobná ctižiadostivosť má iba jediný cieľ: Vyžívať sa vo vládnutí a v bezmocnosti iných.

Preto mohli napríklad v Nemecku, krajine Schillera, Goetheho, Beethovena a iných géniov povstať desaťtisíce sadistov a vrahov. Títo driemu aj medzi nami. Zatiaľ ich nepoznáme, ale vhodná situácia im dá možnosť „uplatniť sa“. A to sa môže stať v akejkoľvek spoločnosti.
Zvláštny impresionistický štýl režiséra odkrýva vo filme Pokánie tie najtemnejšie i najbolestivejšie stránky ľudskej duše. Odhaľuje patológiu zvrátenej mocichtivosti, ktorá by mala byť diagnostikovaná ako psychiatrická choroba, a nie ako predpoklad pre vysoký politický post.
Film Pokánie majstrovsky odhaľuje všeobecnú formu diktátorského „pokroku“, ktorému ide o jediné – a toho sme svedkami najmä dnes – klamať frázami o budúcnosti ľudstva a zničiť poklady histórie, hrdosť národov, kresťanské korene a tak nastoliť mravný nihilizmus.
A tak demokraticky zvolený „starosta“ Varlam Aravidze rozbehne svoj desný despotický režim, a rozumní ľudia nemajú proti nemu šancu..
Zaujímavým vrcholom aspoň pre mňa je chvíľa, keď zanietená zastánkyňa diktátora Varlama Aravidzeho hovorí Nine Barathelliovej, manželke politického väzňa:
„Nezabúdaj, že ide o budúcnosť zeme. Potomkovia budú na nás spomínať s hrdosťou. Usilujeme o nevídané veci! Je prirodzené, že sa dopúšťame aj chýb. Aj nevinní môžu padnúť za obeť. Teraz chápem Beethovenovu Ódu na radosť, ktorá sa čochvíľa rozoznie po celom svete.“
A zanietená členka diktátorského režimu spieva Ódu na radosť. Spieva sa v nej „Všetci ľudia budú bratia..“
Zábery umučenia Nininho manžela ako politického väzňa počas tejto Ódy na radosť pôsobí nesmierne bizarne, ale je pravdivým odhalením pozadia aj pripravovaného dnešného „globálneho raja“, – teda globálneho väzenia, ktoré nemá v histórii sveta obdobu.. To ostatné si pozrite osobne…Film Pokánie nakrútili v Gruzínsku (mimochodom rodisku Jozefa Visarionoviča Stalina) v roku 1984.

TV  LUX:   http://www.tvlux.sk/nazivo/

Sv. Edita Steinová – Siedma komnata

Dej filmu zachytáva vnútorné boje tejto neobyčajnej ženy, ktorá sa musí rozhodnúť medzi zachovaním si vlastného života a prijatím lásky nacistického funkcionára alebo smrťou v koncentračnom tábore v Osvienčime. Okrem života a smrti zápasí Edita Steinová aj s konfliktami s najbližším okolím, ktoré nevie prijať jej rozhodnutie stať sa katolíčkou.
Edita Steinová sa stala jedným z najväčších symbolov v desivom období dejín, keď premenila svoje utrpenie počas nacizmu na cestu k mystickej jednote s Bohom. V roku 1998 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätú. Atmosféru filmu umocňuje podmanivá hudba.