„Drahé deti,s materinskou láskou a materinskou trpezlivosťou pozerám na vaše ustavičné blúdenie a stratenosť.
Preto som s vami. Chcem vám pomôcť, aby ste najprv našli a spoznali seba a potom mohli pochopiť a priznať si všetko to, čo vám nedovoľuje úprimne celým srdcom spoznať lásku nebeského Otca. Deti moje, Otec sa spoznáva skrze kríž. Preto neodmietajte kríž, snažte sa ho pochopiť a prijať s mojou pomocou.
Keď budete môcť prijať kríž, porozumiete aj láske nebeského Otca; budete kráčať s mojím Synom a so mnou; budete sa líšiť od tých, ktorí nespoznali lásku nebeského Otca, od tých, ktorí ho počúvajú, ale nerozumejú mu, nekráčajú s ním, nespoznali ho.
Chcem, aby vy ste poznali pravdu môjho Syna a boli mojimi apoštolmi, aby ste sa ako Božie deti povzniesli nad ľudské zmýšľanie a vždy znovu vo všetkom hľadali Božie zmýšľanie.
Deti moje, modlite sa a postite sa, aby ste mohli pochopiť všetko to, čo od vás žiadam.
Modlite sa za svojich pastierov a túžte, aby ste v spoločenstve s nimi spoznali lásku nebeského Otca. Ďakujem vám.“
Prostredníctvom Mirjany Pavlovičovej – Lunettiovej, Medžugorie, 2. decembra 2013
Boh prichádza
„Zavinula Ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo nebolo pre nich miesta v hostinci.“
Nebolo pre nich miesta. Stručné a jasné. Najdôležitejšia chvíľa dejín. Sledovaná, prorokovaná. Očakávaná. A predsa – Boh prichádza akýmsi „zadným vchodom.“ Vyberá si niečo nelogické. Ukazuje nám poklad, ktorý dvetisíc rokov odmietame. Klenot pokory.
„Ako Matka si prajem, aby ste sa povzniesli nad márnosť tohto sveta a pomohli druhým…“ Jej pred pôrodom neposkytli základnú pomoc – ubytovanie. Dnes prichádza s Ježišom opäť. A teraz si povedzme: neodháňame Ju od svojich dvier aj my? Nezatváram dvere svojho srdca? Poskytujem Jej prístrešie? Veď ide o mňa. Ona prináša moju spásu, môj večný život. Ja však mám svoje predstavy. A tak sa stáva, že napriek tomu, že Ježiša „očakávam“, (Bože – daj, Bože – vybav, Bože – zariaď, Bože – uzdrav) posielam Máriu von, mimo môj „hostinec.“ Pretože v ňom niet miesta. Je plný mojej pýchy, môjho JA, mojich hračiek, mojich hriechov a mojich zbytočností. A tak môj „hostinec“, v ktorom si pestujem všetku tú svetskú márnosť – zostáva prázdny.
Ježiš nám ukazuje v maštaľke, kde sa narodil, prototyp čistého, pokorného, a od márností prázdneho srdca. A Mária vkladá Ježiša do jaslí a sŕdc pastierov – bezdomovcov. A čo ja? Ľutujem Máriu a hromžím na akéhosi hostinského. Som to ale bohužiaľ ja sám, kto Ju posiela preč, kto si nabral „lepších zákazníkov“.
„Modlite sa za dar lásky, lebo láska je môj Syn.“ Mária dnes opäť klope na srdcia. Na moje, tvoje, na srdce každého z nás. Je to naša chvíľa. Či urobíš miesto pre Ježiša, alebo neurobíš. Pretože On ťa tu nenechal samotného. Boh sám prichádza ku tebe. Prichádza ku tebe Láska. Prijmeš ju? Anton Selecký
Silvester v Medžugorí
