Keď sú zjavenia odsúhlasené Vatikánom, človek prijíma všetko čo s nimi súvisí s rozšíreným záujmom. To je aj prípad Kibeho. Za špeciálnu pozornosť stoja cesty niekoľkých vizionárov na druhý svet. Takéto cesty absolvovalo viacero mystikov, ale len v Kibeho upadli vizionári do takej hlbokej kómy, že lekári boli presvedčení o ich smrti a začalo sa hovoriť o pohrebe.
Prvú skúsenosť mala takisto prvá vizionárka Alfonzína Mumureke, ktorá je dnes rehoľníčkou približne hodinu cesty od Ríma. Jej epizóda sa prihodila v marci v roku 1982, keď ju Panna Mária pozvala na cestu na „špeciálne miesto“ s dátumom návratu v deň narodenín vizionárky. Pred odchodom Panna Mária pravdepodobne zanechala inštrukciu pre riaditeľa školy s tým, že ak by sa mu zdalo, že je dievča mŕtve, aby ju nedával pochovať. „Moje telo bude tu, ale ja budem do nedele preč.“, znela takisto správa písaná biskupovi.
A skutočne, v sobotu 20.3. našli Alfonzínu ležať na posteli v školskom internáte v stave, ktorý sa zdal byť hlbokým spánkom. Oblečená, koža ako z vosku a ruky preložené cez hruď. Tí, čo vošli do izby (prvá bola rehoľníčka, jedná sa o katolícku školu) ju nemohli zobudiť, hoci dokonca skúšali kričať jej priamo do uší. Sestra zalarmovala Červený kríž, pričom jej stetoskopom namerali úplne nebadateľný pulz. Tlak mala takisto pod hodnotou, ktorá je potrebná na prežitie a pľúca sa len slabo pohli a to vo frekvencii jeden, maximálne dvakrát za minútu. Svedkovia vypovedali o prítomnosti dvoch kňazov a opáta Augustina Misago, ktorý sa neskôr stal biskupom a odsúhlasil výstavbu chrámu. Dievča bolo v bezvedomí 18 hodín. To isté sa prihodilo Anatalii Mukamaipka, druhej vizionárke a Vestine Salina, tretej, ktoré boli medzi pôvodne 7 vizionármi, z ktorých tri boli schválené (Alfonzína, Anatalie a Marie-Claire Mukangango).
O miestach kam boli „vzaté“ vypovedali ako o miestach dokonalej existencie – mieste, kde farby „zneli“ ako hudba a hudba sa zdala ako farby, kde človek môže „dýchať“ vodu a piť svetlo. Anatalie /na obr./ popísala miesto umiestnené vysoko v Nebi, ktoré ona pomenovala ako „Isangano“, miesto spoločenstva a prijímania“, kde 7 pekných mužov v čistých bielych rúchach stálo v kruhu, vytvárajúc nádhernú hudbu bez akýchkoľvek nástrojov , v ktorej „každá nota bola naplnená „iným dojmom a obsahom radosti“, slovami Ilibagizy. Bolo tam tiež miesto, ktoré im ukázala Panna Mária, kde bolo „Milióny ľudí oblečených v bielom“ Neboli takí blažení ako tí siedmi, ale aj tak „nevýslovne šťastní“ . Bolo to „Isenderezwa, alebo miesto v srdci Boha“.
Ale sú tu tiež skúsenosti s podsvetím. Jedná sa o skúsenosti z 80-tych rokov . Na jednom takom mieste bolo temno a šero. „Pod nami boli ľudia oblečení v šatách temnejších a chmúrnejších v porovnaní s ostatnými.“, hovorí Anatalie. „Ľudia tu boli spokojní, ale stále trpeli. Volalo sa to „Isesengurwa, miesto očistenia pre tých čo zostali.“
„Posledné miesto, ktoré sme navštívili bolo v polotme. Jediným osvetlením bol nepríjemný červený tieň, ktorý mi pripomínal zrazenú krv.“, pokračuje vizionárka, ktorá doteraz žije v Kibeho a často sa prechádza okolo svätyne v hlbokej modlitbe. „Páľava, ktorá sálala z tohto sveta bola ťažká a suchá…obrúsila mi pleť ako plameň a ja som mala strach, že budem mať pľuzgiere. Nemohla som sa pozerať na bezpočet ľudí, ktorí obývali to nešťastné miesto, pretože ich bieda a muky mi spôsobovali veľkú bolesť. Mária nevyslovila meno toho miesta. Ale ja som vedela, že to bolo peklo.“
Afonzína tiež popísala „miesto beznádeje“ , kde končí cesta vedúca preč od Božieho Svetla.
Vestine bola v bezvedomí počas zjavenia v roku 1983 na viac ako 40 hodín a lekári ju vyhlásili za mŕtvu, pretože pulz, tlak či dýchanie sa u nej neprejavovali vôbec. Našťastie mali na pamäti, že varovanie o bezvedomí prišlo vopred a rozhodli sa čakať. Prítomní boli členovia cirkevnej komisie. Vestinina skúsenosť skončila na Veľkonočnú nedeľu.
„Panna Mária mi ukázala priepasť naplnenú ohňom a vysvetlila mi, že to je večný oheň. Ale povedala mi, že peklo nie je oheň, ale večné utrpenie, ktoré duše pociťujú, keďže sú zbavení Božej prítomnosti.“
Anatalie povedala, že cestovanie bolo pohybom, pri ktorom sa nevydáva žiadna námaha. Pohyb sa uskutočnil cez vesmír, cez hviezdy.
Anataliin popis Neba zahŕňa mužov v bielych rúchach, ktorí boli veľmi šťastní a radostní. V jej prípade to bolo nazvané miestom „plnosti radosti“.Títo muži boli Boží služobníci . Ostatní mali bielo modro červené rúcha . Očistec nazvala „miestom skúšok“ . Peklo nazvala „miestom trestu“ pre ľudí „nenapraviteľných“.
Čerpané z : O. Gabriel Maindron: Kibeho
