Keď sa pozerám na tvár našej Sedembolestnej Matky, preniká ma šíp osamelosti. Tvoju dušu prenikne meč – povedal mladučkej Márii Simeon. A meč prišiel. A nie raz. Jeden z nich, o ktorom poviem radšej šíp, si vlastne neuvedomujeme. Mária mlčky žila svoje poslanie. Poslanie, o ktorom premýšľala. A bola s ním vo svojom tajomstve sama. Aj sám Ježiš, ktorý ju určite nadovšetko miloval, jej na verejnosti hovoril „Žena.“ A Ona velebila neustále Boha a opakovala svoje ÁNO.
Začiatok a záver Evanjelia kreslí Máriu uvažujúcu, a najmä trpiacu vo svojom srdci. Muky samoty, ktoré sú skryté a tiché, patria k mukám kríža. Mária nad Telom svojho Syna akoby vydáva nemý výkrik, opakujúci po zomierajúcom Ježišovi: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?
Kríž je nástroj spásy, ktorý sme prijali a zdedili. A preto nezabudnime na to, čo Máriu a Ježiša spája v najdramatickejšej chvíli Vykupiteľstva. Posledná bolesť Matky a Syna, bolesť osamelosti.
Často si všímam okolo seba tváre, ktoré v dave svojou nevšednosťou až svietia. Tá nevšednosť je v tom, že tieto tváre vlastne do toho davu nepatria. Sú akoby otvorenou knihou. A tak vidím priamo do ich srdca, ktoré žije darom Márie. Samotou. Ona, ak aj je šípom, akousi ôsmou bolesťou Matky, je zároveň darom. Charizmou. Charizmou a pečaťou. Pečaťou kríža. Dnes ešte máme medzi sebou aj Eucharistického Ježiša, aj Máriu. A Ježiš, v desaťtisícoch svätostánkoch sveta, akoby volal: „Brat môj, brat môj, prečo si ma opustil?“
Niekedy počuť otázku: Prečo prichádza Panna Mária dnes medzi nás? Nuž preto, aby nás na to upozornila. Pretože Ježiš spolu s Máriou nám ponúkajú plnosť a radosť srdca. Oni chcú byť s nami, a v nás. Nenechajme ich preto ani my v samote. Očakávajú každého, každé srdce. Očakávajú aj teba…
Anton Selecký
