Vysnívaná „Európska Únia“, alebo – kam sme sa to vlastne dostali?

Otrasné fakty o obludnosti mašinérie EÚ

Sunday, June 9, 2013

Preklad rozhovoru novinára Andreja Fefelova s ruskou matkou Irinou Bergsetovou, (na obr.) ktorý uverejnili ruské noviny „Zavtra“ (Zajtra).

„Zavtra“: Irina, porozprávajte nám, ako ste sa dostali do Nórska a aký dojem na vás  urobila táto krajina?

Irina: V roku 2005 som sa v Moskve vydala za Nóra. Môj syn z predchádzajúceho vzťahu mal iba 7 rokov. S manželom a mojím synom sme sa presťahovali do Nórska – do obce Aurskog-Hekland. Vtedy som vôbec netušila, že ešte pred polstoročím bolo Nórsko zaostalou krajinou, asi na úrovni dnešných stredoafrických republík. Samostatnosť získalo až v roku 1905, keď sa vymanilo z područia Dánska a Švédska. Pochopila som, že táto krajina bola a aj zostala krajinou nevoľníkov. Jej obyvatelia nikdy nepoznali svojho pána, ale museli mu  platiť dane…

   V Nórsku nebol takmer žiadny rozvoj kultúry, v krajine sa rozprávalo  po dánsky alebo po švédsky – teda jazykmi ich zotročovateľov. Neskôr sa tieto jazyky zmiešali do umelého jazyka, tzv. Bukmolu. Ešte aj dnes každá rodina v Nórsku rozpráva svojím vlastným dialektom. Doposiaľ neexistuje jednotný celoštátny jazykový štandard… Dalo by sa povedať, že krajina sa len teraz formuje, ale súbežne v nej prebieha aj iný proces. A práve ten spôsobuje, že nórska spoločnosť morálne upadá, pretože kopíruje americké zákony a poriadok. Aj ropu v mori pri Nórsku našli pred 50 rokmi len za pomoci cudzích vedeckých a technických výsledkov… Toto všetko som sa dozvedela až po odchode z Ruska. Predtým som vedela iba to, že v Nórsku je najvyššia životná úroveň na svete.

   Hoci som absolventkou fakulty žurnalistiky a kandidátkou filologických vied, v Nórsku mi neuznali vysokoškolský diplom. Ponúkli mi prácu učiteľky v základnej škole „Riddersand“ v susednej obci. Ide tzv. „školy rytierov“, ktoré v Nórsku zriadili podľa dánskeho vzoru. V porovnaní s naším ruským školským systémom vyzerajú všetky nórske školské osnovy ako pre mentálne zaostalých. Základná škola je sedemročná a úlohou štátneho programu výučby je naučiť deti najmä abecedu… A do 13 rokov svojho veku si musia zároveň osvojiť aj „počítanie“, aby si vedeli sami prečítať cenníky v obchodných domoch!? Nahlas sa v triede nesmie čítať, lebo je to vraj hanba… Špeciálny učiteľ si preto zoberie žiaka na chodbu a tam ho počúva, ako vie čítať… Učiteľ má právo vysvetliť deťom 2 príklady z matematiky za deň. Ak si však deti neosvoja novú úlohu, po troch dňoch s nimi môže znova prebrať dané učivo. Hlavnou povinnosťou žiaka je naučiť sa za týždeň 5 až 8 nových anglických slov…  

   Nórska základná škola je úplnou  degradáciou vzdelania. Žiaci sa neučia literatúru, ani fyziku, chémiu či iné prírodné vedy a chabé znalosti majú aj z dejepisu. Takmer nič nevedia o okolitom svete… Môj starší syn chodil v Rusku do bežnej školy, preto sa v Nórsku z neho stal wunderkind, čiže „geniálne dieťa“.  Až po siedmu triedu sa doma vôbec nič neučil. Tam sa totiž netreba učiť. V nórskych školách visia oznamy: „Keď ťa rodičia poprosia, aby si si urobil úlohy – zavolaj nám! My ti pomôžeme oslobodiť sa od takých rodičov.“

„Zavtra“: Od akého momentu sa stal pre vás život v Nórsku neznesiteľný a prečo?

Irina: Stalo sa to po 6 rokoch môjho pobytu v Nórsku. Dovtedy som nevedela o ich systéme „Barnevarn“. Žila som so svojimi starostami a povinnosťami: práca, domov, rodina… Len málo som vnikala do štátneho usporiadania krajiny, do ktorej som sa presťahovala. Počula som, že niekomu odobrali deti, ale mne sa to nemôže stať, som predsa „normálna matka“.

   S manželom som sa rozviedla po troch rokoch spoločného života, keď sa nám narodil náš spoločný syn. Dôvodom rozvodu bol konflikt kultúr… Hoci v každom dedinskom dome je WC a sprcha, Nóri zo zvyku chodia močiť za dom… Po rozvode som tri roky žila s deťmi sama. Zobrala som si úver v banke, kúpila som si byt, pracovala som a venovala som sa svojim deťom. Obaja chlapci boli takmer stále so mnou, pretože bývalý manžel ubližoval môjmu staršiemu synovi z prvého manželstva. So svojím pokrvným synom bol však podľa zákona povinný stretávať sa. Zo všetkých síl som sa usilovala, aby chlapček nezostával u otca na noc (bola tam hrozba bitky), ale škôlka a ostatné štátne inštitúcie na mňa tlačili, aby som dieťa dávala otcovi. Najprv to bolo iba na dve hodiny, ale naposledy pobudol u svojho otca takmer týždeň. Dieťa malo vysokú teplotu, keď ho v 30 stupňovom mraze zobral ku svojim príbuzným…

   Začiatkom roku 2011 som sa obrátila na miestnu políciu, keď mi môj mladší syn porozprával, že tety a ujovia, príbuzní môjho bývalého nórskeho manžela, mu robili bolesť v ústach a zadočku (!?) Hovoril o takých veciach, ktorým som spočiatku nedokázala uveriť… Oznámila som to polícii. V marci v spomínanom roku ma predvolali na Úrad ochrany deti  Barnevarn. Výsluch trval 6 hodín aj za prítomnosti mojich dvoch maloletých synov. V Nórsku sa tvária, že systém ochrany detí bojuje s incesom. No čoskoro som pochopila, že centrá „Barnevarn“, ktoré sú v každej dedine, majú celkom inú úlohu. Slúžia iba na to, aby odhalili „prerieknutie sa“ detí a potom ich izolovali od „nespoľahlivých“ rodičov. Je to absurdné! V novinách som sa dokonca dočítala, že 8-ročné nórske dievčatko odsúdili(!?) na zaplatenie súdnych poplatkov a finančnú kompenzáciu násilníkovi ešte počas jeho pobytu vo väzení!? V súčasnom Nórsku je všetko obrátené hore nohami. Pedofília sa v skutočnosti  nepovažuje za trestný čin..

   V marci 2011 mi teda prvýkrát odobrali deti. Odoberanie zvyčajne prebieha takto: dieťa sa nevráti domov zo škôlky alebo školy. Vlastne vám ho ukradnú… a potom ho schovávajú na neznámom mieste… Jednoducho mi v centre Barnevarn povedali: „Rozprávate nám o násilí páchanom na deťoch. Potrebujeme, aby ste sa dali vyšetriť lekárom, či ste zdravá.“ Neprotestovala som, veď poliklinika bola vzdialená len 10 minút jazdy autom. Zároveň ma ubezpečili, že sa zatiaľ zahrajú s mojimi deťmi. V presvedčení, že je o moje deti dobre postarané, lebo ostali v centre ochrany mládeže, som sa náhlila do polikliniky. Odrazu mi zazvonil mobil. Sáša, môj starší syn, ktorý mal vtedy 13 rokov, mi oznamoval, že ich s bratom z centra ochrany odvážajú do náhradnej rodiny. Bol to pre mňa hrozný šok!  

   Podľa miestnych zákonov, deti rodičom odoberajú bez akéhokoľvek písomného potvrdenia. Musela som sa veľmi ovládať, lebo v Nórsku je „plakať úradne zakázané“… Takýto prirodzený ľudský prejav sa považuje  za „chorobu“ a „Úrad pre ochranu deti“ vás môže beztrestne dať na psychiatriu!? Nadobudla som presvedčenie, že v Nórsku existuje štátny plán, aký počet detí sa má odobrať ich rodičom. Orgány ochrany mládeže dokonca súperia medzi sebou ako na nejakých pretekoch… Grafy a diagramy sú publikovane každý štvrťrok, aby ľudia mali prehľad – koľko deti sa v tom -ktorom okrese odobralo…

   Nedávno sa mi dostal do rúk dokument o odoberaní detí z rodín vo Švédsku a v okolitých škandinávskych krajinách (http//www.familypolicy.ru/read/1403). V tejto správe sa píše, že len vo Švédsku odobrali z rodín už vyše 300 tisíc detí! To znamená, že je reč o celom pokolení detí, ktoré doslova ukradli ich biologickým rodičom. Vedci, kriminológovia, právnici, ale aj iní ľudia s tradičnými spoločenskými a morálnymi hodnotami, sú z tejto situácie zhrození a nechápu, čo sa to vo Švédsku deje… Zdá sa, že všetci sú celkom bezmocní zastaviť toto zvrátené dielo skazy, pretože v skutočnosti tam prebieha štátny pogrom na tradičné rodiny. Odborníci uvádzajú, že každá „nová rodina“ dostáva za jedno prijaté dieťa 10 tisíc švédskych alebo nórskych korún na deň!? Agent organizácie „Barnevarn“ dostáva zo štátneho rozpočtu obrovské peniaze za rozvrátenie rodinného hniezda, za každú krádež ich potomka! A toto sa deje vo všetkých škandinávskych krajinách! A „náhradný rodič“ si môže vybrať dieťa ako na trhu. Ak sa vám zapáčilo blonďavé modrooké dievčatko, stačí zavolať do Barnevarn a povedať: „Som pripravený/á, mám izbičku pre dieťa“… a ešte treba uviesť meno dieťaťa.

   Obhajcovia práva v Nórsku sa snažia bojovať proti Barnevarn a označujú ho za korupčný systém kupčenia s deťmi. V máji 2013, ľudia postihnutí týmto zvráteným systémom, zorganizovali protestný míting proti odlučovania detí od rodičov. Najčítanejšie nórske noviny vtedy uverejnili článok s titulom: „Pätina detí v Nórsku je už zachránená pred rodičmi“. To je z jedného milióna všetkých detí v tomto štáte takmer 200 tisíc „zachránených“,  ktorí už nebývajú s mamou a otcom doma, ale sú zatiaľ v detskom ústave. Podľa štatistiky, publikovanej v nórskych médiách, dve z desiatich detí porodili nórske ženy a ostatné sú deti migrantov. Migranti dávajú Nórsku zdravú populáciu, lebo u nich sa nepraktizujú blízke rodinné sobáše. Najviac deti sa do  Barnevarn dostalo od ruských rodičov.

„Zavtra“: Keď odoberajú rodičom dieťa, akú šancu majú tomu zabrániť?

Irina: Takmer každý mesiac spácha v Nórsku samovraždu jedna ruská matka. Keď vám prídu odobrať deti, tak ste celkom bezmocní. Proti tomu zvrátenému systému nemáte žiadnu šancu. Napríklad vám povedia: „Robíš omeletu inak, ako sa pripravuje v Nórsku…, nútiš dieťa, aby si  umývalo ruky, krívaš, teda nemôžeš sedieť s dieťaťom v pieskovisku… A rezultát je jednoznačný: „Si zlá matka, preto ti berieme dieťa!“

   Systém ochrany detí v Nórsku je postavený na princípe prezumcie viny rodičov. Rodič je vedome vinný. Na rodičov sa kydá kopa klamstiev. Všetko sa  začína jednoduchým tvrdením: „Chcete odísť do Ruska!“ A vy to nedokážete vyvrátiť, máte tam predsa svojich príbuzných. Alebo… „ Vy chcete zavraždiť svoje deti“, pretože Rusi zvyknú pri rozčúlení zakričať „zabijem ťa!“, ale rozhodne to nemyslia vážne.

   Pracovníci tohto systému vás sústavne stavajú do situácie, keď sa musíte obhajovať. Jeden človek nezastaví štátnu mašinériu, ktorá je postavená na rozprávkových odmenách advokátov, pracovníkov úradov ochrany detí, sudcov, psychológov, psychiatrov, náhradných rodičov a podobne. Odmeny sa dávajú za každé odobraté modrooké dieťa. Vy nemáte šancu zachrániť svoje dieťa pred nórskym útulkom pre deti. Ja som prešla všetky inštancie nórskych súdov. Všetko je podchytené, všade vládne korupcia. Deti sú tovar! Oni ich nevracajú.

Všetky materiály publikované v ruských novinách o mojich deťoch prekladal do nórskeho jazyka advokát Bernevarn a použili ich na obvinenie mojej osoby. „Ona nie je normálna, ona bráni svoje dieťa cez noviny“, to boli ich časté  argumenty proti mojej osobe.

„Zavtra“: Naznačili ste, že v severnej Európe systém likvidácie rodiny súvisí so sexuálnym zneužívaním detí. Ako to funguje?

Irina: Ministerstvo zaoberajúce sa záležitosťami detí sa doslova volá skoro ako ministerstvo záležitostí detí a rovnoprávnosti všetkých foriem sexuálnej rozmanitosti. Sexuálne menšiny v Nórsku už vôbec nie sú menšinami. Súčasná menšina –  to sú heterosexuálne orientovaní ľudia…

   Vo voľne dostupných materiáloch sociológov sa uvádza, že v roku 2050 bude Nórsko 90% krajinou „homo“. Čo sa chápe pod výrazom „homo“ je ťažké si predstaviť.  Bežne sa hovorí, že naše predstavy o lesbičkách a gejoch sú už minulosťou…

   Mohlo by sa zdať, že vás sa to netýka. Nech si robia, čo chcú, čo s tým mám ja a moje deti? Kedysi som aj ja takto uvažovala, lebo som žila v plnej nevedomosti o tom, že v celej Európe sa uvádzajú do života sexuálne štandardy, ktoré regulujú výchovu  detí podľa zadefinovaného rámca (http//yadi.sk/d/oa3PNRtG3Mysz). Je to povinné pre všetkých, ktorí podpísali konvenciu a za jej prijatie sa teraz lobuje aj v Rusku. V nej sa doslovne hovorí o tom, že rodičia v spolupráci s pracovníkmi škôlky sú povinní vychovávať deti k „rôznym podobám lásky“.

   A osobitná časť tohto celoeurópskeho sexuálneho štandardu oznamuje, prečo treba učiť deti masturbácii. Zdôrazňuje sa v nej, že rodičia a učitelia v škôlke sú povinní toto zrealizovať do 4 rokov veku dieťaťa a nie neskôr. Pre nás „jaskynných“ Rusov je to veľmi užitočná informácia.

   Na 46. strane tohto dokumentu sa uvádza, že novonarodené dieťa si musí čo najskôr uvedomiť svoju pohlavnú identitu. Povinným sexuálnym učením od narodenia sa sleduje, aby si vaše dieťa „uvedomilo“, či je: gejom, lesbičkou, transvestitom alebo transsexuálom (?!). Keďže z rovnoprávnosti rodov sú vynechané pojmy „muž“ a „žena“, ľahko si možno domyslieť dôsledky takejto chorobnej a zvrátenej „sexuálnej výchovy“!

   V Nórsku dokonca založili vedecko-výskumný ústav pri univerzite v Oslo, ktorý skúma samovraždy detí od 0 do 7 rokov ich veku. Nemohla som uveriť, že môže existovať niečo také absurdné. Veď ako môže  novorodene dieťa spáchať samovraždu?!Ale podľa Barnevarn je to prirodzené. Keď deti, po sadistických orgiách, skutočne zahynú, vtedy sa to dá označiť za samovraždu dieťaťa…

„Zavtra“: Irina, vráťme sa však k vašim vlastným skúsenostiam, ktoré ste zažívali v „bohatom“ Nórsku…

Irina: Druhýkrát mi odobrali deti 30. mája 2011. Zazvonili mi dvaja policajti a dvaja pracovnici Barnevarn. Otvorila som im, policajti boli ozbrojení a prišiel s nimi dokonca aj samotný veliteľ policajnej stanice Bjorklagena, ktorý mi stroho oznámil mi: „Prišli sme vám odobrať deti.“ Okamžite som zavolala mojej advokátke a tá mi oznámila: „Áno, postupujú podľa nórskych zákonov. Ak budete klásť odpor, aj tak vám deti zoberú, ale už ich nikdy viac neuvidíte. Ste povinná im odovzdať vaše deti a zajtra vám vysvetlia, o čo ide.“ Deti mi teda ihneď bez vysvetlenia zobrali a nepredložili mi nijaký papier, nijaké úradné nariadenie, že na to majú právo… Bolo to čosi príšerné! Rozhodla som však dokázať, že som dobrá matka. 

   V jedných nórskych novinách som sa dočítala o otrasných prípadoch. Matke zobrali celkom malého chlapčeka, ktorého takmer 10 rokov znásilňovali vo všetkých „výchovných ústavoch“. Rovnaké zvrhlosti zažíval aj v dome svojich náhradných rodičov. Keď chlapec dovŕšil 18 rokov, kúpil si strelnú zbraň, prišiel „domov“ a zastrelil oboch svojich náhradných rodičov…

   A druhý príbeh? Zúfalej matke zobrali malého chlapca. Ten za ňou však neustále plakal. „Ochrancovia detí“ ho preto zaviedli k lekárovi, ktorý  konštatoval, že chlapec trpí paranojou… Napchali ho liekmi, ktoré mu ešte viac ublížili. Keď sa tento prípad dostal do novín, chlapca napokon matke po niekoľkých mesiacoch „starostlivosti“ napokon  vrátili. Tá však svojho syna takmer nespoznala. Schudol 15 kíl (!) a odovzdali jej ho na invalidnom vozíku, lebo už nebol schopný chodiť…

   Pri jednej z návštev mojich chlapcov, mi starší syn oznámil, že napísal  list na ruský konzulát. Zdôveril sa mi, že za každú cenu, aj keby mal pri tom zomrieť,   ujde z Nórska, lebo už ďalej nedokáže žiť koncentračnom tábore…

   A môj starší syn to naozaj dokázal. Spojil sa cez internet s poľským mladíkom Krzysztofom Rutkovskim, ktorému sa podarilo zachrániť poľské dievčatko z náhradnej nórskej rodiny. Mladý Poliak mi zavolal v poslednej chvíli, keď už bolo všetko pripravené na ich útek. Povedal mi: „Keď ja sám vyveziem vášho syna z Nórska bez vás, bude to únos cudzieho dieťaťa, ale keď pôjdete s nami aj vy, tak len pomáham rodine.“ Bolo to ťažké rozhodnutie: trpieť a doslova hynúť s mojimi synmi v Nórsku, alebo zachrániť aspoň staršieho syna a seba. Nikomu neprajem, aby musel zažiť také ťažké rozhodnutie.

   V Poľsku sme pobudli 3 mesiace. Biologická matka ma pravo na dieťa len v Rusku, nikde inde v Európe. Môjmu synovi najprv pridelili nórsku náhradnú matku. Potom nás s poľským mladíkom obvinili z únosu dieťaťa nejakou cudzou osobou (a to som bola vlastne ja sama). Vtedy Poľsko určilo môjmu synovi  náhradnú matku. Aby sa mohol môj syn vrátiť do rodného Ruska, musela sa moja mama stať ruskou náhradnou matkou. Takto sa uskutočnila výmena medzi poľskou náhradnou matkou a ruskou náhradnou matkou. Hoci to vyzerá viac ako absurdne, ale „výsledok tejto transakcie“ je takýto: nórskemu rodičovi pridelili číslo jeden, poľskému rodičovi číslo dva a ruský rodič dostal číslo tri. Teda skutočná biologická matka je v Európe NIČ – jednoducho NEEXISTUJE…

„Zavtra“: „Po vašom návrate do Ruska sa k vám začali zbiehať informácie o podobných prípadoch. Porozprávajte nám o tom.

Irina: Myslím si, že celkom postačí príbeh mojej mladej ruskej menovkyne Iriny S. Do Veľkej Británie prišla pred 18 rokmi. Po čase sa zoznámila s jedným Angličanom, s ktorým žila vo voľnom zväzku. Narodila sa im dcérenka, ktorú veľmi milovala. Zdalo sa jej, že žije šťastný život. Jedného dňa sa však náhodou dozvedela, že jej partner je členom sadomasochistického klubu. Bol to pre ňu hrozný šok. Ale ešte väčší zažila pri pozeraní televízie so svojou dcérenkou: „Mami, ten ujo sa so mnou hral na doktora!“ Po chvíli dievčatko zazrelo na obrazovke aj nejakú ženu a svojej matke vtedy oznámilo, že tá teta sa s ňou „hrala“ vo vani… Po tomto otrasnom zážitku sa Irina S. odhodlala k ráznemu kroku. Nechala sa objednať u jedného známeho anglického detského psychológa, ktorému sa so všetkým zdôverila. A jeho reakcia? „Drahá pani, vy ste zo včerajšieho dňa. To nie je zvrátené, to je kreatívny sex pre elitu!“ Moja menovkyňa okamžite pochopila, že žije v totálne zvrátenej, zvrhlej a dekadentnej spoločnosti. Potichu si zbalila najnutnejšie veci a aj so svojou milovanou dcérkou odletela do Ruska.  

   Chcela by som sa však päť vrátiť k Nórsku, aby ste pochopili, prečo je to dnes morálne celkom zdevastovaná krajina. Najskôr sa legalizovali manželstvá rovnakého pohlavia. Potom bol schválený zákon, aby si mohli deti adoptovať homosexuálni partneri. A tak sa postupne spustila lavína amorálnosti, ktorá už nadobudla obludné rozmery. Dokonca i miestni kňazi (muži aj ženy) otvorene hovoria o svojej nie tradičnej sexuálnej orientácii. Najnovšie sa v tejto krajine objavili „odvážlivci“ z okruhu homosexuálov, ktorí nastoľujú „otázku práva  sobášov s deťmi“…

   Ak sa my, rodičia tradičných hodnôt, budeme len nečinne prizerať na túto do neba volajúcu amorálnosť a zvrhlosť, tak boj s týmito zvrátenými ľuďmi a ich prisluhovačmi celkom určite prehráme. Dnes sú hlavnými dejiskami týchto dekadentných experimentov severná Európa, Nemecko, USA a bývalé britské kolónie, najmä  Kanada, Austrália a Nový Zéland – to sú ohniská, odkiaľ dostávam najviac volaní SOS od ruských matiek.

   Myšlienka na nevyhnutný otvorený odpor voči týmto chorým tendenciám mi dávala v Nórsku silu nedať sa zlomiť a nezblázniť sa. Každý rodič v Rusku musí pochopiť, že za posledných 30 rokov sú štruktúry, ktoré sú zainteresované na obchode s deťmi, zaujaté prerozdeľovaním demografických más… Práve tieto štruktúry uzákonili pozíciu, že rodič a dieťa netvoria jeden celok. Vďaka tejto absurdnosti teraz deti patria nejakej abstraktnej spoločnosti, alebo štátu, ale nie biologickým rodičom?! Aby toho nebolo málo, podľa Haagskej dohody z roku 1980, ktorú Rusko podpísalo v roku 2011, deti patria územiu, na ktorom sa nachádzali v posledných  3 mesiacoch…

   Filozofiu týchto „neľudí“ odhaľuje projekt vládnucej Nórskej robotníckej strany, o ktorom som len nedávno čítala v nórskych SMI. Lisbakken, nórsky minister zodpovedný za rodiny a deti, hlása bez hanby: „ Som homosexuál! Chcem, aby všetky deti v našej krajine boli ako ja.“ Dokonca inicioval štátny program experimentu, ktorým sa v škôlkach odstránili klasické Andersenove rozprávky. Nahradili ich „nové rozprávky“ typu „Kráľ a kráľ“ alebo „Deti gejovia“. V nich sa napríklad zamiluje princ do iného princa alebo do kráľa, či princezná sníva o sobáši s kráľovnou… V súlade so zákonom sú vychovávatelia v škôlkach povinní čítať malým deťom tieto rozprávky a ukazovať im aj  obrázky s výjavmi homosexuálnej či lesbickej lásky!?

   Stal sa takýto prípad. Traja ruskí turisti – manželia s maloletým chlapčekom –   sa vybrali na týždňový pobyt na Nový Zéland. Rodičia v hotelovej izbe vraj hlasno kričali na chlapčeka, ktorý sa potom rozplakal. Niekto z hotela okamžite zatelefonoval do úradu na ochranu detí a do hotela prifrčala skupina „záchrancov“. Jej členovia bez akékoľvek právneho dokladu či súdneho rozhodnutia jednoducho odobrali dieťa ruským manželom, aby ho „zachránili pred sadistickými rodičmi“… Ruskí diplomati museli vyše roka bojovať  s týmto úradom, kým dosiahli rozhodnutie, že biologickí rodičia chlapčeka sa môžu stretnúť so svojím dieťaťom… A ja už dva roky neúnavne bojujem za právo, aby som sa mohla stretnúť so svojím mladším synom, ktorý žije v Nórsku.

   Známy nórsky masový vrah Brejvik, ktorý zavraždil 80 ľudí, má právo telefonovať s príbuznými každý deň. Odsúdení na smrť na celom svete majú právo si dopisovať a telefonovať, ale matka nemá možnosť ani len sa porozprávať s vlastným deckom!?

   Mimochodom, Brejvik „zachraňoval“ Nórsko pred vládnou Robotníckou stranou, ale úrady oznámili, že nenávidí moslimov… Brejvika ako 4-ročného znásilnila vlastná matka! Organizácia Barnevar jej ho však potom odobrala a ďalej odoslala na „vyskúšanie na etapy“. Každá rodina si ho „ochutnala“ (pravdepodobne ho postupne dali do viacerých náhradných rodín)… Takto „prevychovávaný mladík“ sa nasledujúcich 9 rokov dôkladne pripravoval na svoju akciu, ktorá otriasla celým svetom. Myslím si, že mu v Nórsku nasľubovali hory-doly, len aby neprehovoril na túto tému. Švédski novinári však už poodkryli závoj  tohto príbehu…

   Každých päť rokov Barnevarn vydáva správu o migrantoch. Akých detí sa  najviac odobralo biologickým rodičom. Na prvom mieste je Afganistan, potom nasledujú Eritrea a  Irak. Medzi bielymi deťmi je na prvom mieste Rusko, ktoré sa v celosvetovom rebríčku nachádza na štvrtom mieste! Biologickí rodičia dostávajú od nórskeho štátu povolenie na stretnutie so svojimi ukradnutými deťmi na 2 hodiny jedenkrát za pol roka!? To je maximum. Môj syn, ktorý utiekol do Ruska, je povinný virtuálne byť prihlásený v ich detskom domove, ako súčasť nórskej populácie, do veku 23 rokov!

   Hovoriť treba nie o pedofílii ako takej, to je iný fenomén. Len v Nórsku funguje 19 tisíc neštátnych organizácií na „preprofilovanie“ detí z prirodzených pohlaví – muž a žena – na iné „netradičné“ pohlavia… Dieťa sa nútene vyvíja vo vopred určenej netradičnej pohlavnej kategórii!? To, čo rozprával môj maličký syn, to už nie je primitívna pedofília, ale akýsi organizovaný tréning na inú sexuálnu orientáciu…

„Zavtra“: Je naozaj ťažké uveriť, že existujú takéto hrôzy…

Irina: Kým vy riešite či veriť alebo neveriť,  na svete je už celá generácia rodičov, ktorí musia s touto hrôzou žiť. Ľuďom sa to servíruje ako tolerancia k rôznorodosti. Vraj deti majú pravo na sexuálnu voľbu od narodenia, majú právo na sexuálnu rôznorodosť. Proti nám i vám, proti rodičom a deťom stojí dobre organizovaná kriminálna svetová sieť. Vyzerá to tak, že prišiel čas si to konečne otvorene priznať a začať na každom policajnom oddelení ruskej polície a na všetkých jej stupňoch zakladať špeciálne jednotky na boj proti týmto medzinárodným skupinám demografického banditizmu.

   Na nedávnom pochode „Obrana detí“ som nabádala rodičov, aby odhaľovali za peknou maskou západnej juvenilnej justície , ktorá sa nám predkladá ako „záchrana detí pred rodičmi alkoholikmi“, globálny pokus na zmenu pohlavia našich normálnych deti!

   Obludným experimentom, ktorý už 30 rokov prebieha takmer v celej Európe, ale aj v Kanade, USA, Austrálii a na Novom Zélande, je cieľavedome a plánovite likvidované skutočné rodičovstvo – prirodzený zväzok rodičov a ich detí. Uvediem aspoň niekoľko otrasných údajov o počte odobratých, čiže ukradnutých detí: 200 tisíc v Nórsku, 300 tisíc vo Švédsku, 250 tisíc vo Fínsku a ďalšie státisíce detí v Nemecku či Izraeli. Biologickým rodičom teda ukradli už celú generáciu ich detí!

„Zavtra“: Na základe týchto informácií, vyzerá naša krajina ako ostrov kresťanského životného štýlu…

Irina: O mne sa často hovorí: „Aha, najprv utiekla na západ a teraz sa z nej stala fanatická vlastenka.“ Áno, som vlastenka nedobrovoľne. Na to, aby človek ocenil naše Rusko, asi treba o všetko prísť. Zaplatila som príliš draho za svoju chybu – vlastným dieťaťom a hroznou skúsenosťou.

   Vyše 100 ruských rodín dnes kľačí na kolenách okolo Ruska a kričia: „My sme hostia z vašej budúcnosti. Na západe nám ukradli deti! Hľaďte na naše nešťastie a poučte sa! Zobuďte sa, zastavte mor tretieho tisícročia! Postavte železnú oponu tejto tolerancii a prekrucovaniu! Vytlačte túto špinu za hranice nášho Ruska!“

 (Zhováral sa Andrej Fefelov – medzinárodné hnutie verejnosti „Ruské matky“)

http://leva-net.webnode.cz/products/preklad-rozhovoru-s-irinou-bergset/