Vatikán, 20.2.2013 (kath.net/Die Welt) 015 600 – Na rozdiel od konkláve v r. 2005, na ktorom sa na druhý deň odhalili plány odhodlaného tábora európskych kardinálov postaviť kardinála Martiniho z Milána ako liberálneho kandidáta proti kardinálovi Ratzingerovi v Sixtínskej kaplnke, v tomto konkláve je sotva prominent, ktorému by sa mohlo pripísať, že by konzervatívny kurz Benedikta XVI. v Katolíckej cirkvi od marca viedol opačným smerom.
Naopak. Ešte stále existujú tábory. Jeden z nich, stále ešte nadmerne veľký pre všeobecnú Cirkev, sa skladá z mnohých Talianov. No dnes sa nemá nikomu skutočne brániť a najväčšie vyhliadky na Petrov stolec majú prívrženci Josepha Ratzingera.
Príkladom je meno, ktoré v týchto dňoch v Ríme (a na zvyšku zemekruhu) sa spomína najčastejšie. Je to kardinál Marc Ouellet, 68, z Kanady, ktorý bol v r. 2002 – 2010 arcibiskupom Quebecu. Ním, ako 268. nástupcom apoštola Petra, ktorý sám pochádzal ešte z Malej Ázie, by sa po prvý raz prelomila dlhá reťaz Európanov.
Železný Ratzingerián
Napriek tomu je Ouellet veľmi európsky založený. Promoval o Hansovi Ursovi von Balthasarovi, uctievanom priateľovi Josepha Ratzingera. Ján Pavol II. ho v októbri 2003 menoval za kardinála a zveril mu ako titulárny chrám Kostol Santa Maria in Traspontina na Via di Conciliazione v bezprostrednej blízkosti Vatikánu, ktorý sa v Ríme považuje za „predsieň Chrámu sv. Petra“.
Ako Kanaďan hovorí perfektne francúzsky i anglicky a plynulo aj španielsky a taliansky, čo je v Ríme nevyhnutné. Rozumie aj dobre nemecky, čo je jazyk teológie ostatného storočia. Tohto svetaznalého a hlboko duchovne založeného muža Benedikt XVI. už roky poveruje zvlášť zodpovednými úlohami. V r. 2008 ho menoval za relátora XII. generálneho zhromaždenia Synody biskupov v Ríme a v júni 2010 za prefekta Kongregácie pre biskupov a Predsedu Pápežskej komisie pre Južnú Ameriku, kde katolícka cirkev už dlho má svoje ťažisko. 13. apríla 2012 ho pápež poslal ako svojho zvláštneho vyslanca do Trieru, aby tam v jeho mene celebroval svätú omšu na otvorenie púte k Svätému rúchu.
V Ríme sa považuje za „Ratzingeriano di ferro“ (železného ratzingeriána), ibaže telesne neporovnateľne oveľa silnejšieho ako súčasný originál. Jeho prísny postoj k etickým otázkam a jeho pevný postoj proti potratom či adopcii detí homosexuálmi sa už viackrát postaral o búrky rozhorčenia v jeho domovine.
Pre kňazstvo sa rozhodol vo veku 17 rokov
V La Motte, malom zapadákove v Kanade, sa narodil v r. 1944 do rodiny s 8 deťmi, kde sa jeho otec farmár najprv sám učil a potom sa stal riaditeľom miestneho školského úradu. Veľmi zbožná nebola rodina, v ktorej malý Marc najradšej čítal knihy, hral hokej a chodil poľovať a chytať ryby – ako malý Tom Sawyer kanadskej divočiny. V lete pomáhal aj u dobrovoľných hasičov hasiť lesné požiare. Táto skúsenosť by sa mu mohla na Petrovom stolci v týchto dňoch prirodzene veľmi hodiť pre Cirkev, v ktorej v ostatných rokoch bolo treba hasiť jeden požiar za druhým.
Rozhodnutie pre kňazstvo urobil Ouellet po nehode pri hokeji v 17 rokoch, keď si zlomil nohu a na lôžku čítal „Dejiny duše“ sv. Terézie z Lisieux. Otec ani nikto iný ho nedokázal potom odradiť od jeho rozhodnutia radikálne nasledovať Krista a s touto rozhodnosťou kráčal svojou cestou vlastne až dodnes.
Jeho pracovné penzum a tempo sú vo Vatikáne medzitým už legendárne. Tu sa často stretával s pápežom, ktorého úlohy a postoj v r. 2011 v interview označil ako „nočnú moru s obrovskou zodpovednosťou“, o ktorú sa nikto vážne nemôže uchádzať.
Ako svoje heslo pri biskupskej vysviacke si zvolil vetu z Jánovho evanjelia „Ut unum sint“ (Aby všetci boli jedno). Je to nárok, ktorý v etnickej a náboženskej tak veľmi zmiešanej kultúre Kanady by mohol pôsobiť absurdne – a ktorý, ako slová Ježiša, zostáva napriek tomu najväčšou výzvou každého ekumenického úsilia. –zg-
