KAUZA ZMLUVA O SVEDOMÍ
Z o b s a h u:
1. Zmluva o výhrade svedomia 1
2. Zmluva o výhrade svedomia 2
3. Zmluva o výhrade svedomia 3
4. Výhrada svedomia – námietky
5. Zmluva a globalizátori
6. Veľvyslankyňa Babčanová vo Vatikáne
7. Zmluva a Róbert Fico
8. Zmluva a svet
————————————————————————————————-
1. Zmluva o výhrade svedomia 1
Píše Doc. JUDr. Marek Šmid, PhD, bývalý poradca veľvyslanca SR vo Vatikáne a jeden z pripravovateľov Zmluvy s Vatikánom:
Marek Šmid[1]
K slobode svedomia a slobode náboženstva:
o jednom známom impulze k diskusii
Hladina slovenskej a sčasti aj európskej mienky sa nedávno rozvlnila témou výhrad vo svedomí. Nešlo o celkom novú tému, skôr možno povedať, že išlo o historickú rozpravu o svedomí, jeho mieste v práve a jeho limitoch. Nový bol len impulz k diskusii. Bola ním dvojica návrhov medzinárodných zmlúv: Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí a Dohody medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami o práve uplatňovať výhrady vo svedomí. Podľa osvedčenej zásady býva vhodné vrátiť sa pokojnejšie k citlivým témam po tom, až stíchnu neústupčivé hlasy zanietených diskutujúcich…
K základnej otázkej
Nechcel by som sa vracať ku konkrétnym článkom týchto zmlúv ani robiť na tomto mieste ich právnu analýzu. Taktiež nie je mojou úlohou hodnotiť postup jednotlivých štátnych orgánov pri príprave zmlúv. Už vôbec nemám námietky, skôr vítam čo najväčšie množstvo pripomienok a verejnej diskusie k tak citlivej otázke. Signál, ktorý by som chcel vyslať, sa týka skôr medzinárodných a vnútroštátnych záväzkov, ktoré Slovensko v tejto oblasti prijalo. Viac razy sa tieto záväzky prezentovali v zmysle „no čo, keď sa už raz prijali…“ alebo „nedali by sa nejako obísť?…“. Išlo naozaj o neuvážené kroky Slovenska? S pocitom čiastočnej zodpovednosti by som sa preto radšej vrátil k podstate článkov 7 základných zmlúv s cirkvami a náboženskými spoločnosťami uzavretých v rokoch 2000 a 2002. Dovolím si oba odcitovať.
Článok 7 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z roku 2000 znie: Slovenská republika uznáva každému právo uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi. Rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva ustanoví osobitná medzinárodná zmluva uzavretá medzi zmluvnými stranami.
Článok 7 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami z roku 2002 znie takmer identicky: Slovenská republika uznáva právo každého uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad svojej registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva ustanovia osobitné dohody uzatvorené medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami.
Slovensko sa takto rozhodlo prijať na konkrétnu koncepciu právnej ochrany slobody svedomia vychádzajúceho zo zásad učenia náboženských subjektov a ustanoviť v týchto prípadoch právo na výhrady vo svedomí veľmi jednoznačným parlamentným prijatím uvedených zmluvných ustanovení. Diskusia, ktorú vyvolali zmluvy o výhradách vo svedomí, sa však prevažne zameriavala na to, či sa vôbec dá pripustiť, aby sa uplatňovanie výhrad vychádzajúcich z náboženských dôvodov upravilo takýmto spôsobom…
Myslím, že keď štát v nedávnej minulosti podporil týmto spôsobom slobodu svedomia, mal na to dôvod. Ako občania máme veľa skúseností s tým, že samotné právo bez dobrej vôle ľudí spoločnosť nevylieči. Paragraf je dosť zaokrúhlený na to, aby obratne skrýval temné zákutia a dosť malý na to, aby požíval nedotknuteľnú úctu všetkých občanov. Realita je iná. Bojíme sa moci, kritizujeme nečestnosť a podlosť, postavenie silných nad zákonom, nedostatok svedomia. Vravíme, že občania si musia skutočne začať vážiť právo, rešpektovať ho a správať sa podľa neho; až potom bude fungovať. Možno nám niekedy uniká, že konať tak, ako by sme mali konať, je predovšetkým vecou svedomia. Treba sa učiť žiť podľa neho, nie potláčať ho. Táto úloha je tak naliehavá, ako sú dôležité naše každodenné potreby a plány. Bez snahy o jej naplnenie sa jednoducho ďalej nedostaneme; či už individuálne, alebo ako celok, ako Slovensko. Získať zdravé svedomie a používať ho, nás udrží nad vodou. Akým smerom teda ísť? K počúvaniu svedomia alebo do policajného štátu? Možnosť dať prednosť vo vážnych konfliktoch presvedčeniu pred všeobecným právom, ktoré predsa nemôže regulovať každú životnú situáciu, je jednou z dôležitých subjektívnych krokov k právnemu štátu, nie k jeho ohrozeniu alebo získavaniu neprimeraných výhod pre niektorú zo skupín obyvateľstva, ako sa to niekedy prezentuje.
Čo je zaujímavé na slovenskej a európskej diskusii o výhradách vo svedomí
V diskusii spravidla neprevažovala, skôr sa obchádzala, či nepripúšťala ako východisko, ľudská skúsenosť veľkej hodnoty slobody svedomia. Tá prirodzene vedie k obave pred jej potlačením, ako aj k snahe použiť právo na jej ochranu.
Reakciou na pokus vytvoriť konkrétne právne garancie slobody svedomia v jednej z dôležitých oblastí života bolo množstvo vznesených pochybností o tom, či Slovensko nestratí status právneho štátu. Technicky išlo spravidla o právnickú terminológiu a význam slov v textoch návrhov zmlúv; námietky však vyjadrovali obavy z potlačovania práv jednej skupiny občanov na základe uplatňovania slobody svedomia druhou skupinou občanov. Týmto smerom sa zamerala celá spoločenská diskusia.
Stretli sa tak dva veľmi rozdielne prístupy, dva motívy. Obvykle sa v diskusii stretávajú možnosti, ako riešiť problém; v prípade výhrad vo svedomí sa diskutovalo o tom, či problém je vôbec problémom alebo či nie je dokonca prínosom. Diskutovalo sa tak, ako by išlo o novú, predtým neexistujúcu vec. Odpor voči základu všetkých návrhov bol navyše často tak intenzívny, že sa zriedka kedy diskutovalo o variantoch, možnostiach. Myšlienka právnej ochrany slobody svedomia vo forme zmlúv pripomínala nový typ architektonického návrhu vystaveného v teréne tornádu – či vydrží. Navyše, časť diskusie sa rozšírila aj na otázky, ktoré so zmluvami vôbec nesúvisia. Tí, ktorí diskutovali v prospech zmlúv o výhradách o svedomí, sa zase často bez vážnych dôvodov ospravedlňovali, že to tak predsa nemysleli a že nikoho nechceli uraziť, či diskriminovať.
Druhou vecou, ktorá mohla zaujať, bol prístup väčšiny hromadných komunikačných prostriedkov. Je pochopiteľné, že senzácie alebo výroky sú pre čitateľa, poslucháča alebo diváka zaujímavé svojou tvrdosťou. To, čo sa vysiela a tlačí, je aj vecou trhu. Očakával som však určité zamyslenie sa od žurnalistov, ktorí sú tak veľmi citliví na slobodu svedomia. Kdesi som počul, že na slobodu svoju i iných. Nebolo na mieste trochu spozornieť, trochu viac sa pýtať, trochu viac sa zorientovať, keď sa hovorí o slobode presvedčenia? Spúšťať mechanizmy kritiky je užitočné, zastať sa myšlienky slobody, ktorá je podstatou tejto diskusie sa patrí. Samotná téma je predsa aj o ich povolaní. To ako keby pozornosti médií uniklo. Mám pred sebou obraz novinára, ktorý aplikuje myšlienku presvedčenia o pravde i za vyššiu cenu tohto postoja… Patrí už len do romantického filmu? Dodávam, že táto výčitka sa netýka všetkých.
Poslednou vecou je stav spoločnosti. Možno sa zahrávať s takou vecou, akou je sloboda svedomia? Taká hra môže mať veľa podôb. Môže ísť o trhový mechanizmus ponuky a dopytu, hlasné výroky bez dostatočného poznania, či premyslenia si celej veci, bezuzdné emócie alebo dokonca zámerné potláčanie čohosi veľmi dôležitého. Nie je to, čo sa udialo, lakmusovým papierikom? Ak áno, určite veľmi užitočným pre občanov, politikov, politológov, právnikov, teológov a psychológov.
Spoločný menovateľ diskusie
V tom, o čom bola celá diskusia, možno vnímať vplyv spoločného menovateľa: ľudskej neopatrnosti. Za zmluvami o výhradách vo svedomí, nech sú aj nedokonalé, je totiž jedna múdra myšlienka, ktorá sa objavuje v dielach zostavených z dobre pochopenej ľudskej skúsenosti. Človek je bytosť so svedomím, podľa ktorého má žiť. Štát, ktorý je – čo treba zdôrazniť – odrazom názorového spektra jednotlivých členov spoločnosti, buď tomuto ľudskému právu dá zelenú, alebo nie. Obe situácie sú už historicky reálne vyskúšané. Na dôsledky oboch správaní sa štátu sa zrejme zabúda.
Inak: na vzácnu vec je každý z nás obvykle, ak sme pri zdravom rozume, opatrný a nevystavuje ju zbytočnému nebezpečenstvu, prázdnym rečiam alebo vplyvom, ktoré ju ničia. O čom sa hovorilo v prípade zmlúv o výhradách vo svedomí? Čo bolo východiskom diskusií na túto tému? Snáď pripomenutie si toho, čo je vlastne svedomie, čo možno vymyslieť na jeho ochranu, tejto vzácnej veci, tak krehkej a nachádzajúcej sa pod mimoriadnym tlakom, ktorý spôsobuje presvedčenie, že všetko okrem získania vplyvu, peňazí a využiteľných kontaktov urobí človeka slabším, zraniteľnejším, bezvýznamnejším a neschopnejším? Myslím, že nie. Čo možno považovať za veľkú neopatrnosť.
Presvedčenie človeka bolo v náboženskej oblasti v histórii veľa ráz preskúšané so záverom, že právny poriadok nemá takú silu, aby donútil toto presvedčenie porušovať. To je pragmatický dôvod pre vylúčenie možných konfliktov vo svedomí na základe používania práva v štáte.
Etickou stránkou tejto otázky je to, či právo môže spravodlivo viesť k tlaku na presvedčenie v konkrétnom prípade, resp. pri konkrétnom náboženstve. V tomto bode podľa môjho názoru spočíva kameň úrazu. Ak sú totiž zásady určitého náboženstva pre život spoločnosti aspoň prijateľné, alebo dokonca prospešné, právo logicky nesmie spôsobovať tlak v smere ich porušovania na tie osoby, ktorých presvedčenie sa o takéto zásady opiera. Právo by v tomto prípade mohlo totiž pôsobiť na spoločnosť deštrukčne. Ak sa však raz uzná, že práve takýto tlak spôsobovať nesmie, znamená to zároveň, že zásady určitého náboženstva sa hodnotia pozitívne… Vtedy sa už však vstupuje na pôdu hodnotenia a úsudku, ktorá nie je neutrálnou, stabilnou a prijatou všetkými. Je to pochopiteľné. Tak, ako zásady náboženskej povahy, známe v našom regióne, nie sú neutrálne vo vzťahu k rôznym životným javom a postojom, nie sú indiferentné ani pre členov spoločnosti s ich vlastnými životnými postojmi.
Dostávame sa teda k otázke: môže štát, ktorý ústavne deklaruje svoju nezávislosť na náboženstve, poskytovať výnimky z právneho poriadku na základe náboženského presvedčenia?
K podstate práva na výhradu vo svedomí
Čo je podstatou práva na výhrady svedomia z právneho hľadiska? V demokratickej spoločnosti platí všeobecné pravidlo, že menšina by mala dodržiavať právny poriadok prijatý na základe vôle väčšiny. Tento demokratický princíp dopĺňa princíp vlády práva, systému právneho štátu. Tu sú dve výnimky. Prvou je nespravodlivé právo, ktoré porušuje právne princípy alebo základné práva, ktoré sa považujú za fundament usporiadania spoločnosti. Vtedy sa pripúšťa pasívna rezistencia, prípadne právo na odpor, ktoré môže ústiť až do spravodlivej revolúcie. Druhou výnimkou je situácia, v ktorej je právo síce všeobecne spravodlivé a vyjadruje vôľu väčšiny, avšak menšina môže v dobrej vôli (neporušovať právo) odmietnuť výsledok rozhodnutia väčšiny; to je základom princípu výhrad vo svedomí. Menšinu v prípade uplatňovania princípu výhrad vo svedomí môže tvoriť napríklad súbor jednotlivcov, ktorým spôsobuje závažný konflikt vo svedomí nesúlad medzi požiadavkami na ich správanie sa kladenými právnym poriadkom štátu a požiadavkami vyplývajúcimi z vieroučných a mravoučných zásad cirkví alebo náboženských spoločností. Konflikt vo svedomí môže spôsobovať prípadne aj presvedčenie o nevyhnutnosti správania sa podľa etických noriem, ktoré sa netýkajú priamo náboženského presvedčenia.
Právna filozofia vysvetľuje, že právo na výhradu vo svedomí vzniká preto, lebo princíp neporušiteľnosti slobody svedomia prevažuje nad princípom všeobecnosti práva (the principle of the inviolability of conscience prevails over the principle of generality of law). Tento princíp sa uplatňuje v rôznych rovinách. Napríklad ústavná sloboda svedomia a náboženstva, potvrdená aj v prednostných medzinárodných zmluvách, má vyššiu právnu silu než povinnosti ustanovené obyčajnými zákonmi. Túto tendenciu možno potvrdiť aj v práve Európskej únie, ktoré v oblasti ľudských práv kopíruje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho interpretáciu a aplikáciu v rámci svojich prijatých kompetencií.
Hmatateľným dôvodom existencie a praktického uplatňovania tohto princípu je aj skutočnosť, že právo na výhrady vo svedomí predstavuje transformáciu princípu tolerancie, ktorý sa považuje za sociálnu prekondíciu právneho štátu v oblasti ľudských práv.
Limity slobody svedomia a ich limity
Ak sa prijíma to, že princíp slobody svedomia má osobitné právne postavenie, vyššie než všeobecné právne princípy, neznamená to, že si každý môže robiť, čo uzná za vhodné. Veď individuálne svedomie ľudí sa formuje v celom spektre možností, i keď určité rozhodujúce, napríklad rodinné, rodové, regionálne, kultúrne, národné, či náboženské prostredie spôsobuje, že v časti spoločnosti alebo národa prevažuje určitý druh myslenia a vedomia. I pochopenie významu svedomia sa v individuálnom prípade dosť odlišuje; niekedy sa kladie ironická otázka, či v určitej situácii má daný človek vôbec svedomie.
Preto treba rozlišovať dôvody, na ktoré sa určitý človek odvoláva, ak tvrdí, že jeho právna povinnosť koliduje s vlastným svedomím. Tieto dôvody by mali byť čitateľné. V prípade námietok, ktoré sa opierajú o zásady cirkví alebo náboženských spoločností sú takéto dôvody transparentnejšie. Ucelený a kauzálne odôvodnený systém zásad, ktoré formujú život ľudí dlhšiu dobu, možno totiž ľahšie identifikovať a posúdiť, než dôvody vyplývajúce z individuálnych názorov. Do prvého konceptu patrí najmä náboženstvo, ktorého učenie rozlišuje dobro a zlo a identifikuje a komparuje mravné konanie v relácii s presvedčením o vyššom, resp. naddimenznom poslaní človeka, ktoré vyžaduje dobrovoľné usmernenie svojho vlastného správania sa. Štát síce ani v tomto prípade nemá právo zasahovať do osobnej vnútornej sféry a skúmať pravdivosť uvádzaných dôvodov, môže však posúdiť minimálne dve veci: či ide skutočne o zásady subjektu, ktorý by mal podľa osoby namietajúcej konflikt vo svedomí byť ich nositeľom a či uvádzané dôvody majú spôsobilosť skutočne vyvolať vážny konflikt vo svedomí z hľadiska konkrétneho systému zásad.
Naopak, posúdiť dôvody námietky je veľmi ťažké, ak ide o zásady, ktoré nemajú oporu v určitom ucelenom a historicky dlhšiu dobu fungujúcom systéme myslenia a presvedčenia. Viac by priniesla štúdia, ktorá by mala za cieľ zodpovedať otázku, ktoré z noriem, dotýkajúce sa svedomia, nemajú priamo alebo geneticky v 21. storočí náboženský základ, resp. ktoré z tohto druhu noriem nevychádzajú z učenia jednotlivých cirkví a náboženských spoločností. Ak totiž skutočne existuje súbor noriem, týkajúcich sa svedomia, ktorý nemá náboženskú povahu a ktorý vo svedomí vážne zaväzuje človeka a jeho porušovanie vyvoláva výrazný psychologický konflikt, možnosť vyhnúť sa tomuto konfliktu by sa mala zákonom ustanoviť. Nie je jednotný názor o existencii súboru takýchto morálnych noriem. Niekedy sa však poukazuje na „neutrálne“ normy, ktoré ovplyvňujú rozhodovanie sa človeka.
Na prvý pohľad by sa etické normy nenáboženskej povahy mohli nachádzať napríklad v oblasti postojov k vykonávaniu vojenskej služby alebo k ochrane zvierat. Tieto postoje však taktiež pokrýva učenie niektorých cirkví a náboženských spoločností. V medzinárodnej legislatívnej a súdnej praxi sa v tomto smere uvažuje najmä o odmietaní pokusov na zvieratách, platení daní, ktorých časť vytvára príjmy ozbrojených síl, či pacifizmus vo všeobecnosti. V medzinárodnej praxi sa vyskytol problém pri deklarovaní národnosti (v provincii Bolzano v Taliansku pri sčítaní ľudu v rokoch 1961 a 1991). I pri týchto formách však možno nájsť hlbšie dôvody a tie sú spravidla náboženskej povahy.
V Republike San Marino sa z dôvodu uplatnenia slobody svedomia riešila otázka možnosti odmietnuť prísahu na náboženskú knihu. V tomto prípade, hoci obsahuje náboženský prvok, nejde o konflikt vo svedomí spôsobený nesúladom so zásadami cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Ide o konflikt základnej slobody náboženstva a svedomia s právnym poriadkom štátu v negatívnej polohe, teda práva odmietnuť náboženské prejavy.
Uplatňovanie zásad konkrétneho náboženstva v prospech slobody svedomia a náboženstva by v právnom poriadku malo mať určité hranice. Úlohou práva je aj obmedzenie slobody tak, aby sa zamedzilo neoprávnenému zasahovaniu do slobody iných. Na druhej strane, úlohou práva je taktiež zabezpečiť ochranu hodnôt, na ktorých spočíva ochrana a rozvoj jednotlivca, jeho spolužitie v spoločnosti a fungovanie štátu. Tu však vzniká jeden z problémov; možno viac subjektívny, ale určite objektívne existujúci: ak právny poriadok deklaruje určité náboženské zásady za taký prvok, ktorému sa priznáva úloha kritéria pre rozpoznávanie opodstatnenosti výnimiek z právnej normy, ako je tomu v prípade výhrad vo svedomí podľa článkov 7 základných zmlúv, ide zároveň o určité hodnotenie, prisúdenie pozitívnej úlohy náboženským zásadám.
Takéto hodnotenie nie je určite vlastné všetkým. Už len preto, lebo náboženstvo z hľadiska presvedčenia v praxi nemôže byť podľa môjho názoru indiferentnou vecou. Takzvaná neutralita v postoji k náboženstvu sa snáď môže prejaviť v podobe rovnosti práv veriacich a tých, ktorí sa od náboženstva dištancujú, nadštandartnom nepodporovaní náboženských organizácií, v náboženskej slobode, v personálnej a finančnej laicite štátu; nie však v „neutralite“ k samotnému náboženstvu, jeho ponuke, princípom a požiadavkám. Tie posledné sa buď prijímajú, alebo nie.
Otázku prínosu, či nebezpečia pôsobenia náboženstva a života podľa náboženských zásad v súlade so svedomím z nich vychádzajúcim však podľa môjho názoru možno zodpovedať v konkrétnych podmienkach života, v konkrétnej spoločnosti a krajine, či regióne, a to aj bez ohľadu na individuálny postoj k náboženstvu. Úsudok môže vzniknúť na základe dôkladného oboznámenia sa s obsahom učenia danej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, prejavmi tohto učenia a dopadom náboženskej aktivity, neobchádzajúc historickú, teoretickú i konkrétnu, skúsenosť. Štát sa síce môže v tejto otázke poradiť, rozhodnúť však musí sám.
V podmienkach Slovenska je podľa môjho názoru vytvorený mechanizmus, ktorý zásadne uľahčuje prijatie takéhoto rozhodnutia: systém registrácie cirkví a náboženských spoločností. Tento systém totiž predpokladá, že právny status sa môže udeliť registráciou len za podmienky, že doktrína konkrétnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti spĺňa požiadavky prijateľnosti pre štát a spoločnosť. Vieroučné a mravoučné zásady žiadnej z registrovaných cirkví alebo náboženských spoločností na Slovensku by preto nemali prekračovať hranicu prijateľnej miery slobody správania sa ich členov, či veriacich. V oblasti uplatňovania výhrad vo svedomí to znamená, že tieto zásady nie sú tajomstvom, sú v praxi odskúšané a nemali by spôsobovať narušenie niektorej z úloh práva. V tom prípade nevzniká žiadna prekážka vo vzťahu k uplatneniu si základnej slobody svedomia.
O tom je celá otázka: uplatňovanie práva v rozpore s takým osobným presvedčením človeka, ktoré nekleslo pod úroveň spoločenskej prijateľnosti, nemá spravidla zmysel, nie je spravodlivé a napokon vyvoláva destabilizáciu a nedodržiavanie práva. Úsilím zákonodarcu by teda malo byť vytvorenie právnej možnosti človeka s takýmto presvedčením vyhnúť sa konfliktu v jeho svedomí spôsobenému príkazmi zo strany práva. To nie je otázka, nad ktorou sa mávne rukou a ktorá sa odloží na príhodnejší čas, lebo „teraz sa rieši veľa iných dôležitých vecí“. Reálna aplikácia slobody svedomia je jednou zo základných vecí, pre ktorú boli ochotní ľudia prinášať najvyššie straty. To je dlhodobá historická skúsenosť, ktorá často viedla k vytvoreniu demokratického prostredia. Pri hlbšom zamyslení by sa našli tieto prvky aj v príčinách dnešných nepokojov vo svete. Štát má na druhej strane právo i povinnosť ustanoviť slobode človeka v jej prejavoch primerané obmedzenia. Preto, aby tieto obmedzenia neprekročili hranicu svojho účelu a zmyslu, štát môže ustanoviť zároveň limity limitom slobody. Táto konštrukcia sa ujala. Poznajú ju ústavy štátov, vrátane slovenskej ústavy, univerzálne i regionálne medzinárodnoprávne systémy ochrany ľudských práv i európske právo, vrátane súdov, ktoré rozhodujú v oblasti ľudských práv.
Prečo sa sloboda náboženstva spája so slobodou svedomia
Otázky náboženskej slobody sú tradične vyčlenené v rámci systémov ochrany základných práv a slobôd ako samostatná oblasť. Spravidla sa k nim pričleňuje aj sloboda svedomia.
Táto súvislosť, vyjadrená v právnych dokumentoch, vychádza často z dlhodobých životných skúseností. Stačí použiť nám blízky príklad: obdobie rokov 1948 až 1989 na Slovensku. Veriaci mali právne zakázané spolu sa modliť a konať bohoslužby normálnym spôsobom bez povolenia štátnych orgánov a akákoľvek verejná náboženská činnosť, ktorá bola označená za nebezpečnú, sa trestala. I keď nie je vhodné nijakým spôsobom podceňovať túto skutočnosť, viac nežiadúcim javom bolo dlhodobé negatívne formovanie ľudského vedomia: sudcovia súdili proti svojmu svedomiu, alebo jednoducho nesúdili vôbec, učitelia učili nepravdy v histórii, politike a náboženstve, veľký počet ľudí sa proti svojej vôli dobrovoľne zúčastňoval na straníckych schôdzach, deti boli povinne členmi pionierskych organizácií pod hrozbou vylúčenia z kolektívu. To všetko zabezpečoval právny systém, počnúc ústavným článkom o vedúcej úlohe politickej strany. Išlo jednoznačne o porušovanie slobody svedomia; z pohľadu veriaceho človeka, teda subjektu základnej slobody náboženstva, išlo o jednu a tú istú záležitosť – nedostatok náboženskej slobody ako tlak smerujúci k zúčastňovaniu sa na individuálnom porušovaní mravoučných a vieroučných zásad cirkvi. Sloboda svedomia, založená na náboženskom titule, je v tomto zmysle len bližšou charakteristikou náboženskej slobody.
Toto sa v praxi nevyhnutne rešpektuje aj v právnej oblasti, keďže reálne nie je možné od seba oddeliť jeden a ten istý princíp – vierouku a mravouku cirkvi, zahrňujúcu tak vyznávanie viery, ako aj život podľa nej, resp. nedvojtvárny život v súlade so svedomím. Svedomie nie je osobitnou kategóriou základných slobôd, ale len prostriedkom rozpoznávania, ktoré konanie, či nekonanie, je v súlade alebo v rozpore s presvedčením, v tomto prípade spojeným s náboženskou vierou. Je popretím samotných náboženských princípov redukovať slobodu vyznania na obrady, či už liturgické alebo individuálne, kult a podobne. Sloboda vyznania je v tomto zmysle teda predovšetkým možnosť správania sa v súlade s vieroukou a mravoukou príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.
Možno zhrnúť, že bez akýchkoľvek pochybností, primárnou, integrálnou a neoddeliteľnou súčasťou náboženstva a viery je osobné presvedčenie a konanie v súlade s obsahom tohto náboženstva, teda jeho vieroukou a mravoukou. Garancia slobody náboženstva znamená garanciu možnosti konať v súlade s jeho obsahom. Konať v súlade s obsahom náboženstva obsahuje prostriedok rozlišovania, usmerňovania a motivácie takéhoto konania a tým je svedomie človeka. Konať v súlade so svedomím (teda mať slobodu svedomia) je vo vzťahu k osobe vyznávajúcej určité náboženstvo to isté, ako konať v súlade s obsahom náboženstva, ktoré táto osoba vyznáva. V tomto zmysle sa neodporúča pracovať s koncepciou striktne oddelenej slobody svedomia od slobody náboženstva; uvažovať o takomto oddelení možno snáď len v súvislosti s etikou ako nenáboženskou formou svedomia.
Koncepcia návrhov zmlúv o práve uplatňovať výhrady vo svedomí v Slovenskej republike
Po predchádzajúcom dejinnom období, v ktorom bola u nás možnosť vyznávať a uskutočňovať vieru v súlade s individuálnym presvedčením a svedomím človeka vo veľkej miere právne obmedzená, sa prirodzene hľadá efektívna a stabilná právna norma, ktorá by zabezpečila, aby sa uvedená skúsenosť neopakovala. Obe základné zmluvy, uzavreté so Svätou stolicou, ako aj registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ustanovili v článku 7 právo na výhradu svedomia podľa vieroučných a mravoučných zásad jednotlivých náboženských spoločenstiev ako podstatnú súčasť slobody náboženstva. Toto právo sa v súlade s medzinárodným právom a Ústavou Slovenskej republiky obyvateľom Slovenska priznalo v roku 2000 a 2002 na základe uzavretia základných zmlúv. Prijatím tejto koncepcie sa zavŕšila celá kapitola uplatňovania základnej ústavnej slobody svedomia vychádzajúcej z náboženského presvedčenia. Treba dodať, že obe základné zmluvy schválil slovenský parlament bez hlasu proti a vyjadril tým jasný spoločenský konsenz s uvedenou koncepciou. Táto by teda nemala byť spochybňovaná.
Podstatu inštitútu výhrady vo svedomí možno definovať ako imunitu (vyňatie) fyzickej alebo právnickej osoby z povinností uložených právnymi normami na základe garancií náboženskej slobody. Cieľom tejto právnej úpravy je garancia súladu medzi základnou slobodou podľa článku 24 odsek 1 ústavy a povinnosťami, ktoré ukladá slovenský právny poriadok. Tým štát plní nielen svoje medzinárodné a vnútroštátne záväzky, vyplývajúce zo základných zmlúv s cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ale aj svoje základné ochranné funkcie, ako aj efektivitu vlastného právneho poriadku.
Nik netvrdí, že navrhované texty zmlúv o výhradách vo svedomí sú dokonalé. Neriešia všetky podrobnosti a nevyjadrujú konsenz všetkých obyvateľov Slovenska. Uvedomujúc si však zákonitý rozdiel medzi možnosťami pri individuálnom posúdení prípadu zo strany sudcu a možnosťami zákonodarcu tvoriaceho právnu normu, ktorý nemá možnosť predpokladať vopred všetky jednotlivé prípady a ich osobitosti, možno konštatovať, že dokonalosť nemôže byť reálnou ambíciou práva. Pozitívne právo sa k dokonalej norme správania len spokojne približuje; raz je vo väčšej a raz v menšej vzdialenosti od nej.
Trojaké limity v zmluvách o výhradách vo svedomí
Základné zmluvy obsahujú záväzok ich strán dotiahnuť dohodnuté pravidlá do konca, tak, aby nevznikali pochybnosti o podmienkach a spôsobe používania práva na výhradu vo svedomí. Pri diskusiách o otázke výhrad by sa mali diskutujúci držať otázky, ako zabezpečiť právo na výhradu vo svedomí v zmysle článkov 7 základných zmlúv. Celá otázka je o trojakých limitoch, ktoré pripomínajú slovnú hračku – limity povinností – limity limitov povinností – limity limitov limitom povinností. Prvé sú limitmi voči povinnostiam občanov, vyplývajúcim pre nich z právneho poriadku z dôvodu slobody svedomia. Druhé sú limitmi voči neprimeranému použitiu týchto limitov. Napokon tretie limitujú limity voči neprimeranému použitiu výhrad vo svedomí tak, aby sa nestratil zmysel slobody svedomia.
Prvé limity obsiahnuté v zmluvách o výhradách vo svedomí sa týkajú upresnenia práva, ktoré ustanovujú základné zmluvy – práva na uplatnenie námietky svedomia vedúcej k vyňatiu z právnej povinnosti. Osobitné zmluvy v úvode vymedzujú svoj cieľ – ustanoviť v súlade s článkom 7 základných zmlúv rozsah a podmienky uplatňovania výhrad vo svedomí, nič viac. Strany zmluvy v nich uznávajú slobodu svedomia vo vzťahu k všeľudským hodnotám, ktoré taxatívne vymenúvajú; k ľudskej dôstojnosti, zmyslu ľudského života, k rodine a manželstvu. Zmluvy vymedzujú konkrétne oblasti právnych vzťahov, v ktorých možno uplatňovať výhradu vo svedomí. Ide o činnosť v ozbrojených silách, v zdravotníctve, výchove a vzdelávaní, poskytovanie právnych služieb (nie v justícii) a pracovnoprávne a iné pracovné vzťahy, ktorých obsah sa týka predmetu úpravy zmluvy. Ustanovujú záväzok neuložiť súkromným nemocniciam a zdravotníckym zariadeniam, zriadeným cirkvami alebo náboženskými spoločnosťami, povinnosť vykonávať určité zdravotnícke výkony a ani ustanoviť tieto výkony ako podmienku ich vzniku alebo činnosti; tým sa ponecháva súčasný právny stav v tejto oblasti. Zmluvy ďalej vylučujú právnu zodpovednosť za oprávnené uplatňovanie výhrad vo svedomí. Obsahujú legálnu definíciu výrazov „vieroučné a mravoučné zásady“, ako noriem, ktoré sú titulom uplatnenia námietky voči právnej povinnosti. Definujú aj výraz „konať“, ktorý zahrňuje spoluúčasť, časovo neobmedzenú činnosť, ak má súvis s konaním a asistenciu. Aplikovať uvedené práva môže podľa návrhov zmlúv každý a nik nie je obmedzený ani tým, ku ktorým zásadám sa hlási.
Zmluvy ani ich jednotlivé ustanovenia nie sú samovykonateľné. Zakladajú práva, avšak nie priamo; na ich vykonanie je potrebný vnútroštátny zákon.
Druhé limity sa týkajú hraníc používania výhrad vo svedomí. Tie sú formulované pomerne široko, čo je správne. Zmluvy v tomto smere zakazujú konanie vedúce k zneužitiu výhrad. Ak by išlo o zneužitie uplatnenia výhrady vo svedomí, právna zodpovednosť za takéto konanie sa nevylučuje, ale zostáva. Zmluvy výslovne odkazujú na nevyhnutnosť posudzovať všetky prípady námietok svedomia v kontexte s celým slovenským právnym poriadkom. V článku 5 výslovne ustanovujú, že právo uplatňovať výhrady vo svedomí možno uplatniť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a v jeho medziach. Na tomto pravidle sa obe strany dohodli. To znamená, že navrhnutý text zmluvy treba posudzovať tak, ako keby jeho súčasťou boli texty jednotlivých súvisiacich slovenských právnych predpisov. O ktoré predpisy ide? O Ústavu Slovenskej republiky, Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy upravujúce správanie sa v oblastiach vymedzených zmluvou. Súčasťou právneho poriadku sú aj judikatúra slovenského Ústavného súdu, medzinárodné zmluvy, ktorých je Slovensko stranou a akty Európskych spoločenstiev alebo únie. Nemožno teda pochybovať, že slovenský právny poriadok, najmä jeho ústava, je v tomto zmysle takým dohodnutým prostriedkom právnej regulácie uplatňovania výhrad vo svedomí, ktorý zamedzuje vzniku právnej normy spôsobujúcej nesúlad s právom Slovenskej republiky, medzinárodným právom alebo európskym právom. Ústava SR je v každom prípade právnym predpisom vyššej právnej sily, než medzinárodná zmluva tohto charakteru a ústavná ochrana práv, ako aj ich obmedzenia, vzťahujúce sa na slobodu svedomia, sa budú vo vzťahu k nej aplikovať v celom rozsahu, a to tak priamo, ako aj prostredníctvom zákonov.
Veľká časť vyjadrených obáv smeruje k možnosti vzniku diskriminácie. Dohodnutou súčasťou zmluvy je však aj článok 12 odsek 2 ústavy, ktorý sa vo vzťahu k uplatňovaniu výhrad vo svedomí interpretuje tak, že nikoho nemožno z dôvodu uplatňovania garancií v oblasti slobody náboženstva a svedomia poškodzovať, zvýhodňovať alebo nezvýhodňovať (v zmysle pozitívnej i negatívnej diskriminácie). Ide o antidiskriminačnú klauzulu, ktorú zmluva do seba inkorporuje. Napokon, súčasťou inkorporovaného právneho poriadku je aj antidiskriminačný zákon, ktorý transponuje smernice Rady do slovenského právneho poriadku.
Zmluvy ďalej priamo ustanovujú zásadu, že uplatnenie výhrady vo svedomí nesmie ohroziť zdravie alebo život človeka. Táto zásada vo vzťahu k zdraviu korešponduje s článkom 24 odsek 4 ústavy. Podľa tohto článku, ktorý má identický obsah ako článok 9 odsek 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, by sa na podmienky výkonu práva výhrady vo svedomí vzťahovala aj ústavná možnosť ďalších zákonných obmedzení: opatrení nevyhnutných v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, ochrany mravnosti a ochrany práv a slobôd iných.
Uprostred všetkých týchto kontrolných mechanizmov proti zneužitiu práva na výhradu vo svedomí ustanovujú zmluvy tretí druh limitov. Podľa ústavy totiž medze práva na výhradu vo svedomí možno upraviť len zákonom za podmienok ustanovených ústavou; zákonné obmedzenia musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky; pri obmedzovaní práva na výhradu vo svedomí musí zostať zachovaná podstata a zmysel tohto práva a napokon obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Možno dodať, že hľadanie podstaty a zmyslu ľudských práv nie je novou záležitosťou, ale má hlboké historické korene. Už rímska jurisprudencia, ako jeden z historických prameňov súčasného európskeho práva a myslenia, sa opierala o grécku filozofiu a etiku, čím sa vytvárali predpoklady a základy modernej právnej vedy. Pre interpretáciu zmlúv bol i z tohto dôvodu od konca republiky rozhodujúci ich účel a zmysel.
Právo na výhradu vo svedomí má však predsa špecifické postavenie. Potvrdzujú ho judikatúra štrasburských súdnych orgánov, článok 70 Zmluvy o ústave pre Európu, zahrňujúci spoločné európske ústavné tradície, interpretácia niektorých ústavných súdov i logická interpretácia článku 24 ústavy. Prijal sa výklad, že výhrady vo svedomí sú prejavmi základnej slobody svedomia a náboženstva, podobne, ako je tomu pri iných prejavoch individuálnej slobody svedomia a náboženstva. Medzinárodná politická i zahraničná právna prax tomu tiež nasvedčujú.
Napríklad rezolúcia Európskeho parlamentu o výhradách vo svedomí v štátoch Spoločenstva zo dňa 19. januára 1994 v bode 1 uvádza, že považuje výhrady vo svedomí za subjektívne právo uznané rezolúciou Komisie OSN pre ľudské práva č. 89/59.
Ústavný súd Talianskej republiky vo svojom rozsudku z 11. apríla 1985 v spore, týkajúcom sa interrupcií, uviedol, že právo uplatniť výhrady vo svedomí existuje a môže byť vykonávané nezávisle od zákona; tvorí časť obsahu základnej slobody ideológie a náboženstva podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Talianskej republiky a je priamo aplikovateľné – je teda základným právom a možno ho uplatniť priamo bez vydania vykonávacieho zákona.
Reprodukčné zdravie
Niekoľko slov možno dodať k problematike, ktorá najviac rezonuje v súvislosti s prípravou zmlúv o výhradách vo svedomí: ide o práva žien na reprodukčné zdravie, najmä umelé prerušenie tehotenstva.
V tomto smere treba striktne rozlišovať medzi otázkou práva na tieto konania, napríklad práva ženy na umelé prerušenie tehotenstva podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré nie je predmetom úpravy zmlúv o výhradách vo svedomí a otázkou práva na výhradu vo svedomí v uvedených konaniach.
Ďalej, ak slovenský právny poriadok zakazuje určitý druh konania, nemá zmysel ďalej otázka uplatnenia výhrady. Výhrada sa uplatňuje v prípade povinnosti, nie zákazu. V Slovenskej republike ide o prípady eutanázie, asistovaného suicídia, ako aj homosexuálnych zväzkov. Je pomerne zvláštne, že diskusia, dokonca na pôde Európskej komisie, sa napriek tomu zaoberala aj týmito konaniami.
Obavy vznikajú často z predstavy, že slovenský právny poriadok nebude obsahovať garancie práv žien na reprodukčné zdravie v prípade, ak sa príjmu zmluvy o výhradách vo svedomí. Bola by táto oblasť skutočne právnou dierou?
V prípade umelého prerušenia tehotenstva je relevantnou informácia o zákonoch číslo 576/2004 Zbierky zákonov o zdravotnej starostlivosti a číslo 578/2004 Zbierky zákonov o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Zákon o zdravotnej starostlivosti totiž upravuje povinnosť zdravotníckych pracovníkov informovať o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, a to navyše zrozumiteľne, ohľaduplne, bez nátlaku, s možnosťou a dostatočným časom slobodne sa rozhodnúť pre informovaný súhlas pacienta. Zákon obsahuje ďalej právo každého na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, zakazuje diskrimináciu z dôvodov pohlavia, náboženského vyznania a ďalších kritérií. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti ďalej nesmie nikoho pre uplatnenie svojho práva postihovať alebo znevýhodňovať. Navyše, každý má právo vybrať si poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Právny vzťah, ktorého predmetom je poskytovanie zdravotnej starostlivosti, vzniká na základe dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorú osoba uzavrie s poskytovateľom. Všetky tieto povinnosti zásady cirkví a náboženských spoločností zdôrazňujú a podporujú, takže konflikt vo svedomí v tejto oblasti neprichádza do úvahy.
Zákon rieši samotnú situáciu konfliktu vo svedomí. Na ustanovenia, ktoré túto záležitosť riešia, odkazujú zmluvy o výhradách vo svedomí v ich článku 5, keď ustanovujú, že práva zo zmlúv sa uplatňujú podľa a v medziach zákonov. Ich obsahom je, že poskytovateľ môže odmietnuť návrh na uzavretie uvedenej dohody len za zákonom vymedzených podmienok, z ktorých jednou je situácia, ak poskytovaniu zdravotnej starostlivosti bráni osobné presvedčenie zdravotníckeho pracovníka, ktorý má zdravotnícku starostlivosť poskytovať, ak poskytovateľ nedisponuje iným zdravotníckym pracovníkom, ktorému nebráni osobné presvedčenie, ak ide o umelé prerušenie tehotenstva, sterilizáciu alebo asistovanú reprodukciu. V praxi sa takáto situácia nevyskytuje často, prichádza do úvahy skôr pri prevádzke cirkevných zdravotníckych zariadení. Odmietnuť samozrejme nemožno neodkladnú starostlivosť ani v uvedených prípadoch. Takúto garanciu poskytujú výslovne aj zmluvy o výhradách vo svedomí. Poskytovateľ ďalej nemôže z uvedených dôvodov svedomia pracovníka odstúpiť od už uzavretej dohody a je povinný poskytnúť dohodnutý rozsah zdravotníckej starostlivosti i v prípade, že zdravotnícky pracovník uplatní výhradu vo svedomí počas poskytovania zdravotníckej starostlivosti; treba teda rozlišovať vzťah zdravotníckeho pracovníka a poskytovateľa od vzťahu poskytovateľa a pacienta. Ak poskytovateľ odmietne návrh na uzavretie dohody, na podnet osoby preverí takéto rozhodnutie príslušný samosprávny kraj (lekár samosprávneho kraja) a bezodkladne určí, ktorý poskytovateľ s ňou uzavrie takúto dohodu. Ak zistí, že odmietnutie nebolo opodstatnené, môže prikázať výkon starostlivosti aj tomu poskytovateľovi, ktorý dohodu odmietol. Náhradný poskytovateľ sa určí tak (vzhľadom na reálne možnosti), aby bol čo najmenej vzdialený od bydliska alebo pracoviska osoby. Rozhodnutie samosprávneho kraja je pre poskytovateľa právne záväzné. V prípade domnienky o diskriminácii sa má právo každý podľa tohto zákona obrátiť na príslušné orgány určené v zákone, ako aj na nezávislý súd. Podľa zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti je poskytovateľ povinný bezodkladne informovať pacienta napríklad aj o dôvodoch odstúpenia od dohody a ďalších náležitostiach. Obsahuje aj povinnosť zdravotníckeho pracovníka vykonávať svoje povolanie v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (na dodržiavaní ktorých sa dohodli aj strany zmluvy) a etickým kódexom.
Podľa etického kódexu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou platného zákona a ktorý zakazuje diskrimináciu, vrátane sexuálnej orientácie, od zdravotníckeho pracovníka nemožno vyžadovať taký výkon alebo spoluúčasť na ňom, ktorý odporuje jeho svedomiu, okrem prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb. Ak zdravotnícky pracovník vopred (pred poskytovaním zdravotnej starostlivosti) uplatní výhradu vo svedomí, je povinný o tejto skutočnosti informovať svojho zamestnávateľa (poskytovateľa zdravotníckych služieb) a ak ide o odmietnutie na základe výhrady vo svedomí pri jej poskytovaní, aj pacienta. Ďalej preberá zodpovednosť za výkon zdravotnej starostlivosti voči pacientovi poskytovateľ, ktorý postupuje tak, ako sa to uvádza vyššie. Tieto pravidlá sa uplatňujú aj v oblasti predmetných konzultácií s lekárom alebo iným zdravotníckym pracovníkom.
Vyššie uvedené práva a povinnosti zdravotníckeho pracovníka, ako aj postup pri žiadostiach o nápravu zo strany pacienta, sa vzťahujú aj na lekárnika a platia aj pre oblasť farmaceutiky, napríklad v oblasti prístupu k antikoncepčným prostriedkom, ktoré sa vydávajú na lekársky predpis, a to pri ich predpisovaní, nákupu držiteľom povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti a výdajom v lekárni. Túto oblasť, vrátane povinnej držby liekov a ich vydávania v lekárňach, upravuje zákon číslo 140/1998 Zbierky zákonov o liekoch a zdravotníckych pomôckach. Pri predpisovaní a odporúčaní liekov, vrátane antikoncepčných prostriedkov a zdravotníckych pomôcok, sa zdravotnícky pracovník riadi poznatkami lekárskej vedy, profesionálnym úsudkom, potrebou pacienta, ale aj svojím svedomím.
Treba pripomenúť, že takýto druh práv, napríklad právo na umelé prerušenie tehotenstva, nemá povahu ľudského práva a má nižšie postavenie v rebríčku práv než základné práva, vrátane slobody svedomia, čiže v prípade uplatnenia slobody svedomia prostredníctvom práva na výhradu vo svedomí nevzniká otázka kolízie rovnocenných práv. Uvedené práva môžu vznikať spravidla ako individuálne subjektívne práva na základe príslušnej právnej normy SR. Odmietnutie splnenia povinnosti, ktorá takémuto právu korešponduje, sa priamo v návrhu zmluvy o výhradách vo svedomí vylučuje v prípade ohrozenia zdravia alebo života. Inak ide o otázky právnej úpravy podrobného charakteru, s ktorými sa už v súčasnosti vysporiadala, prípadne má záväzok vysporiadať sa, vnútroštátna časť právneho poriadku Slovenskej republiky. Zmluva na celý slovenský právny poriadok priamo odkazuje a takúto predmetnú úpravu nelimituje iným spôsobom, než právom uplatniť výhradu svedomia, v súlade s antidiskriminačnou klauzulou uvedenou v článku 12 odsek 2 poslednej vety ústavy.
Záverom
Námietka, že princípy, ktoré sa nachádzajú v zmluvách o výhrade svedomia nadraďujú výhrady svedomia zakladajúce sa na náboženstve nad výhradami svedomia, ktoré sa nezakladajú na náboženských princípoch, ale majú sekulárne dôvody, by sa ad absurdum mohla vzniesť aj v súvislosti so základnými medzinárodnoprávnymi a ústavnými princípmi a pravidlami, týkajúcimi sa náboženskej slobody. Ústavy štátov a medzinárodné zmluvy vyčleňujú náboženskú slobodu, teda ochranu svetonázorového náboženského presvedčenia a svedomia veriacich ako osobitný druh základnej slobody. To platí aj v inštitucionálnom rozmere (sloboda cirkví a náboženských spoločností). Náboženstvo a viera sú skutočne záležitosťami sui generis.
Naopak, zdá sa, že objektívna existencia právnych noriem spolu s presvedčením obyvateľov o ich správnosti a nevyhnutnosti dodržiavania dnes vyžadujú riešenie umožňujúce odmietnuť niektoré zákonom ustanovené povinnosti z dôvodu slobody svedomia prostredníctvom uplatnenia práva. Tým sa právny poriadok stáva konzistentným a efektívnym.
V súlade s historickou pamäťou, týkajúcou sa správania sa ľudí v súvislosti s ich náboženstvom možno potvrdiť, že náboženstvo nie je len jednou z najvážnejších osobných záležitostí človeka, ale má objektívne podstatný vplyv na sekulárny právny poriadok a fungovanie štátu. Diskusie o mieste náboženstva a jeho prejavoch sú na programe dňa v medzinárodnom spoločenstve, podobne ako najvážnejšie problémy sociálneho, bezpečnostného a ekonomického charakteru.
Do týchto diskusií nevyhnutne patria otázky slobody svedomia opierajúceho sa o náboženské princípy. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy, rokujúce v roku 2002 o náboženstve a zmenách v Strednej a Východnej Európe, konštatovalo, že zabezpečenie ochrany slobody svedomia a náboženstva zo strany štátu je podstatou harmonických vzťahov medzi náboženskými inštitúciami a štátom. Preto som presvedčený, že by bola škoda nenájsť primeranú a vhodnú cestu a prostriedky na splnenie záväzkov chrániacich svedomie obyvateľov Slovenska.
Naspäť na obsah
2. Zmluva o výhrade svedomia 2
Zmluva o výhrade svedomia
1. Úvod do problematiky
Veľmi citlivými ústavnými otázkami sú miera a obsah obmedzenia slobody svedomia a náboženstva. Ústava Slovenskej republiky, ako aj Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie bez príčiny aj v tejto súvislosti zdôrazňujú, že pri obmedzovaní (výkonu)[2] základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Ak teda chceme legislatívne upraviť alebo správne interpretovať hranice obmedzenia slobody svedomia a náboženstva, musíme zistiť, čo je podstatou a zmyslom tohto základného alebo ústavného[3] práva.
Za „podstatu základného práva“, či jeho povahu, považujem súbor takých znakov uvedeného práva, ktoré tvoria jeho identitu a ktorých negácia by spôsobila absenciu určitosti práva, teda zbavila by ho jeho obsahu. V tomto zmysle ide teda o statickú kategóriu.
Za „zmysel základného práva“ považujem cieľ, ktorý bol zámerom zákonodarcu v zmysle kontinuálneho pôsobenia tejto právnej normy na subjekty práva, ktorých sa týka. Ide teda prevažne o dynamickú kategóriu. Ústavný súd použil aj synonymum „účel“ práva.[4]
Podstatu a zmysel slobody svedomia a slobody náboženstva možno skúmať priamo prostredníctvom tých kategórií, ktorých sa uvedená sloboda týka, ako aj prostredníctvom textov právnych prameňov a ich interpretácie. V prípade analyzovania právnych odkazov na kategórie blízke mimoprávnym normám treba skúmať nielen pozitívne právo, ale aj všeobecne uznávané a tradíciou potvrdené systémy noriem a hodnôt spoločnosti, najmä uplatnenie etickej spravodlivosti.[5]
Hľadanie podstaty a zmyslu ľudských práv nie je novou záležitosťou, ale má hlboké historické korene. Už rímska jurisprudencia, ako jeden z historických prameňov súčasného európskeho práva a myslenia sa opierala o grécku filozofiu a etiku, čím sa vytvárali predpoklady a základy modernej právnej vedy. Pre interpretáciu zmlúv bol od konca republiky rozhodujúci ich účel a zmysel.[6]
2. Definície a súvislosti kľúčových výrazov
2.1. Náboženstvo, náboženská sloboda a sloboda náboženstva
Pri bádaní v oblasti podstaty a zmyslu slobody náboženstva treba odlíšiť kategóriu náboženskej slobody ako stavu v právach týkajúcich sa náboženského presvedčenia jednotlivca a postavenia náboženskej inštitúcie v spoločnosti a štáte od kategórie slobody náboženstva ako základnej slobody garantovanej ústavným a medzinárodným právom. Výsledkom ideálnej aplikácie tejto ústavnej slobody je stav náboženskej slobody. Z úsporných dôvodov, pod častejšie používaným výrazom „sloboda náboženstva“ sa v tomto texte rozumie aj ústavná sloboda náboženského vyznania a viery v zmysle čl. 24 ods. 1 prvej vety Ústavy SR.
Vychádzam z toho, že náboženstvo možno definovať ako presvedčenie človeka o existencii a pôsobení vyššej nadprirodzenej bytosti a o osobnom pozitívnom vzťahu medzi človekom a touto bytosťou.
Slobodou v oblasti náboženstva, náboženskou slobodou, je možnosť človeka mať osobné presvedčenie o existencii a pôsobení vyššej nadprirodzenej bytosti a o vzťahu, ktorým vzájomne disponujú (forum internum) a správať sa podľa tohto presvedčenia, prejavovať ho (forum externum). Pripomína sa, že osobné presvedčenie môže byť aj negatívnej povahy. Toto sa javí ako účel, cieľ slobody náboženstva ako ústavnej slobody.
Uvedená možnosť správať sa podľa osobného presvedčenia zahŕňa možnosť konať komisívne, ako aj omisívne, teda nekonať, zdržať sa určitého konania. Predmetom diskusií býva viac externá forma, teda prejavy náboženstva vo vzťahu k iným ľuďom, resp. spoločnosti a štátu, ktorá podlieha na rozdiel od absolútnej povahy slobody náboženstva v zmysle forum internum, ústavným obmedzeniam.
Tak, ako individuálna náboženská sloboda, aj inštitucionálna sloboda cirkví a náboženských spoločností, teda ich nezávislosť a autonómia ako právnických osôb, sú prvkom právneho prostredia, v ktorom sa normatívne nezakazuje, ale garantuje možnosť mať a vyznávať vieru v súlade s individuálnym presvedčením a svedomím človeka. Inštitucionálnou slobodou náboženstva (čl. 24 ods. 3 Ústavy SR) sa tento príspevok nezaoberá v širšom rozsahu; len v takých súvislostiach, ktoré napomáhajú identifikácii zmyslu a podstaty slobody svedomia a náboženstva a odlíšenia týchto kategórií od súvisiacich výrazov. Možno len pripomenúť, že individuálna náboženská sloboda je širším výrazom, zahrňujúcim aj garanciu slobody negatívneho vzťahu k náboženstvu a spája sa typicky s kategóriou svedomia. Toto rozlíšenie je síce pochopiteľné, treba však dodať, že základným charakterizujúcim prvkom latinského výrazu ecclesia (eglise, chiesa), či gréckeho výrazu kyriake (kirche, church, cirkev), je spoločenstvo veriacich ľudí, tých, „ktorí patria Pánovi“, či už liturgické zhromaždenie, miestne spoločenstvo alebo všeobecné spoločenstvo veriacich. Preto, tak, ako sa v centre zmyslu, východiska a cieľa pôsobenia cirkvi nachádzajú prostriedky vedúce k hľadaniu a naplneniu zmyslu ľudského života, tak aj podstata slobody cirkvi pri jej pôsobení sa odvodzuje rozšírením pôsobnosti individuálnej slobody veriaceho človeka, ktorý spolu s ďalšími veriacimi ľuďmi, či už laikmi alebo klerikmi, tvorí prirodzenú personálnu zložku cirkvi. Možno uzavrieť, že inštitút inštitucionálnej slobody cirkvi je teda logicky integrálnou súčasťou (i keď z právneho hľadiska vyčlenenou) tej časti individuálnej náboženskej slobody rozšírenej na laikov a klerikov cirkvi, ktorá sa týka možnosti mať a vyznávať a uskutočňovať vieru v súlade s individuálnym presvedčením a svedomím. Z toho ďalej vyplýva, že autonómnosť v rozhodovaní cirkví je nevyhnutnou súčasťou plurality spoločnosti.[7]
Ak je slobodou náboženstva možnosť správať sa v súlade s náboženským presvedčením, logickou otázkou je, o aké konanie má ísť, možnosť akého správania sa by mala chrániť právna norma garantujúca náboženskú slobodu.
Náboženstvo, resp. vzťah medzi človekom a Bohom má dve základné formy: formu individuálneho a kolektívne sa prejavujúceho duchovného vzťahu k Bohu (môžeme ho označiť ako vertikálny vzťah) a formu súboru individuálnych vzťahov medzi ľuďmi (môžeme ho označiť ako horizontálny vzťah). Sloboda náboženstva sa v právnych normách predstavuje spravidla ako ochrana prejavov časti uvedeného vertikálneho vzťahu psychologického charakteru, teda „uspokojovanie duchovných potrieb“, za ktoré možno považovať také konanie, ako sú bohoslužby, náboženské úkony, zachovávanie obradov a právo zúčastňovať sa na vyučovaní náboženstva ako školského predmetu. Za slobodu náboženstva sa však podľa existujúcich právnych noriem výslovne neoznačuje to, čo je z hľadiska náboženstva podstatný prvok, a to súlad konania v oblasti vyššie uvedeného horizontálneho vzťahu s vieroukou a mravoukou Cirkvi, ktorej existenčným cieľom je sprostredkovanie ľudsky spracovateľnej informácie o zákonitostiach vertikálneho i horizontálneho vzťahu a poskytnutie podpory pri ich formovaní v prípade dobrovoľného rozhodnutia sa prijať náboženstvo.
2.2. Svedomie, sloboda svedomia a právo na výhradu vo svedomí
S výrazom „svedomie“ sa narába spravidla bez jeho definovania, či akéhokoľvek upresnenia, pričom v prípade práva prejavov slobody svedomia ide o takmer neprebádaný fenomén.
Svedomie možno definovať ako imperatív správania sa človeka dynamickej povahy zohľadňujúce určitý normatívny systém tvoriaci jeho personálne presvedčenie.
Slobodu svedomia možno v súvislosti s právom verejne prejavovať svoje zmýšľanie definovať ako možnosť správania sa v súlade so svedomím ako nezávislým a personálnym imperatívom (normou) správania sa človeka, vyplývajúcim buď z náboženského presvedčenia, viery, alebo z etických noriem. V prvom prípade ide o prejav náboženstva a viery, ktorý by mal byť garantovaný podobne ako iné náboženské prejavy. Treba zdôrazniť, že konanie v súlade so svedomím je primárnou etickou povinnosťou veriaceho i neveriaceho človeka podľa vierouky a mravouky Cirkvi.
Sloboda svedomia má individuálny i spoločenský rozmer, patrí teda tak do súkromného, ako aj do verejného práva. Náboženstvo je vecou kultúry človeka v tom zmysle, že zasahuje všetky jeho životné aktivity, individuálne i spoločenské a sloboda svedomia je minimálnou požiadavkou autentickosti náboženstva.[8]
Výhradu vo svedomí možno definovať ako individuálny konflikt vo svedomí medzi subjektívnou právnou povinnosťou a osobne zdieľanými vieroučnými a mravoučnými zásadami. Právo na výhradu vo svedomí je teda právom odmietnuť právnu povinnosť v mene individuálneho svedomia. Návrh zmluvy o výhradách svedomia definuje výhradu vo svedomí, ako námietku voči právnej povinnosti, ktorá je v rozpore s vieroučnými a mravoučnými zásadami, čo sa mi javí ako trochu nepresné. Námietka je skôr prostriedkom, nástrojom, ktorým možno uplatniť právo na výhradu vo svedomí. Právo na uplatnenie výhrady vo svedomí takto možno definovať ako možnosť uplatniť takú námietku, s ktorou právo spája dôsledky zbavenia sa právnej zodpovednosti za porušenie právnej normy. Pochopiteľne, subjektívne právo vzniká až aplikáciou práva na výhradu svedomia.
Možno dodať, že namiesto správneho výrazu „výhrada vo svedomí“ (objection in conscience, obiezione in conscienza) sa v literatúre používa niekedy ako synonymum výraz „výhrada svedomia“ (conscientious objection). Táto zámena nie je správna, pretože môže ísť práve o opačnú interpretáciu významu týchto slov. Výhrada vo svedomí znamená presvedčenie, že určité správanie sa je v rozpore s konkrétnymi zásadami náboženstva a preto svedomie vyhradzuje toto správanie sa ako nedovolené a vnútorne odmietnuté. Naopak, výhrada svedomia by sa mohla interpretovať ako selektovanie z hľadiska zásad náboženstva nedovoleného správania sa zo sféry svedomia, čím by sa toto správanie stalo dovoleným; išlo by teda o konanie proti svedomiu a svedomie by sa v danej veci neuplatňovalo.
Čo je podstatou práva na výhrady svedomia z právneho hľadiska?
Vychádzať možno zo známej skutočnosti, že v demokratickej spoločnosti platí všeobecné pravidlo, že menšina by mala dodržiavať právny poriadok prijatý na základe vôle väčšiny. Tento demokratický princíp dopĺňa princíp vlády práva, systému právneho štátu. Tu sú však dve výnimky. Prvou je nespravodlivé právo, ktoré porušuje právne princípy alebo základné práva, ktoré sa považujú za fundament usporiadania spoločnosti. Vtedy sa pripúšťa pasívna rezistencia, prípadne právo na odpor, ktorý môže ústiť až do spravodlivej revolúcie. Druhou výnimkou je situácia, kedy právo je síce spravodlivé a vyjadruje vôľu väčšiny, avšak menšina môže v dobrej vôli odmietnuť výsledok rozhodnutia väčšiny; to je základom výhrad vo svedomí. Právo na výhradu vo svedomí vzniká preto, lebo princíp neporušiteľnosti a slobody svedomia má prioritu nad princípom všeobecnosti práva (the principle of the inviolability of conscience prevails over the principle of generality of law[9]). Právo na výhrady vo svedomí predstavujú transformáciu princípu tolerancie, ktorý sa považuje za sociálnu prekondíciu právneho štátu v oblasti ľudských práv.
Právo na výhrady vo svedomí je jedným z elementov, prvkov, ktoré tvoria slobodu svedomia, a to v dvoch smeroch – jednak ako ochrana forum internum proti zásahom zvonku (brainwashing, drogy, násilie a podobne) a jednak v opačnom smere, teda konanie navonok, prejavy svedomia, forum externum.
Historický vývoj otázky práva na výhrady vo svedomí potvrdzuje, že sloboda svedomia opierajúca sa o náboženské zásady a normy je neoddeliteľnou súčasťou slobody náboženstva. Ústavný vývoj v Európe možno vymedziť tromi etapami. V prvej etape sa sloboda svedomia odčlenila od slobody náboženstva (ústavy Nemecka – weimarská 1919, vychádzajúca však z paulskirchenskej 1849, ktorá však nenadobudla nikdy platnosť; švajčiarska 1874 a portugalská 1911). V druehj etape sa včlenila do ochrany forum internum aj externá forma slobody svedomia, jeho prejavy, vrátane obmedzení (zákonom – nemecká, verejný poriadok a dobré mravy – švajčiarska). Tretím krokom bolo ústavné uznanie všeobecnej slobody konať bez porušenia svedomia, z ktorého vyplýva právo na výhradu svedomia (napríklad Grundgesetz v NSR 1949, ktorý ustanovil, že sloboda svedomia je neporušiteľná a nepodlieha žiadnej výslovnej limitácii zo strany všeobecných zákonov alebo klauzúl).
Vývoj ústavného práva v tejto otázke ovplyvnili (okrem medzinárodnoprávnych rozhodnutí) najviac rozhodnutia ústavných súdov Nemecka, USA a Talianska, pričom výhradu vo svedomí prvý krát v ústave ako písanom dokumente vyjadrilo Portugalsko v roku 1982. Portugalskú ústavu v oblasti výhrad vo svedomí vykonáva zákon o slobode náboženstva[10], ktorý je zaujímavý tým, že neohraničeným spôsobom interpretuje obsah výrazu „sloboda svedomia, náboženstva a bohoslužby“. Pod týmto výrazom sa podľa čl. 8 uvedeného zákona rozumie mať alebo nemať náboženstvo, praktizovať bohoslužby alebo sa ich nezúčastňovať, vyznávať náboženskú vieru, hľadať nových veriacich prejavovať a objasňovať myslenie v náboženských veciach akýmkoľvek spôsobom, vyučovať, učiť sa, informovať a byť informovaný o náboženstve, stretávať sa, združovať sa a prejavovať sa sám alebo s inými v súlade so svojim presvedčením v náboženských veciach v súlade s obmedzeniami možnými výlučne podľa čl. 45 a 46 Ústavy Portugalska, konať alebo nekonať podľa noriem vyznávaného náboženstva a rešpektovať pritom ľudské práva a zákony, vybrať meno dieťaťu, produkovať vedecké, literárne a umelecké diela vzťahujúce sa na náboženstvo. V súvislosti s výhradou vo svedomí je zaujímavé napríklad „právo konať podľa noriem vyznávaného náboženstva“. Tento, podľa môjho názoru z hľadiska de lege ferenda relevantný, zákon ďalej definuje výhrady vo svedomí v čl. 12 nasledovne: (čl. 12 ods. 1) „sloboda svedomia zahrňuje právo namietať dodržiavanie zákonov, ktoré sú v rozpore s imperatívnym princípmi (doktrínami) osobného svedomia, v rámci obmedzení práv a povinností ustanovených Ústavou a za podmienok zákona, ktorý by mohol prípadne upravovať výkon výhrad vo svedomí“; (čl. 12 ods. 2) imperatívnu povahu majú tie princípy (doktríny) svedomia, ktorých porušenie spôsobuje vážny útok na morálnu celistvosť (integritu), čo znamená, že iné správanie (než to, ktorým sa osoba vyhýba konfliktu vo svedomí) nie je prípustné.“
Konflikt medzi svedomím a zákonom je veľmi starý; príkladom môže byť príbeh prvých kresťanov, či ešte prv, bratov Makabejských zo Starého zákona (2 Mak, 6 – 7).
Z právneho hľadiska sa výhrada vo svedomí prezentuje ako fenomén konfliktu legitímnych záujmov, ktoré vyžadujú správne riešenia v rámci práva a socio-politických oblastí. Táto téma sa teda môže týkať otázky nespravodlivého zákona.
Treba dodať, že svedomie sa neidentifikuje s výhodami, želaniami subjektu, vo forme „what you wish“, ale s nevyhnutnosťou správať sa určitým spôsobom vo forme „what you ought“, často proti vlastnej vôli subjektu.
Zo striktne právneho pohľadu, výhrada vo svedomí je otázkou obmedzení, konfliktu záujmov a práv. Na jednej strane ide o výzvy osobnej slobody myslenia a náboženstva; na druhej strane o princípy dodržiavania zákona, rovnosti, solidarity a verejného poriadku.
K pokroku v uplatňovaní výhrady vo svedomí možno všeobecne konštatovať, že ide o sériu neukončených konkrétnych hypotéz, problémov obmedzení a ekvilibrácie medzi zákonmi a slobodou, kde je potrebné ešte stále predovšetkým definovať parametre všeobecnej platnosti. Autori v tomto zmysle vychádzajú z konkrétnych prípadov, usilujú sa stabilizovať kritériá a prostriedky. Otázka výhrady vo svedomí vyžaduje predovšetkým realizmus, rozlišovanie výhrad z etických dôvodov od podobných konfliktov generovaných na politickom alebo ideologickom základe a rozhodnúť, ktoré z konfliktov podlieha ktorým limitom.
Niektorí autori[11] uvažujú aj o dvoch polohách výhrad vo svedomí – negatívnej, spočívajúcej v odmietaní právnej povinnosti na základe svedomia a pozitívnej, spočívajúcej v požadovaní určitých práv na základe svedomia. Pretože ide o výhrady vo svedomí, prikláňam sa k mienke, že ide len o prvý prípad, teda negatívne vymedzenie. Požadovanie určitých nadštandardných práv síce patrí do inštitútu náboženských výnimiek a môže byť motivované svedomím, avšak výhrada svedomia znamená namietanie povinností. Výhrada svedomia je tak časťou inštitútu náboženských výnimiek, ktorý je zase časťou slobody svedomia a náboženstva. Príkladom požadovania nadštandardných práv z náboženských dôvodov môže byť prípad Ch`are Shalom Ve Tsedek proti Francúzsku z roku 2000[12], v ktorom štát odmietol poskytnúť licenciu na rituálne zabíjanie zvierat židovskej náboženskej organizácii vo Francúzsku a v ktorom Európsky súd pre ľudské práva potvrdil toto rozhodnutie.
Slobodu svedomia však možno definovať aj ako forum internum a to ako možnosť svedomie bez vnútorných prekážok (psychický nátlak, predispozície) a vonkajších prekážok (verejná mienka, tlak, výchova) formovať (vytvárať).[13] V tomto smere nemožno súhlasiť s mienkou, že obsahom ústavnej ochrany slobody svedomia je len možnosť vonkajších prejavov tohto práva.[14]
Slobodu svedomia možno vnímať aj ako slobodu nevyznávať žiadne náboženstvo a správať sa v dôsledku toho v súlade so svojim svedomím. Typickým príkladom je prípad Buscarini proti San Marino, v ktorom poslanci San Marina odmietli prisahať na Bibliu v zmysle volebného zákona. Súd potvrdil, že požiadavka prisahať na evanjeliá znamená v podstate prísahu vernosti určitému náboženstvu, čo je porušením slobody svedomia a náboženstva a teda porušením čl. 9 EDĽP.[15] Súd zároveň neprijal argument vlády San Marino, že znenie prísahy má skôr historickú a sociálnu povahu vychádzajúcu z národnej tradície.
2.3. Podstata vzťahu slobody svedomia a slobody náboženstva
Možnosť konať a prejavovať sa v oblasti slobody náboženstva, sa definuje v čl. 24 ods. 2 Ústavy SR ako „slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní“.
Možnosť nekonať preto, že náboženstvo stanovuje ciele, ktoré odporujú určitému konaniu, je rovnako dôležitou súčasťou náboženskej slobody. Kritériom pre výber tohto druhu konania (nekonania) je súhrn učenia cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a prostriedkom na používanie tohto kritéria je svedomie. Táto myšlienka sa v rôznych podobách vyskytuje v rozhodnutiach medzinárodných i národných súdov, ako aj napríklad v čl. 70 návrhu Ústavy pre Európu, ktorá ustanovuje právo na výhrady vo svedomí v súvislosti s náboženskou slobodou, prameniacou z ústavných princípov európskych štátov.
Oddelenie slobody svedomia formovaného náboženskou vierou od náboženskej slobody nie je možné; naopak, absencia právnej úpravy v tejto oblasti uplatnenia náboženskej slobody by bola právnou dierou a spôsobovala by neefektívnosť práva. Štrasburské súdne orgány subsumovali pod výraz náboženské presvedčenie aj výraz svedomie a pod slobodným prejavením náboženského vyznania zahŕňajú aj právo na slobodné prejavenie svedomia.[16] Tieto orgány zároveň nerozlišujú medzi výrazom „svedomie“ a „presvedčenie“.[17] Je preto povinnosťou zákonodarcu upraviť túto oblasť tak, aby ústavne zaručené slobody neboli len fiktívne, ale s možnosťou reálneho uplatnenia.
Táto požiadavka, vyplývajúca z materiálnych prameňov ústavného práva, či jednoduchšie, zo života, korešponduje zaujímavo a zrejme nie náhodne aj s dikciou Ústavy SR. V čl. 24 ods. 1 druhej vete Ústavy SR sa „sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery“ označujú ako jedno „právo“, ktoré „zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru“ (v polohe forum internum). Niekedy sa správne poukazuje na určité odporovanie si prvej a druhej vety tohto ustanovenia ústavy. Sloboda myslenia, sloboda svedomia, sloboda náboženského vyznania a sloboda viery sa označujú ako „právo“, pretože výraz „sloboda“ nie je podstatným menom, ale prívlastkom patriacim k výrazom „myslenie“, „svedomie“, „náboženské vyznanie“ a „viera“.[18] Označenie kategórií sloboda myslenia, sloboda svedomia, sloboda náboženského vyznania a sloboda viery jedným výrazom „právo“ podľa môjho názoru nie je nepresnosťou v ústavnom texte, ale zohľadňuje skutočnú podstatu týchto slobôd, ktoré síce možno od seba odlíšiť, spolu však tvoria jedno základné právo. Toto právo chráni ten priestor spoločenských vzťahov, ktoré možno označiť výrazom „náboženská sloboda“. Nasvedčuje tomu aj dikcia druhej vety cit. ustanovenia, ktorá ustanovuje, že sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru, teda náboženstvo. Sloboda myslenia a sloboda svedomia sú v tomto prípade kategórie zahrnuté do oblasti náboženskej slobody. V tejto súvislosti treba dodať, že do oblasti slobody náboženstva patrí aj právo každého byť bez náboženského zmýšľania. Ak by táto koncepcia nebola prijatá ako správna, poukazuje to na nesprávnosť ústavnej dikcie čl. 24; v každom prípade súčasné znenie tohto článku ústavy naznačuje úzke a osobitné spojenie myslenia a svedomia s náboženským vyznaním a vierou, čo dokazuje najmä aplikačná prax. Článok 24 ods. 1 Ústavy SR napokon jednoznačne zahŕňa tú slobodu svedomia, ktorá je predpokladom každej formy náboženského vyznania a viery a ktorej prameňom je náboženstvo. Treba dodať, že podobnú dikciu, akú používa Ústava SR, používajú aj oba vyššie uvedené medzinárodné zmluvy o ochrane ľudských práv, ale aj Všeobecná deklarácia ľudských práv a Zmluva o Ústave pre Európu. Literatúra niekedy podmieňuje jednotlivé výrazy, napríklad slobodu svedomia ako prostriedok slobody zmeniť náboženské vyznanie.[19]
To dokazuje, že sloboda svedomia patrí do oblasti cieľového priestoru náboženskej slobody a jej ústavnej ochrany. Inými slovami možno konštatovať, že zmyslom tej časti slobody svedomia ako ústavného základného práva, ktoré má náboženský základ, spolu s ústavnou slobodou myslenia, slobodou náboženského vyznania a slobodou viery, je jednou a tou istou, ako aj neoddeliteľnou ústavnou ochranou priestoru náboženskej slobody a preto sa zaraďuje v ústavných a medzinárodnoprávnych dokumentoch ako jedno právo alebo v jednom a spoločnom ustanovení. Tak tomu je aj v prípade medzinárodných zmlúv so Svätou stolicou, obsahujúcich úpravu otázok súvisiacich s náboženskou slobodou.
Treba poznamenať, že Ústava SR priamo neustanovuje právo konať v súlade so svedomím, ktoré má náboženský základ. Ustanovuje však slobodu svedomia, ktorá neznamená len slobodu mať svedomie, ale ho používať a správať sa podľa neho; inak by išlo o ústavné deklarovanie základného práva bez možnosti jeho aplikácie, čo je tvrdenie ad absurdum. Navyše, išlo by o výraznú neslobodu v oblasti náboženstva. Táto interpretácia nezodpovedá ani súčasnej zákonnej úprave v konkrétnych oblastiach a medzinárodnému právu, ktoré viaže Slovenskú republiku.
Otázky náboženskej slobody sú tradične vyčlenené v rámci systémov ochrany základných práv a slobôd ako samostatná oblasť. Spravidla sa k nim pričleňuje aj sloboda svedomia. To vyplýva zo skutočnosti, že svedomie človeka je historicky i aktuálne formované náboženstvami. Nejde len o aktuálnu osobnú formáciu, ktorú možno namietať práve vzhľadom na uplatnenie náboženskej slobody v jej forme možnosti nevyznávať žiadne náboženstvo alebo vyznávať iné náboženstvo, čo náboženský systém. Ide o hlbšie, najmä civilizačné súvislosti, ktorými sú poznačené jednotlivé regióny vo vzťahu k prevažujúcim náboženstvám. Viac by priniesla štúdia, ktorá by mala za cieľ zodpovedať otázku, ktoré z noriem dotýkajúcich sa svedomia nemajú priamo alebo geneticky v 21. storočí náboženský základ, resp. ktoré z tohto druhu noriem neobsahujú učenia jednotlivých cirkví a náboženských spoločností. Osobne nemám poznatky o existencii takýchto morálnych noriem. Jedným z takýchto druhov noriem by mohol byť postoj v oblasti vykonávania vojenskej služby, avšak tento postoj taktiež pokrýva učenie niektorých cirkví a náboženských spoločností.
Všetky tie práva na slobodný prejav v oblasti náboženstva, ktoré uvádza čl. 24 ods. 2 Ústavy, v súčasnosti, najmä v Európe, netvoria (okrem extrémnych politických diktatúr vo svete) potencionálne možnosť zásadného nesúladu správania sa veriaceho človeka zo zákonom štátu.
Inými slovami možno uzavrieť, že bez akýchkoľvek pochybností, primárnou, integrálnou a neoddeliteľnou súčasťou náboženstva a viery je osobné presvedčenie a konanie v súlade s obsahom tohto náboženstva, teda jeho vieroukou a mravoukou. Garancia slobody náboženstva znamená garanciu možnosti konať v súlade s jeho obsahom. Konať v súlade s obsahom náboženstva vyžaduje prostriedok rozlišovania, usmerňovania a motivácie takéhoto konania a tým je svedomie človeka. Konať v súlade so svedomím (teda mať slobodu svedomia) je vo vzťahu k osobe vyznávajúcej určité náboženstvo to isté ako konať v súlade s obsahom náboženstva, ktoré táto osoba vyznáva. V tomto zmysle sa neodporúča pracovať s koncepciou striktne oddelenej slobody svedomia od slobody náboženstva; uvažovať o takomto oddelení možno snáď len v súvislosti s etikou ako nenáboženskou formou svedomia.
Ako som už uviedol, pod slobodou náboženstva, resp. presvedčenia náboženskej povahy treba rozumieť možnosť správať sa v súlade s presvedčením, čo zahŕňa konanie i možnosť zdržania sa určitého konania, teda omisívne konanie. Nosenie moslimskej šatky vo verejných školách[20] vo Francúzsku a uplatnenie námietky v súvislosti s výhradou vo svedomí sú dvomi stránkami tej istej veci – náboženskej slobody. Možno trochu inou záležitosťou je nosenie šatky v škole v Turecku, kde je veľký tlak väčšinového Islamu. Preto v podobnom prípade v Turecku, pod argumentom ochrany slobody svedomia a náboženstva iných, Európsky súd pre ľudské práva potvrdil normatívny zákaz nosenia šatiek v škole, tvrdiac, že toto opatrenie považuje za nutné pre ochranu demokratického systému v Turecku vzhľadom na účinok „ktorý nosenie takéhoto symbolu, ktorý je prezentovaný a vnímaný ako náboženská povinnosť, má na tých, ktorí sa ho rozhodli nenosiť“.[21] Vo Francúzsku i v Turecku ide o zákonný zákaz ako precedens pre všetky náboženstvá. Otázkou však stále zostáva štátna tolerancia, resp. ochrana priestoru slobody náboženstva.
Na okraj uvádzam, že v ústavných a medzinárodnoprávnych dokumentoch, ako aj v práve Európskej únie, sa používajú v súvislosti s pravidlami týkajúcimi sa garancie náboženskej slobody výrazy myslenie, svedomie a náboženstvo, ako aj výhrady vo svedomí. V súvislosti s oblasťou náboženskej slobody prichádza do úvahy jej spojenie len so slobodou svedomia, a to s jej časťou, i keď možno povedať, že titul pre nenáboženské svedomie tvorí v praxi len veľmi malú časť slobody svedomia. Táto súvislosť, vyjadrená v právnych dokumentoch, vychádza zo skutočnosti života. Stačí použiť nám blízky príklad: obdobie rokov 1948 až 1989 na Slovensku. Veriaci mali právne zakázané spolu sa modliť a konať bohoslužby normálnym spôsobom bez povolenia štátnych orgánov a akákoľvek verejná náboženská činnosť, ktorá bola označená za nebezpečnú, sa trestala. Rovnako však sa formovali ľudia tak, aby to vyhovovalo spôsobu myslenia predstaviteľov vedúcej strany: sudcovia súdili proti svojmu svedomiu, alebo jednoducho nesúdili vôbec, učitelia učili nepravdu o svete, histórii, politike a náboženstve, tisícky ľudí sa povinne zúčastňovali na straníckych schôdzach, deti boli povinne členmi pionierskych organizácií, a to všetko zabezpečoval právny systém, počnúc ústavným článkom o vedúcej úlohe strany. Z pohľadu veriaceho človeka, teda subjektu základnej slobody, išlo o jednu a tú istú záležitosť – nedostatok náboženskej slobody. Sloboda svedomia založená na náboženskom titule je len bližšou charakteristikou náboženskej slobody, a to aj v právnom zmysle, keďže reálne nie je možné od seba oddeliť jeden a ten istý princíp – vierouku a mravouku cirkvi, zahrňujúcu tak vyznávanie viery, ako aj život podľa nej, resp. nedvojtvárny život v súlade so svedomím, ktoré nie je osobitnou kategóriou základných slobôd, ale len prostriedkom rozpoznávania, aké konanie, či nekonanie je v súlade alebo v rozpore s náboženskou vierou, presvedčením a morálkou. Je popretím samotných náboženských princípov redukovať slobodu vyznania na obrady, či už liturgické alebo individuálne, kult a podobne. Sloboda vyznania je v tomto zmysle predovšetkým možnosť správania sa v súlade s vieroukou a mravoukou cirkvi.
Svedomie formované náboženstvom je teda prostriedkom subsumpcie jednotlivých konkrétnych spôsobov konania pod určitú oblasť učenia cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Sloboda svedomia, ktoré je prostriedkom pre rozpoznávanie jednotlivých možností konania v súvislosti s normami náboženstva, prevažne týkajúcimi sa morálnej oblasti, je neoddeliteľnou súčasťou náboženskej slobody. Bez tejto súčasti by totiž fyzická osoba nemohla uplatniť právo na slobodu náboženstva preto, lebo by nemohla rozpoznať, ktoré konanie alebo nekonanie vedie k cieľom náboženstva. Sloboda svedomia bez možnosti konať podľa vlastného svedomia nemá zmysel. V prípade slobody svedomia teda nejde len o forum internum, ale aj o forum externum. Svedomie človeka je z hľadiska horizontálnych vzťahov v oblasti náboženstva rozpoznávacou a zároveň motivačne pôsobiacou normou konania v súlade s individuálnym náboženským presvedčením.
Ak existuje iný než náboženský súbor noriem, ktoré vo svedomí vážne zaväzuje človeka a jeho porušovanie vyvoláva výrazný psychologický konflikt, možnosť vyhnúť sa tomuto konfliktu by sa mala ustanoviť zákonom (napríklad platenie daní na určité účely, odmietanie pokusoch na zvieratách, platenie daní, ktoré smerujú ozbrojeným silám, pacifizmus vo všeobecnosti).
3. Materiálne pramene práva
3.1. Vzťah náboženstva a práva z pohľadu právneho vedomia
V zmysle týchto definícií a v súlade s historickou pamäťou, týkajúcou sa správania sa ľudí v súvislosti s ich náboženstvom možno potvrdiť, že náboženstvo je jedným z najvážnejších a osobných záležitostí človeka. Diskusie o mieste náboženstva a jeho prejavoch sú aj dnes na programe dňa v medzinárodnom spoločenstve, podobne ako najvážnejšie problémy sociálneho, bezpečnostného a ekonomického charakteru.
Základné veci a riešenia v živote nie je možné oddeliť striktne od seba tým, že niečo sa definuje ako „civilné“, či „neutrálnej povahy“ a niečo ako „náboženské“. Chyba by bola v takom prístupe, že právo možno tvoriť bez rešpektovania tak vplyvného fenoménu, akým je náboženstvo. V tom je totiž jeden z hlavných zdrojov princípov správania sa v sekulárnom i religióznom prostredí a jeho regulácie, to netreba z histórie osobitne preukazovať. Najmä hodnota a dôstojnosť človeka vyplýva najmä z tohto zdroja. Existencionálne presvedčenie o transcendentálnych skutočnostiach ako jedna z najhlbších a najmenej človeku odňateľných skutočností je tak úzko spojený s jeho správaním sa a normami, ktoré človek prenáša do zákonov, že na druhej strane možno pochybovať o čisto sekulárnej povahe zákonov, i keď by bola zámerná a deklarovaná.
Prílišným zdôrazňovaním tej časti princípu tvorby a aplikácie ľudských práv, ktorá by mala byť len limitom ich uplatňovania sa vytvára v súčasnej spoločnosti fóbia z diskriminácie zo strany náboženstva. Tento jav spôsobuje pokles pozornosti voči samotným ľudským právam a ich dodržiavaniu. K tomuto pristupuje predstava o určitej forme škody, ktorá sa pomaly inštitucionalizuje ako „zranené pocity“, spôsobené správaním sa okolia v zmysle zanedbateľných prejavov slobody náboženstva na verejnosti. S týmto inštitútom sa možno stretnúť pomerne často v Spojených štátoch amerických, kde podľa prvého dodatku k Ústave USA „Kongres neprijme žiaden zákon, týkajúci sa etablovania náboženstva alebo zakazujúci jeho slobodný výkon…“. Kombinácia známych inštitútov „establishment clause“ a „free exercise clause“, ktorými sa v USA vyjadruje zákaz individuálnej podpory náboženstva a súčasne jeho ochrana, však neumožňuje odtiahnutie sa od celého problému, ktorý treba jednoducho denne riešiť. Prekvapujúce je, že uplatnenie štandardu slobody náboženstva takmer automaticky vyvoláva na rôznych fórach otázku vzniku diskriminačného stavu. Otázka tolerancie náboženstva ustupuje do pozadia. Prevažuje tu ochrana ľudských práv alebo strach pred diskrimináciou, ktorý by navyše bolo potrebné dôkladne definovať a zistiť, či ide skutočne o reálny jav v podobe, v akej sa deklaruje?
V tlači môžeme byť svedkovia toho, ako sa symbol kríža spája so symbolom hákového kríža. Netreba v takomto prípade skúmať negatívne a pozitívne stránky oboch symbolov, ale prijať jednotnú negatívnu koncepciu vylúčenia oboch z verejného života?
Náboženstvo je pre veľkú časť obyvateľstva (v súvislosti s demokraciou by sa dalo povedať pre väčšinu) dôležitým životným záujmom; diskusia v právnom priestore sa však menej zameriava na ochranu tohto priestoru než na jeho oddelenie od priestoru verejného. Právo v tomto smere nemôže zaujať neutrálny postoj, teda nechrániť ústavnú slobodu. Ak sloboda platí v priestore nevyznávania žiadnej alebo ľubovoľnej viery a náboženstva, musí to platiť aj v priestore vyznávania viery alebo náboženstva.
Možno dodať, že neprimerané obmedzovanie náboženskej slobody nie je bez dôsledkov. Môže viesť v extrémnom prípade až k občianskej neposlušnosti, pasívnej rezistencii, čoho dôkazom sú mnohé konkrétne situácie vo svete. Naopak, náboženská norma, ktorej obsahom je príkaz dodržiavať príkazy verejnej moci, ak nie je v rozpore s mravoučnými a vieroučnými zásadami cirkvi pôsobí v prospech dobrovoľného dodržiavania spravodlivého práva.[22] Svedomie je v tomto smere nástrojom rozpoznávania a motivácie konania. Preto cirkev žiada verejnú moc, aby vo vzťahu k jednotlivcom štát právne garantoval možnosť správať sa v súlade so svojim svedomím.[23]
Parlamentné zhromaždenie Rady Európy č. 1556 z roku 2002 o náboženstve a zmenách v Strednej a východnej Európe v bode 2 konštatovalo, že zabezpečenie ochrany slobody svedomia a náboženstva zo strany štátu je podstatou harmonických vzťahov medzi náboženskými inštitúciami a štátom.
3.2. Vzťah cirkvi a štátu
V súvislosti s inštitucionálnou slobodou náboženstva, ktorú spomínam pri definíciách výrazov náboženská sloboda v časti 2.1. tohto príspevku, sa treba zmieniť krátko o vzťahu cirkvi a štátu.
Z pohľadu štátnych záujmov je dôležité dôsledné a úplné personálne, inštitucionálne, legislatívne a spravodlivé materiálne oddelenie cirkvi a štátu, ktorý sa premieta do kategórie sekularizmu. Spravodlivé formy spolužitia cirkvi a štátu, založené na laickosti štátu, ako aj nezávislosti a autonómii oboch strán sú princípom prijatým cirkvami i štátom a sú vyjadrené v bilaterálnych a multilaterálnych právnych a politických dokumentoch rôznych druhov.
Podstata sekularizmu je opakom podstaty teokracie, ak uvažujeme v extrémnych krajnostiach. Z takéhoto bodu vychádza napríklad judikatúra štrasburského súdu voči Turecku. Z rozhodnutí súdu vyplývajú niektoré závery a tendencie: [24]
– slobody podľa čl. 9 EDĽP podporujú pluralizmus a zahrňujú aj ateizmus;
– zladenie záujmov skupín vyžaduje obmedzenie slobôd;
– je potrebná neutralita a nestrannosť štátu voči náboženstvám;
– štát nerozhoduje o legitimite náboženských vyznaní.
V rámci jednotlivých štátov sa však postoje diametrálne rôznia, príkladom je Francúzsko a Veľká Británia (napríklad v oblasti nosenia moslimských súčastí odevu).[25] V súvislosti so slobodou nemať náboženské vyznanie sa treba vysporiadať aj s otázkou samolimitácie slobody svedomia a náboženstva. Nosenie moslimskej šatky sa vo verejných školách vo Francúzsku nepripúšťa aj preto, že spôsobuje porušovanie práva nebyť vystavený nežiadúcim náboženským symbolom. Ak napríklad v Turecku môže v podobnej situácii dodržiavanie náboženských predpisov viesť k vedľajším účinkom neslobody alebo má dokonca tento zámer, vo Francúzsku je takýto dopad nosenia náboženských symbolov spochybniteľný. Ak potom ostáva len ten argument, že obyvateľstvu vadí náboženský symbol nosený niektorými osobami, pripomína to podľa môjho názoru historicky známe diktátorské režimy a súdy by nemali takýto trend podporovať. Sekularizmus môže takto nadobudnúť povahu ideológie nezlučiteľnej s náboženstvom. Samozrejme, tieto podmienky treba posúdiť pozorne v konkrétnej situácii. V každom prípade by malo ísť o skutočnú ochranu pluralizmu, ktorá vedie k tolerancii a nie k boju a nenávisti, ktorú môže vyvolať extrémny sekularizmus. Dôležitým kritériom pri rozhodovaní súdov je teda aj skutočnosť, či dodržiavanie náboženských povinností je skutočne dobrovoľné. Nežiadúcim javom je totiž skutočnosť, že náboženstvo by mohlo byť prostriedkom pre nenáboženské záujmy, napríklad podriadenosť žien v spoločnosti.
Sekularizmus by mal znamenať laickosť štátu, nie však laicizmus, ktorý vylučuje štátnu ochranu a rešpektovanie náboženských alebo nábožensky originálnych hodnôt a morálky, a narúša individuálnu slobodu svedomia a náboženstva, ako aj inštitucionálnu slobodu cirkví a tým zároveň objektívne i subjektívne oslabuje rozhodnutia verejnej moci.
Ak sledujeme dokumenty II. Vatikánskeho koncilu, ale aj iné pápežské dokumenty a dokumenty iných cirkví a náboženských spoločností (v kontexte ďalej len „cirkvi“ výlučne z dôvodu skrátenia textu), prichádzame k názoru, že cirkvi sú veľmi citlivé na štátne zasahovanie do priamo náboženských alebo vnútorných cirkevných záležitostí, ako aj do sféry morálky a etiky.
Veľmi zreteľne sa k tejto otázke vyjadruje na viacerých miestach napríklad deklarácia II. Vatikánskeho koncilu Dignitatis Humanae, ktorá zdôrazňuje rozdiel medzi temporálnymi a spirituálnymi záležitosťami a objasňuje povahu politickej komunity, do ktorej všetci občania štátu nevyhnutne patria a náboženskej komunity, ktorej členmi sú veriaci občania na základe dobrovoľného rozhodnutia. V jednom zo svojich zásadných prehlásení v tejto oblasti dňa 12. mája 2005 COMECE (asociácia biskupských konferencií EÚ) vysvetlila svoj postoj v otázke miesta cirkvi v občianskej spoločnosti takto: „Ak je Katolícka cirkev veľmi citlivá na otázky svojej nezávislosti a stará sa o svoju vnútornú autonómiu, je tomu tak preto, že štát by mal uznať, že nemá kompetencie v určitých oblastiach, ktoré sú záležitosťou svedomia občanov. To platí rovnako na regionálnej, národnej i európskej úrovni.“[26]
V rámci Európy toto tvrdenie dopĺňa a špecifikuje exhortácia Cirkev v Európe[27]. V exhortácii sa zdôrazňuje, že usporiadanie spoločnosti musí byť založené na etických a civilných hodnotách zdieľaných čo najširším spektrom spoločnosti, pričom tieto hodnoty sú dedičstvom rôznych spoločenských skupín, vrátane cirkví a náboženských spoločností. Naviac, ak niektoré z nich existovali ešte pred vytvorením európskych národov, nemôžu byť redukované na výlučne súkromné entity, ale mali by sa brať vážne do úvahy ako inštitúcie. Exhortácia dodáva, že demokraciu rešpektujúce právne systémy zabezpečujú „zdravú spoluprácu“ (healthy co-operation) štátu s cirkvami a náboženskými spoločnosťami.
4. Formálne pramene práva
4.1. Vymedzenie relevantných prameňov
Prvá veta čl. 13 ods. 4 Ústavy SR ustanovuje „limity zákonných limitov“, teda „obmedzenia zákonných obmedzení“ základných práv a slobôd. Zachovanie podstaty základných práv a slobôd a ich zmyslu je v zmysle čl. 13 ods. 4 kumulatívnou ústavnou podmienkou spôsobu a miery ich zákonného obmedzenia. Z akých právnych prameňov sa vyžaduje čerpať pri pokuse o definovanie týchto kategórií?
Ide o veľké spektrum právnych prameňov, upravujúcich túto oblasť z rôznych hľadísk. Zameriavam sa však predovšetkým na slovenskú ústavnoprávnu úpravu a z tohto dôvodu sa argumentačne opieram najmä o Ústavu Slovenskej republiky, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, o medzinárodné ľudskoprávne zmluvy, ktoré viažu Slovenskú republiku, o vybrané relevantné rozhodnutia súdnych orgánov aplikujúcich tieto zmluvy, najmä Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj príslušné súvisiace doktrinálne pramene. Na druhom mieste a skôr vtedy, keď ide o nové alebo úzko súvisiace právne riešenia, uvádzam aj niektoré zahraničné vnútroštátne pramene. Keďže analyzujem aj bilaterálny vzťah so Svätou stolicou ako osobitným subjektom medzinárodného práva, ktorý sa spravuje odlišným právnym poriadkom a sloboda svedomia súvisí úzko s mimoprávnymi normami druhej strany, vychádzam nevyhnutne aj z tohto súboru noriem.
4.2. Ústavné právo
Ústava Slovenskej republiky[28] v oblasti slobody svedomia a náboženstva takmer kopíruje Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach[29] (ktorý nepoužíva výraz viera), transformujúci do právnej polohy Všeobecnú deklaráciu ľudských práv (používajúci výrazy sloboda svedomia a sloboda náboženstva a nepoužívajúci výrazy vyznanie a viera)[30] i Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd[31] (ktorý používa aj výrazy náboženské vyznanie a presvedčenie, nepozná výraz viera).
Ústava pripúšťa, že podmienky výkonu slobody náboženstva možno obmedziť zákonom, vtedy, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných. Nikoho nemožno z dôvodu garancií slobody náboženstva poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podobne upravujú túto oblasť iné vyššie uvedené právne normy. Pritom ďalej platí, že zákon, ktorým sa kladú medze slobode náboženstva, má tiež svoje limity, a to podmienky ustanovené ústavou. Okrem už uvedených podmienok možnosti zákonného obmedzenia (ústavných limitov ustanovených pre ustanovenie zákonných limitov), zákonné obmedzenia náboženskej slobody musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Ďalej, pri obmedzovaní slobody náboženstva sa musí dbať na jej podstatu a zmysel a obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa tejto koncepcie slobody náboženstva sa fenomén náboženstva jednoznačne nepriraďuje k tým prejavom človeka, ktoré majú výlučne súkromný charakter. Naopak, článok 24 ods. 1 štvrtá veta Ústavy SR právne chráni verejné náboženské prejavy, ktoré sa v zmysle ústavných noriem môžu zákonne obmedziť v rámci ústavných limitov týchto prejavov.
Súhrn uvedených zákonných obmedzení prejavov (externej formy) slobody náboženstva (jej právne podmienky a rozsah) ako maximálny limitujúci rámec tejto oblasti právnej úpravy možno definovať takto (čl. 13 ods. 2 – 4 a čl. 24 ods. 4, resp. v súvislosti s osobitnými podmienkami ustanovenými čl. 51 ods. 2 Ústavy SR):
Musí ísť o také opatrenia v oblasti slobody náboženstva, ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu (alternatívne)
– verejného poriadku;
– zdravia;
– mravnosti;
– práv a slobôd iných.
Zákonné obmedzenia slobody náboženstva musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Pri obmedzovaní slobody náboženstva sa musí dbať na jej podstatu a zmysel.
Obmedzenia v oblasti slobody náboženstva sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Iné fyzické osoby nemožno z dôvodu ustanovenia a uplatňovania garancií v oblasti slobody náboženstva poškodzovať, zvýhodňovať alebo nezvýhodňovať.
Možno konštatovať, že štát môže výlučne za týchto podmienok zákonom obmedziť slobodu náboženstva, ktorá je inak neodňateľná, nescudziteľná, nepremlčateľná a nezrušiteľná. Vychádza sa z premisy, že ľudské práva nemáme v zásade preto, lebo boli vytvorené vôľou subjektov demokratického legislatívneho procesu, ale preto, lebo sú imanentné podstatnému subjektu práva, ktorým je človek. Toto tvrdenie podporuje aj dikcia ústavy výrazom „nezrušiteľnosť“, ako aj princíp všeobecnosti podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, ktorý možno zaradiť medzi prirodzenoprávne zásady. [32]
Ústava SR svojou dikciou článku 24 ods. 2 vytvorila koncepciu zúženého chápania slobody prejavov náboženstva a viery na bohoslužby, náboženské úkony, zachovávanie obradov a zúčastňovanie sa na vyučovaní náboženstva. Tieto prejavy bez pochýb patria do oblasti náboženstva, tvoria však z neho len malú časť a nezahrňujú najmä jeho morálne aspekty.
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ako aj rozhodovacia činnosť súdnych orgánov, najmä Európskeho súdu pre ľudské práva pri namietaní Európskeho dohovoru, sú okrem priamej aplikovateľnosti a prednosti pred zákonmi aj významným prostriedkom interpretácie ústavných noriem a zisťovania ich normatívneho obsahu. Ústavu nemožno interpretovať spôsobom zakladajúcim porušenie takýchto medzinárodných zmlúv. [33]
K výkladu čl. 24 ods. 2 (forum externum slobody svedomia, náboženského vyznania a viery) teda možno uviesť, že podľa výkladu Ústavného súdu treba tento článok ústavy interpretovať v súlade s medzinárodnými dohovormi o ľudských právach a judikatúrou príslušných medzinárodných súdnych orgánov. Pri uplatnení tohto prístupu možno konštatovať, že výpočet prejavov v tomto článku je jednoznačne fakultatívny a nie taxatívny.[34] Navyše, v origináli textov v anglickom jazyku sa slovenské výrazy „vykonávanie náboženských úkonov“ uvádzajú ako „practice“ a „zachovávanie obradov“ ako „observance“. Takýto preklad do slovenského jazyka možno nájsť tak v Ústave SR, ako aj vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach, Zmluve o Ústave pre Európu a Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sú to teda zaužívané preklady, ktoré však vzhľadom na zámer zákonodarcu nemusia byť celkom presné. Výrazy „practice“, ako aj „observance“, majú na prvý pohľad širší význam v kontexte príslušných ustanovení; v tomto prípade by sa vyžadovala prinajmenšom analýza, či v prvom prípade ide naozaj a výlučne len o vykonávanie náboženských úkonov[35] (i keď sám o sebe tento výraz poskytuje širokú interpretáciu) alebo aj o také konanie, ktoré sa blíži k „praktizovaniu“ náboženstva a v druhom prípade, či ide naozaj len o zachovávanie obradov, alebo náboženských noriem vo všeobecnejšom zmysle. Tento výklad sa podľa môjho názoru viac blíži k zmyslu slobody náboženstva ako základnej slobody.
V tomto smere sa javí ako podstatný prameň uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 18/95 zo dňa 24. mája 1995, týkajúci sa čl. 24 Ústavy SR v súvislosti s dôsledkami zmien náboženstva na právo vykonávať civilnú službu. Toto rozhodnutie poskytuje viacero záverov, z ktorých najdôležitejšie sa týkajú rozdelenia práv čl. 24 na práva absolútnej povahy, ktoré nie sú obmedziteľné vo vzťahu k svojej povahe forum internum a na práva relatívne, ktoré sú zákonne obmedziteľné ako prejavy zmýšľania podľa tretej vety čl. 24 ods. 1 Ústavy SR, teda forum externum. Pod výrazom „zmýšľanie“ sa v čl. 24 ods. 1 rozumie „každý vonkajší, t.j. navonok identifikovateľný prejav osoby motivovaný jej myslením, svedomím, náboženským vyznaním alebo vierou.“ Ide o veľmi široké a rôznorodé spektrum prejavov. Ďalej z rozhodnutia súdu vyplýva, že čl. 24 ods. 4 Ústavy SR sa vzťahuje na všetky verejné prejavy vymenované v prvej vete čl. 24 ods. 1 Ústavy SR.
Možno teda zhrnúť, že trochu nesúrodý a nie celkom identicky prevzatý sa javí čl. 24 ods. 2 Ústavy SR. Obsahuje taxatívny výpočet prejavov náboženstva. Jeho nesúrodosť podľa môjho názoru vyplýva z terminológie – čl. 24 ods. 1 používa výrazy „náboženské vyznanie“ a „viera“ a čl. 24 ods. 2 uvádza všeobecnejší výraz „náboženstvo“. Ďalej, medzinárodné zmluvy o ľudských právach neobsahujú taxatívny, ale výslovne fakultatívny výpočet takýchto prejavov. Okrem toho, tretia veta čl. 24 ods. 1 plne pokrýva celú oblasť náboženských prejavov.
Článok 24 ods. 3 Ústavy SR možno chápať ako ustanovenie odluky cirkvi a štátu. Pretože ide o začlenenie inštitucionálnej slobody náboženstva do systému základných práv, treba chápať tento článok ako prejav kolektívnych práv nábožensky založených občanov, o čom svedčí aj dikcia § 5 zák. č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a o postavení cirkví a náboženských spoločností, ktorý možno považovať za zákonný prameň právnej úpravy slobody svedomia a náboženstva.[36]
Do priestoru ochrany svedomia patrí aj ochrana spovedného tajomstva a zverenej informácie. Ochrana tejto časti slobody svedomia sa v SR garantuje pomerne komplexne medzinárodným právom a vnútroštátnou úpravou vo viacerých zákonoch z oblasti náboženskej slobody, advokácie, zdravotníctva, ako aj civilného a trestného súdnictva.[37]
4.3. Medzinárodné právo
Okrem Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) sú pri zisťovaní podstaty a zmyslu slobody svedomia a náboženstva dôležitými podpornými prameňmi aj rozhodnutia Výboru OSN pre ľudské práva a Európskeho súdu pre ľudské práva. Preto sa na tomto mieste uvádzajú základné východiská spojené s rozhodovacou činnosťou opretou o uvedené medzinárodné zmluvy o ľudských právach.
Pakt v čl. 4 § 2 vytvára tzv. tvrdé jadro ľudských práv prostredníctvom svojho čl. 4 ods. 2, ktorý nedovoľuje odchýliť sa od článku 18 upravujúceho slobodu svedomia a náboženstva ani v mimoriadnej situácii štátu.
V tejto súvislosti sa považuje za jedno z najdôležitejších súdnych rozhodnutí rozhodnutie v prípade Kokkinakis v. Grécko[38], ktorý bol prvým prípadom namietania čl. 9 Dohovoru po založení súdu. Rozhodnutie je zaujímavé aj preto, že Dohovor, ktorý súd aplikuje, nezaraďuje tak, ako Pakt, či Všeobecná deklarácia ľudských práv, slobodu svedomia a náboženstva medzi „tvrdé jadro“ základných práv v zmysle čl. 4 ods. 2 Paktu. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje vo svojom rozsudku v bode 31 (všeobecné princípy) niektoré zásady postoja k tomuto článku. Vyplýva z neho, že z hľadiska interpretácie Dohovoru je sloboda svedomia a náboženstva jedným zo základov demokratickej spoločnosti. Z hľadiska rozmeru náboženstva je jedným z najvitálnejších elementov, ktoré vytvárajú identitu veriacich ľudí a koncepciu ich života. Naviac, tieto slobody sú prínosom pre ľudí bez vyznania z hľadiska ochrany pluralizmu. Keďže náboženská sloboda je predovšetkým záležitosťou individuálneho svedomia, z toho okrem iného vyplýva aj sloboda prejavovať náboženstvo. Svedectvo slova, a to aj vo forme individuálneho učenia alebo svedectva o viere sa viaže na existenciu náboženského presvedčenia. Možno poznamenať, že výnimočnosť Európskeho dohovoru o ľudských právach spočíva aj v jeho priamej aplikovateľnosti v právnych poriadkoch štátov, na rozdiel od univerzálnych dohovorov o ľudských právach.
Z ďalších rozhodnutí súdu[39] vyplýva, že výraz „presvedčenie“ sa líši od náhodných „myšlienok“, či „názorov“ a predstavuje názory, ktoré dosahujú určitý stupeň sily, závažnosti, ucelenosti a dôležitosti a majú rozpoznateľný formálny obsah; úkony musia toto presvedčenie priamo vyjadrovať v akejkoľvek forme.
Výraz „presvedčenie“ (conviction) v judikatúre štrasburského súdu sa odlišuje od výrazov „názor“(opinion) a „myšlienka“ (idea), ktoré používa čl. 10 EDĽP. Výraz „presvedčenie“ sa identifikuje s výrazom „viera“ podľa čl. 9 EDĽP a dosahuje určitú úroveň presvedčivosti, vážnosti, previazanosti (kohézie) a dôležitosti.[40]
Z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Arrowsmith proti Veľkej Británii z roku 1979[41] ďalej vyplýva, že prejav presvedčenia patrí pod ochranu čl. 9 Dohovoru len vtedy, ak skutok je prejavom presvedčenia a nejde o správanie sa, ktoré je len ovplyvnené alebo inšpirované presvedčením.
Rozlišovanie správania sa na základe svedomia opierajúceho sa o normy náboženskej povahy od správania sa bez takéhoto motívu priniesla kauza Thlimmenos proti Grécku v roku 2000.[42] Išlo stručne o to, že Thlimmenos v čase mobilizácie z dôvodov svedomia odmietol z náboženských dôvodov nosiť vojenskú uniformu. Bol za to odsúdený tak, ako keby tento jeho motív neexistoval. Súd uznal, že ak existuje náboženský motív, ktorý rozlišuje svedomie, možno ho bez právnych dôsledkov uplatniť. Týmto podľa môjho názoru súd uznal právo na výhradu svedomia z náboženských dôvodov.
V prípade Vivien Prais proti Rade EÚ, ktorý spočíval v tom, že osoba moslimského vierovyznania sa nemohla zúčastniť na konkurze v sviatočný deň, súd uznal, že štát by sa mal vyhnúť takejto situácii a zistiť vopred nevyhovujúce dni, aby sa zabezpečila rovnosť príležitostí z pohľadu náboženstva, na druhej strane však nenašiel povinnosť neinformovaného orgánu konať tak, aby sa konfliktu vyhol.[43]
V súvislosti s charakteristikou kľúčových výrazov čl. 9 Dohovoru sa napokon ponúka porovnanie s dvomi najvplyvnejšími súdnymi koncepciami – americkou a nemeckou.
V jednom z kľúčových rozhodnutí Ústavného súdu NSR[44] sa za „rozhodnutie sa podľa svedomia“ v zmysle nemeckej ústavy (čl. 4 ods. 3) považuje „veľmi vážne rozhodnutie morálnej povahy (o.i. vlastná orientácia v kategóriách dobra a zla), ktorým sa jednotlivec cíti byť vnútorne zaviazaný a na ktoré je v určitej situácii jednotlivej odkázaný z dôvodu, že sa nemôže sám postaviť proti tomuto rozhodnutiu bez vzniku závažnej morálnej dilemy“.
Americké súdy sa viac sústreďujú na všeobecné vymedzenie určitého konania ako náboženského konania, definície náboženstva, na jednej strane ako sféru najvyšších záujmov človeka, alebo na druhej strane dopad porušenia práva v porovnaní s presvedčením o extratemporálnych dôsledkoch správania sa. Uvažuje sa aj o špeciálnej ústavnoprávnej ochrane náboženstva v názorovo pluralitnej spoločnosti, to jest osobitne chrániť slobodu svedomia a náboženstva na vyššej úrovni než slobodu svedomia zo sekulárnych dôvodov. Tento prístup vychádza z reality tradície vyčlenenej slobody svedomia a náboženstva, ktorá sa nachádza v medzinárodnom a ústavnom práve, a ktorá predurčuje takúto aplikáciu základných slobôd. Ako príklad sa uvádza ochrana pracovníka pri prepustení z práce z náboženských dôvodov a absencia takejto ochrany napríklad z dôvodov environmentálneho presvedčenia.[45]
I keď konkrétne závery môžu byť podobné, možno uzavrieť, že v rozhodnutiach nemeckých súdov sa vo všeobecnosti viac dáva dôraz na individuálnosť situácií, dopad rozhodnutí a maximalizáciu všetkých ústavných náboženských práv, než na precedensy, samotnú povahu interferencie štátu do náboženských vecí, prísnu neutralitu, či princíp rovnosti, ktoré dominujú v americkom prístupe.
4.4. Právo Európskej únie
Základné ľudské práva a slobody, vrátane slobody svedomia a náboženstva, tvoria hlavnú súčasť všeobecných právnych zásad Európskych spoločenstiev. Prvý krát sa s výrazom základných ľudských práv v práve Európskej únie stretávame v článku 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii z roku 1992.[46]
V oblasti ochrany ľudských práv sa následne zameriam na Zmluvu o Ústave pre Európu, ktorá sa z hľadiska práva Európskej únie najviac blíži k podstate komplexnej ochrany náboženskej slobody. Príslušné ustanovenie Charty základných práv Európskej únie, inkorporovanej do druhej časti Zmluvy o Ústave pre Európu, obsahuje všetky uvedené inštitúty, ktoré sa nachádzajú v týchto zmluvách, avšak dopĺňa právo prejavovať náboženstvo dodržiavaním náboženských noriem, ustanovuje aktívnu formu práva na vyučovanie náboženstva a ustanovuje inštitút práva na výhradu svedomia[47], ktorý sa explicitne nevyskytuje v predchádzajúcich medzinárodných zmluvách, ani v Ústave Slovenskej republiky. Právo prejavovať náboženstvo dodržiavaním náboženských noriem možno jednoznačne označiť ako pokrok v komplexnosti ochrany slobody náboženstva. Toto právo zapĺňa legislatívnu medzeru v ochrane náboženskej slobody ako možnosti konať v súlade s náboženským presvedčením.
Zmluva o Ústave výslovne uznáva právo na výhradu svedomia. Úpravu výkonu tohto práva ponecháva na vnútroštátne zákony, resp. národné právne poriadky. Treba podotknúť, že z hľadiska úpravy vzťahu medzinárodného práva a slovenského vnútroštátneho práva sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky aj medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré majú navyše prednosť pred zákonmi.[48]
V oblasti inštitucionálnej náboženskej slobody Zmluva o Ústave pre Európu neobsahuje nové pravidlá.[49]
Z vysvetliviek (explanatory notes) k Charte základných práv Európskej únie[50] vyplýva, že únia Chartou a jej inkorporáciou do záväzného právneho aktu potvrdila systém ochrany práv vychádzajúci z ústavných tradícií členských štátov a ich medzinárodnoprávnych záväzkov. V súvislosti s ochranou práva na výhradu svedomia vysvetlivky uvádzajú, že toto právo korešponduje s národnými ústavnými tradíciami členských štátov a vývojom ich národnej legislatívy v danej oblasti. Tým sa v rámci Európskej únie vyjasňuje aj inštitút práva na výhradu svedomia, ktorý vytvára bez pochýb nevyhnutnú podmienku uplatnenia slobody svedomia a náboženstva ako základného ľudského práva v súlade s ústavnými tradíciami členských štátov únie.
Inštitútu práva na uplatnenie výhrady svedomia treba rozumieť ako forme uplatnenia slobody svedomia, ktoré je základným právom. Medzi právami garantovanými Európskym dohovorom o ochrane práv a základných slobôd z roku 1950 právo uplatnenia výhrady svedomia ako základné právo nefiguruje. Zmluva o Ústave pre Európu však tento pohľad zrejme posunula ďalej v čl. 70 ods. 2 v súlade s jej možnosťami rozširovať priestor ľudských práv v rámci ich aplikácie v súlade s kompetenciami Európskych spoločenstiev a Európskej únie.
Treba dodať, že podmienkou právnej záväznosti Charty bola jej inkorporácia do druhej časti Zmluvy o Ústave pre Európu. Na Chartu sa teda vzťahuje status Zmluvy o Ústave pre Európu po jej podpísaní v roku 2004, vrátane dopadu súvisiaceho s prípadným nadobudnutím jej platnosti a právnych princípov jej záväznosti, priamej aplikovateľnosti a prednosti pred právom členských štátov. Treba pripomenúť, že podľa čl. 6 Zmluvy o Ústave pre Európu má tento akt prednosť pred celým národným právnym poriadkom, čo by sa nevzťahovalo len na ústavné základy štátu.[51] Okrem toho, podľa Ústavy Slovenskej republiky bude mať Zmluva o Ústave pre Európu prednosť pred slovenskými zákonmi. Otázku momentálnej záväznosti tohto dokumentu pred nadobudnutím jeho platnosti pre Slovenskú republiku upravuje Viedenský dohovor o zmluvnom práve z roku, podľa ktorého štát, ktorý podpísal medzinárodnú zmluvu nesmie mariť jej účel a predmet, pokiaľ jasne neprejavil úmysel, že sa nehodlá stať jej zmluvnou stranou.[52]
Zmluva o Ústave pre Európu ustanovuje, že všeobecnými zásadami práva Únie sú základné práva uvedené v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v tom zmysle, v akom vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty.[53] Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd ustanovených v II. časti Zmluvy o Ústave pre Európu musí ustanoviť zákon a pritom sa musí rešpektovať podstata týchto práv a slobôd.
Zmysel a rozsah tých práv, ktoré sú ustanovené v Zmluve o Ústave pre Európu a zároveň v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je rovnaký. Toto pravidlo však nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo väčší rozsah ochrany týchto práv. Ide teda len o zákaz redukcie zmyslu a rozsahu základných ľudských práv v Zmluve o Ústave pre Európu; úroveň ľudskoprávnej ochrany nesmie byť v systéme ochrany práv a slobôd Európskej únie nižšia než v systéme Rady Európy.
Interpretačným pravidlom Zmluvy o Ústave pre Európu[54] nie je rigídny prístup, spočívajúci v hľadaní spoločného menovateľa medzi Zmluvou a Dohovorom, ale v ponúknutí najvyššieho štandartu, adekvátneho právu Európskej únie, v súlade so spoločnou ústavnou tradíciou jej členských štátov.
V rozsahu, v akom sa uznávajú základné práva a slobody, vyplývajúce z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, v II. časti Zmluvy o Ústave pre Európu, sa tieto práva interpretujú v súlade s týmito tradíciami.
II. časť Zmluvy o Ústave pre Európu, upravujúca základné práva a slobody, zaväzuje inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, za predpokladu aplikácie zásady subsidiarity, ďalej členské štáty, ale výlučne len vtedy, ak vykonávajú právo Únie, teda konajú vo veciach, ktoré sa nachádzajú v rámci kompetencie únie, upravené jej právom. V praxi to znamená, že vznik príslušného konkrétneho subjektívneho práva na základe ustanovení II. časti Zmluvy o Ústave pre Európu sa podmieňuje priamym alebo odvodeným použitím práva ES/EÚ v rozhodovaní národných súdov a iných orgánov, rozdielneho od Zmluvy. Mohlo by ísť napríklad aj o spor, súvisiaci s vyhláškou ministerstva, ktorou sa implementovalo sekundárne právo ES, a na základe ktorej sa porušilo ľudské právo určitým konaním, či postupom zamestnávateľa. Ustanovenia Charty smerujú predovšetkým k orgánom a inštitúciám Európskej únie. Uplatnenie práv a slobôd zaväzuje štáty vtedy, ak súvisí s aplikáciou práva ES. Ako príklad možno uviesť náboženstvo ako rozhodujúci a podstatný predpoklad pre výkon profesijnej činnosti v zmysle smerníc, ktorých transpozíciu uskutočnil v SR antidiskriminačný zákon, pričom precizovanie a definovanie prípadov v tejto veci by mal uskutočniť Európsky súdny dvor.[55] Ak sa neaplikuje právo ES/EÚ, základnými systémami ochrany ľudských základných práv a slobôd zostáva v Európe Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ústavné normy členských štátov Európskej únie a nástroj univerzálnej ochrany práv a slobôd, ktorým je Medzinárodný pakt v rámci Organizácie spojených národov.
Napokon treba upozorniť na spojitosť ochrany základných práv a slobôd podľa Zmluvy o Ústave pre Európu so systémom ochrany práv a slobôd podľa Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a slobôd z roku 1950. Rozsah a zmysel garancie práv a slobôd v Európe určujú nielen texty týchto dokumentov, ale aj súdne rozhodnutia Európskeho súdu (Komisie) pre ľudské práva ako orgánu Rady Európy a Európskeho súdneho dvora ako orgánu Európskej únie. Žiadne ustanovenie čl. II. Zmluvy o Ústave pre Európu (Charty) sa nesmie vykladať tak, že obmedzuje alebo poškodzuje ľudské práva a základné slobody uznané, v rámci príslušného rozsahu ich pôsobnosti, právom Únie, medzinárodným právom a medzinárodnými zmluvami, ktorých zmluvnou stranou je Únia alebo všetky členské štáty, a najmä Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ústavami členských štátov.[56]
4.5. Kánonické právo a vieroučné a mravoučné zásady cirkví
V oblasti viazanosti sudcu kánonickým právom možno konštatovať, že sudca je viazaný len prameňmi práva taxatívne definovanými v čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, medzi ktoré kánonické právo nepatrí. Inou otázkou je viazanosť sudcu medzinárodnou zmluvou, napr. Základnou zmluvou so Svätou stolicou a z toho vyplývajúce dôsledky.[57]
V súvislosti s uzavieraním medzinárodných zmlúv medzi SR a Svätou stolicou, ktoré predstavovali nový prvok v rámci právnej úpravy vzťahov štátu a cirkví a náboženských spoločností na Slovenku[58] sa diskutovala aj otázka recepcie kánonického práva do právneho poriadku SR. Základná zmluva obsahuje niektoré pravidlá recipujúce kánonické právo. Napríklad Slovenská republika uznáva právo Katolíckej cirkvi v SR na vykonávanie jej kompetencií ustanovených kánonickým právom (čl. 2 ods. 1); SR garantuje nedotknuteľnosť posvätných miest, ktoré sú v súlade s kánonickým právom určené na vykonávanie náboženských úkonov (čl. 5 ods. 2); Svätá stolica má výlučné právo obsadzovať úrady podľa kánonického práva (čl. 6 ods. 1); manželstvo uzavreté podľa kánonického práva…má na území SR rovnaké postavenie a účinky ako manželstvo uzavreté občianskou formou (čl. 10 ods. 1). Treba na druhej strane dodať, že väčšina ustanovení Základnej zmluvy podmieňuje práva Svätej stolice a Katolíckej cirkvi súladom s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Ďalej, v otázkach manželstva sa recepcia kánonického práva vykonala už Zákonom o rodine a nepochybne aj nedotknuteľnosť posvätných miest patrí do súčasnej legislatívy a praxe; autonómia pri vykonávaní cirkevných kompetencií a riadenie vlastných personálne záležitosti Cirkvi garantuje ústava a ďalšie vnútroštátne právne predpisy. Ide len o teoretickú právnu otázku aplikovania zmlúv so Svätou stolicou v rozhodovaní súdov SR.
Menej známou je otázka interferencie a recepcie civilného práva do systému kánonického práva. V ďalekej histórii a s prihliadnutím na základné pramene súčasného európskeho práva, christianizácia barbarov znamenala zároveň romanizáciu ich kultúry. V skutočnosti rímska civilizácia nemala na barbarskú spoločnosť príliš veľký vplyv, okrem tej jej časti, ktorú predstavovalo ako základ kresťanstvo (treba si uvedomiť napríklad dôležitosť písaného práva v latinskom jazyku a činnosť kláštorov). Codex Iuris Canonici z roku 1917 recipoval výlučne rímske právo ako doplňujúci prameň v úprave sekulárnych vecí. Až nový Codex Iuris Canonici 1983 v kánone 22, ako aj Kódex cirkevného práva východných cirkví v kánone 1504 ustanovili, že recepcia civilného práva do kánonického právneho poriadku a povinnosť jeho dodržiavania vyžaduje súlad civilného práva s Božským právom (Divine law) a musí byť splnená podmienka, že kánonické právo neustanovuje iné pravidlá.
Možno teda uzavrieť, že civilné, či štátne, právo je subsidiárnym prameňom kánonického práva v tých prípadoch, v ktorých kánonické právo výslovne odkazuje na civilné právo.[59]
Ďalším prameňom, ktorý ustanovuje návrh zmlúv o výhradách vo svedomí sú mravoučné a vieroučné zásady cirkvi. Tento, trochu archaický výraz v prípade zmluvy so Svätou stolicou sa v podstate stotožňuje s Katechizmom Katolíckej cirkvi; podobne je to v prípade iných cirkví a náboženských spoločností, mutatis mutandis. Komplexné odôvodnenie a interpretácia základných práv, týkajúcich sa slobody svedomia a náboženstva, sa nachádza najmä v dvoch dokumentoch II. Vatikánskeho koncilu – Gaudium et Spes (GS) a Dignitatis Humanae (DH).[60] Doslovné znenie ich relevantných častí, i keď v mierne archaickom jazyku, dostatočne objasňuje základné premisy o ľudských právach a osobitne o slobode svedomia a náboženstva: „Ak však verejná moc, prekročiac svoju kompetenciu, utláča občanov, nech občania neodmietajú to, čo si objektívne vyžaduje verejné blaho; ale nech im je dovolené brániť svoje práva a práva svojich spoluobčanov proti zneužívaniu verejnej moci, v medziach prirodzeného zákona a zákona Evanjelia (GS 74); Ak vzhľadom na zvláštne okolnosti sa v niektorých národoch dostáva v občianskom právnom poriadku osobitného štátneho uznania istému náboženskému spoločenstvu, je potrebné, aby sa zároveň všetkým občanom a všetkým náboženským spoločenstvám uznávalo a rešpektovalo právo na slobodu v náboženskej oblasti (DH 6). Tento Vatikánsky cirkevný snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, v patričných medziach (DH 2). …keďže občianska spoločnosť má právo chrániť sa proti prechmatom, ktoré by sa mohli vyskytnúť pod zámienkou náboženskej slobody, prináleží zvlášť verejnej moci poskytnúť túto ochranu. To sa však nesmie diať svojvoľne, ani neslobodno skrivodlivo uprednostňovať niektorú skupinu, lež načim konať podľa právnych noriem, ktoré sú v zhode s objektívnym mravným poriadkom…toto všetko patrí medzi základné zložky spoločného dobra a nazáva sa verejným poriadkom. Ináč treba v spoločnosti dodržiavať pravidlo úplnej slobody, podľa ktorého človeku načim priznať tú najväčšiu slobodu a nie je dovolené ju obmedziť, iba keď a pokiaľ je to potrebné (DH 7).
5. Koncepcia návrhov zmlúv o práve uplatňovať výhrady vo svedomí v SR
5.1. Základné právne východiská
Podstatu inštitútu výhrady vo svedomí v zmysle návrhu Zmluvy o výhradách vo svedomí medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou možno definovať ako imunitu (vyňatie) fyzickej alebo právnickej osoby z povinností uložených právnymi normami na základe garancií náboženskej slobody. Cieľom tejto právnej úpravy je odstránenie nesúladu medzi základnou slobodou podľa čl. 24 ods. 1 Ústavy SR a povinnosťami, ktoré ukladá právo Slovenskej republiky. Tým štát plní nielen svoj medzinárodný záväzok vyplývajúci zo Základnej zmluvy ale aj svoje základné ochranné funkcie, ako aj efektivitu vlastného právneho poriadku.
Po predchádzajúcom dejinnom období, v ktorom bola možnosť vyznávať a uskutočňovať vieru v súlade s individuálnym presvedčením a svedomím človeka vo veľkej miere právne obmedzená, sa prirodzene hľadá taký systém, ktorý by zabezpečil, aby sa uvedená skúsenosť neopakovala a na túto stránku náboženskej slobody sa kladie väčší dôraz. Pri analyzovaní tejto oblasti právnej úpravy treba najskôr identifikovať a kategorizovať oblasti, v ktorých sa má garantovať sloboda v konaní, resp. nekonaní veriaceho človeka.
Ku koncepcii uplatňovania práva na výhradu svedomia podľa zmlúv so Svätou stolicou a cirkvami a náboženskými spoločnosťami v Slovenskej republike je dôležité konštatovať, že Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou[61] v čl. 7 ustanovuje jednak právo na výhradu svedomia podľa vieroučných a mravoučných zásad a jednak princíp nesamovykonateľnosti tohto článku.
Návrhy osobitných zmlúv o výhradách vo svedomí ustanovujú v čl. 5 rozsah a podmienky uplatnenie tohto práva takto:
a) stanovuje svoj cieľ – ustanoviť v súlade s čl. 7 Základnej zmluvy tento rozsah a tieto podmienky (čl. 1);
b) uznáva slobodu svedomia vo vzťahu k všeľudským hodnotám, ktoré taxatívne vymenúva, a to k ľudskej dôstojnosti, zmyslu ľudského života, k rodine a manželstvu a zároveň uznáva právo každého na slobodné uplatnenie výhrady vo svedomí vo vzťahu k nim (čl. 2);
c) vymedzuje konkrétne oblasti právnych vzťahov, v ktorých možno postupovať podľa čl. 2, a to činnosť v ozbrojených silách, v zdravotníctve, výchove a vzdelávaní, poskytovania právnych služieb (nie justície) a pracovnoprávnych a iných pracovných vzťahov, ktorých obsah sa týka predmetu úpravy zmluvy (čl. 4 ods. 1). Ustanovuje sa aj záväzok SR neuložiť nemocniciam a zdravotníckym zariadeniam zriadeným Cirkvou povinnosť vykonávať určité zdravotnícke výkony a ani ustanoviť tieto výkony ako podmienku ich vzniku alebo činnosti, čím sa ponecháva súčasný právny stav v tejto oblasti. Ústava SR priznáva základné práva aj právnickým osobám podľa povahy práv, a to aj v kontexte s obsahom, interpretáciou a aplikáciou ústavných princípov a ústavou určených povinností iných orgánov verejnej moci, ktoré musia plniť voči právnickým osobám[62];
d) vylučuje právnu zodpovednosť za konanie podľa čl. 2 (čl. 6 ods. 1). Zároveň zakazuje konanie vedúce k zneužitiu výhrady vo svedomí (prvá veta čl. 6 ods. 2) s dôsledkom neúčinnosti vylúčenia právnej zodpovednosti za konanie podľa čl. 2 (druhá veta čl. 6 ods. 2);
e) obsahuje legálnu definíciu výrazov „vieroučné a mravoučné zásady“, ako noriem, ktoré sú titulom uplatnenia námietky, „výhrada vo svedomí“, ako námietky voči právnej povinnosti, ktorá je v rozpore s vieroučnými a mravoučnými zásadami a výraz „konať“, ktorý zahrňuje spoluúčasť, časovo neobmedzenú činnosť, ak má súvis s konaním a asistenciu;
f) ustanovuje princíp svojej nesamovykonateľnosti a princíp, že na jej vykonanie je potrebný zákon v zmysle čl. 7 ods. 4 Ústavy SR, nie však čl. 7 ods. 5 Ústavy SR (prvá veta čl. 5, dikcia „podľa právneho poriadku a v jeho medziach“, ktorú treba vykladať v zmysle čl. 24 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého možno obmedziť podmienky výkonu práv slobody svedomia a náboženského vyznania a viery len zákonom za kvalifikovaných podmienok);
g) obmedzuje medze právneho poriadku povinnosťou upraviť ich tak, aby bola zachovaná podstata a zmysel práva uplatňovať výhrady vo svedomí (druhá veta čl. 5). Význam tohto ustanovenia, hoci jeho obsah je identický s prvou vetou čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, spočíva v skutočnosti, že právo na výhradu svedomia sa neuvádza ako základné právo (je jeho prejavom, forum externum). Na druhej strane, judikatúra štrasburských súdnych orgánov, čl. 70 Zmluvy o ústave pre Európu, zahrňujúcej spoločné európske ústavné tradície, výklad niektorých ústavných súdov i logická interpretácia čl. 24 sú na prospech výkladu, že ide o prejav subjektívnej slobody svedomia, podobne ako úkony alebo učenie. Rezolúcia Európskeho parlamentu o výhradách vo svedomí v štátoch Spoločenstva z 19. januára 1994 v bode 1 uvádza, že považuje výhrady vo svedomí za subjektívne právo uznané rezolúciou Komisie OSN pre ľudské práva č. 89/59. Ústavný súd Talianskej republiky vo svojom rozsudku z 11. apríla 1985 o abortoch uviedol, že právo uplatniť výhrady vo svedomí existuje a môže byť vykonávané nezávisle od zákona; tvorí časť obsahu základnej slobody ideológie a náboženstva podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy TR a je priamo aplikovateľné – je teda základným právom a možno ho uplatniť priamo bez vydania vykonávacieho zákona;
h) ustanovuje zásadu, že uplatnenie výhrady vo svedomí nesmie ohroziť zdravie alebo život človeka (tretia veta čl. 6 ods. 2). Táto zásada vo vzťahu k zdraviu korešponduje s čl. 24 ods. 4 Ústavy SR. Podľa tohto článku, ktorý má obsahovo rovnakú dikciu ako čl. 9 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd 1950 (i keď sa to v návrhu textu zmluvy neustanovuje), by sa na podmienky výkonu práva výhrady vo svedomí vzťahovala aj ústavná možnosť ďalších zákonných obmedzení, a to opatrení nevyhnutných v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, ochrany mravnosti a ochrany práv a slobôd iných. Treba brať do úvahy aj ústavný zákaz poškodzovania, zvýhodňovania alebo znevýhodňovania z dôvodu uplatnenia základných práv (druhá veta čl. 12 ods. 2 Ústavy SR) s cieľom dosiahnuť spravodlivú rovnováhu medzi jednotlivými základnými právami a hodnotami. Na druhej strane treba brať do úvahy aj zákaz spôsobenia ujmy na právach pre uplatňovanie si základných práv (čl. 12 ods. 4 Ústavy SR). Napokon, všetky obmedzenia základných práv sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (druhá veta čl. 13 ods. 4 Ústavy SR).
Ústavná sloboda svedomia a náboženstva, potvrdená v prednostných medzinárodných zmluvách, má vyššiu právnu silu než povinnosti ustanovené obyčajnými zákonmi. Túto tendenciu možno potvrdiť aj v práve ES/EÚ, ktoré v oblasti ľudských práv kopíruje Európsky dohovor o ľudských právach a jeho interpretáciu a aplikáciu v rámci svojich prijatých kompetencií.
K súčasnému i predpokladanému budúcemu postaveniu medzinárodných zmlúv medzi SR a Svätou stolicou (Základnej zmluvy a návrhom Zmluvy o výhradách svedomia) možno konštatovať, že
a) základná zmluva a v budúcnosti i zmluva o výhradách svedomia, ako medzinárodné zmluvy o ľudských právach podľa čl. 7 ods. 4 Ústavy SR, majú vyšší stupeň právnej sily než zákon v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR;
b) v súvislosti so skutočnosťou, že sudca je viazaný podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, treba dodať, že Základná zmluva, vrátane jej článku 7, ako ratifikovaná a vyhlásená medzinárodná zmluva o ľudských právach podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorej je SR stranou, má prednosť pred zákonmi. Keďže bola však uzavretá pred rokom 2001, táto prednosť sa zakladá na čl. 154c ods. 1 Ústavy SR (zmluva, ktorá poskytuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd). Viazanosť sudcu zmluvami, ktoré majú povahu podľa čl. 154c ods. 1 je logicky neoddiskutovateľná a netreba ju preukazovať;
c) podobne Zmluva o výhradách vo svedomí je zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 prednosť pred zákonmi SR a vzťahuje sa na ňu viazanosť sudcu v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy SR v súvislosti s ods. 2 tohto ustanovenia;
d) samovykonateľnosť, či priama vykonateľnosť neprichádza do úvahy ani pri jednej z uvedených zmlúv; ani v jednom prípade sa nezakladajú práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, pričom možno konštatovať, že tomu odporuje vôľa oboch zmluvných strán. V čl. 7 Základnej zmluvy sa ustanovuje, že „rozsah a podmienky uplatnenia“ práva na výhradu vo svedomí upraví osobitná medzinárodná zmluva. V čl. 5 Zmluvy o výhradách vo svedomí sa priamo ustanovuje, že práva z nej vyplývajúce sa uplatňujú na základe právneho poriadku SR (na základe zákona).
5.2. Dôvody právnej úpravy prostredníctvom bilaterálnych zmlúv
Aký je dôvod na zaväzovanie sa k ustanoveniu práva na výhradu vo svedomí práve s cirkvami a náboženskými spoločnosťami a nie s inými subjektami alebo vnútroštátnym zákonom upravujúcim všetky prípady možného konfliktu vo svedomí, či už by boli motivované nábožensky alebo nie?
Na úvod treba pripomenúť východiská: účelom Základnej zmluvy bolo ustanoviť právo na uplatnenie výhrady vo svedomí z dôvodu ochrany slobody svedomia podľa čl. 24 ods. 1 Ústavy SR v oblasti osobného presvedčenia náboženského charakteru podľa vieroučných a mravoučných zásad Cirkvi. Účelom Zmluvy o výhradách vo svedomí je v zmysle čl. 1 tejto zmluvy ustanoviť rozsah a podmienky uplatňovania práva v súlade s čl. 7 Základnej zmluvy.
Svedomie je vo svojej podstate naozaj individuálnou schopnosťou uvedomiť si správnosť alebo nesprávnosť určitého konkrétneho správania sa alebo postoja vo vzťahu k jeho osobnému presvedčeniu o etických hodnotách a normách.
Je teda zrejmé, o akú nesúrodú, neuniformnú a komplikovanú záležitosť ide. Relativitu tejto otázky možno opatrne zmenšovať hľadaním správnych, resp osvedčených etických hodnôt a noriem, čo smeruje k osobnému svetonázorovému presvedčeniu.
Objektívne bádanie v oblasti histórie, psychológie a mnohých ďalších vedných disciplín vedie k záveru, že ucelené súbory etických hodnôt a noriem, ktoré sú príčinne zdôvodnené, teda nerelativizované, a v dôsledku toho aj individuálne a spoločensky skutočne prijímané a stabilne fungujúce, sa nachádzajú v oblasti náboženskej viery.
Individuálna, ako aj inštitucionálna náboženská sloboda je súčasťou medzinárodných a národných právnych zásad ako osobitná oblasť základných práv a slobôd.
Sloboda svedomia nie je náhodne začleňovaná do oblasti úpravy garancií náboženskej slobody v medzinárodných zmluvách a ústavách štátov. Sloboda svedomia veriaceho človeka je základnou a prioritnou súčasťou jeho náboženskej slobody, pretože jej prejav nastáva výlučne v súvislosti s náboženským presvedčením.
Osobitná úprava náboženskej slobody svedomia nespochybňuje existenciu takých hodnôt a noriem, ktoré priamo alebo vôbec nesúvisia s vieroučnými a mravoučnými zásadami cirkví a náboženských spoločností. Podobne, medzinárodnoprávne a ústavné vyčlenenie náboženskej slobody nezatieňuje slobodu nenáboženského myslenia a svedomia, pretože sa tohto druhu slobody človeka jednoducho netýka.
Existencia právnej garancie náboženskej slobody ako osobitného inštitútu základnej slobody človeka, skutočnosť, že sloboda svedomia je v skutočnosti i z formálneho a obsahového právneho hľadiska súčasťou náboženskej slobody a požiadavka, aby právo efektívne reagovalo na svoje podstatné materiálne pramene, teda oprávňujú uznanie osobitnej dôležitosti a vyčlenenie ochrany slobody svedomia reagujúceho na presvedčenie o správnosti nábožensky odôvodnených etických hodnôt a noriem.
V každom prípade, ucelenou a komplexnou oblasťou náboženskej slobody je sloboda svedomia, ktorú je potrebné právne upraviť, ak má ísť o efektívne fungujúci právny poriadok, najmä v kontinentálnom type práva, ktorého tvorba právnych noriem nespočíva primárne na sudcovskej tvorbe práva. Z tohto dôvodu sa uvažuje o takej forme úpravy základných slobôd v oblasti svedomia, ktorá zodpovedá formám úpravy náboženskej slobody. Možno zvoliť rôzne formy – zákon, mnohostrannú medzinárodnú zmluvu, priamu ústavnú úpravu, právnu úpravu prostredníctvom európskeho práva. Prijatím Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ako aj prijatím základnej zmluvnej úpravy vo vzťahu k iným registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam, Slovenská republika ustanovila právo uplatňovať výhrady vo svedomí vo vzťahu k učeniu celého spektra registrovaných cirkví a náboženských spoločností na Slovensku. Obe základné zmluvy zároveň obsahujú záväzok Slovenskej republiky zmluvne upraviť podmienky a rozsah tohto práva. Zmluvy, ktoré sú pripravené na predloženie do vlády, nie sú samovykonateľné a ich zmyslom je vytvoriť súhrn pravidiel ako ľudskoprávny rámec, v ktorom sa pohybuje vnútroštátna právna úprava. Tento rámec spočíva v stanovení princípov prístupu SR v danej otázke, v definovaní základných výrazov, stanovení oblastí, v ktorých vnútroštátna právna úprava umožní uplatnenie výhrad vo svedomí, obmedzenia uplatnenia tohto práva a niektoré bilaterálne procesné záležitosti, týkajúce sa zmluvy. Treba zdôrazniť, že návrhy oboch zmlúv zohľadňujú súčasný legislatívny stav a ich účelom je vyjadrenie princípov, ich systemizácia, spresnenie a čiastočné doplnenie pravidiel v oblasti náboženskej slobody, najmä tým, že sa ustanovia zásady, ktoré bude akceptovať legislatíva v prípade vzniku konkrétnych nových právnych vzťahov. Keďže ide o aplikáciu ústavnej slobody, forma zmlúv predstavuje vyššiu stabilitu záväzkov štátu v tejto oblasti.
Zmluva o výhradách svedomia, ktorá je predmetom diskusie na Slovensku, prispieva k formovaniu garancií náboženskej slobody do ich reálnej podoby, upravujúc otázky prejavov slobody svedomia medzinárodnou zmluvou o úprave vzťahov so Svätou stolicou a Katolíckou cirkvou, obsahujúcou aj garancie individuálnej náboženskej slobody.
Aj v mnohostranných medzinárodných zmluvách sa štáty zaväzujú dodržiavať ústavné princípy ochrany ľudských práv, čo nesmeruje do vzťahov medzi štátmi, ale ide o deklarovanie vlastného vnútorného záväzku, iste, za účasti kontrolných mechanizmov, ktorých nositeľmi však nie sú jednotlivé štáty.
Záverom možno konštatovať, že bez ustanovenia tohto práva by právny poriadok SR neobsahoval kompletnú právnu reguláciu ochrany slobody svedomia a náboženstva (forum externum), a to tej jej časti, ktorá spočíva v možnosti prejavovať svoje náboženstvo nekonaním (zdržaním sa konania, omisívnym konaním) bez právnej zodpovednosti za delikt vzniknutý v dôsledku porušenia takej právnej povinnosti, ktorej plnenie zakazuje obsah vieroučných a mravoučných zásad Cirkvi. Keďže zmyslom moderných konkordátov je taká regulácia vzájomných vzťahov, ktorá zakladá súlad v koexistencii a pôsobení štátu a Cirkvi na území daného štátu, táto otázka je neoddeliteľnou súčasťou ich predmetu právnej úpravy.
5.3. Súčasná úprava výhrady vo svedomí
Stručne možno dokumentovať skutočnosť, že v slovenskom právnom poriadku je v súčasnosti upravená veľká časť oblastí vymedzených v návrhoch zmlúv o výhradách vo svedomí.
Okrem článku 14 oboch základných zmlúv s cirkvami v SR, výkon vojenskej služby pokrýva Ústava SR, zákon č. 207/1995 Z.z. o civilnej službe; činnosť v ozbrojených silách pokrýva zákon, najmä situáciu nespravodlivého rozkazu č. 370/1997 z.z. o vojenskej službe (rozpor vojenského rozkazu s právnym poriadkom SR) a zákon č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov č. 346/2005 Z.z.; činnosť v iných ozbrojených zboroch zákon č. 73/1998 Z.z., v oblasti colníctva zákon č. 200/1998 Z.z..
Zdravotnícku činnosť pokrýva najmä zákon č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, kde príloha č. 4 v časti „Zdravotnícky pracovník a výkon jeho povolania“ upravuje možnosť uplatnenia výhrady svedomia zdravotníckeho pracovníka v súlade s navrhovanou zmluvnou úpravou.
Okrem článku 13 oboch základných zmlúv, výchovno-vzdelávaciu činnosť pokrýva zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme (§8 ods. 1 písm. a), ako aj Zákonník práce (§ 47 ods. 3).
Poskytovanie právnych služieb pokrýva zákon č. 586/2003 Z.z. o advokácii (§ 2o ods. 2).
Pracovnoprávne a iné vzťahy pokrýva Zákonník práce, najmä nedeľný predaj – § 93 a 94 ZP, odmietnutie pokynov, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, ohrozujúce život a zdravie, alebo ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi – § 47 ods. 3 ZP; ostatné požiadavky možno dohodnúť v pracovnej zmluve.
Zákony, ktoré v súčasnosti upravujú možnosť nekonať v rozpore s vlastným svedomím a bez právnej zodpovednosti týmto spôsobom porušovať právo, regulujú teda väčšinu právnych vzťahov definovaných v Zmluve o výhradách vo svedomí; v zostávajúcej časti treba úpravu doplniť. Táto úprava sa vzťahuje rovnako na všetkých občanov SR, pričom titulom uplatnenia námietky súvisiacej s výhradou vo svedomí nie sú len náboženské normy. Za takéto výhrady možno považovať napríklad experimentovanie so zvieratami, pacifizmus (platenie daní na vojenské výdavky, nosenie zbrane, vojenská služba a podobne), prísaha na náboženskú knihu, deklarovanie národnosti (problém v provincii Bolzano v Taliansku pri sčítaní ľudu v rokoch 1961 a 1991). Pri všetkých týchto formách však možno nájsť hlbšie dôvody a tie sú spravidla náboženskej povahy. Právo na uplatnenie výhrad vo svedomí na základe noriem náboženskej povahy je teda časťou (i keď značne prevažujúcou) práva na uplatnenie výhrad vo svedomí podľa zákonov.
Námietka, že princípy, ktoré sa nachádzajú v zmluvách o výhrade svedomia nadraďujú výhrady svedomia zakladajúce sa na náboženstve nad výhradami svedomia, ktoré sa nezakladajú na náboženských princípoch, ale majú sekulárne dôvody, by sa ad absurdum mala vzniesť aj v súvislosti so základnými medzinárodnoprávnymi a ústavnými princípmi a pravidlami týkajúcimi sa náboženskej slobody. Ústavy štátov a medzinárodné zmluvy vyčleňujú náboženskú slobodu, teda ochranu svetonázorového náboženského presvedčenia a svedomia veriacich ako osobitný druh základnej slobody. To platí aj v inštitucionálnom rozmere (sloboda cirkví a náboženských spoločností). Náboženstvo a viera je skutočne záležitosťou sui generis.
Naopak, zdá sa, že objektívna existencia právnych noriem spolu s presvedčením obyvateľov o ich správnosti a nevyhnutnosti dodržiavania dnes vyžadujú riešenie umožňujúce odmietnuť niektoré zákonom ustanovené povinnosti z dôvodu slobody svedomia prostredníctvom uplatnenia práva. Tým sa právny poriadok stáva konzistentným a efektívnym.
Zmyslom zmlúv o výhradách vo svedomí je aj medzinárodná stabilizácia ochrany slobody svedomia a náboženstva, či presvedčenia, komplexná úprava oblasti slobody svedomia a náboženstva (forum externum) v zmysle čl. 24 ods. 1 a nasl. Ústavy SR a iniciácia vzniku právnych noriem, ktoré v SR zatiaľ túto oblasť neupravujú.
5.4. Požiadavky na pripravovanú úpravu
Aké by mali byť podmienky právnej úpravy uplatnenia námietky de lege ferenda?
Ustanovenie možnosti uplatniť námietky svedomia z náboženských dôvodov umožňuje vyhnúť sa konfliktu svedomia v tých prípadoch, v ktorých by tento konflikt skutočne z uvedených dôvodov mohol nastať; to je zmyslom danej právnej úpravy. Legislatívna cesta je v tomto prípade ťažšia, ale možná a precíznejšia cesta, ktorá pokračuje nevyhnutne súdnymi rozhodnutiami, teda individuálnymi právnymi aktmi. V kapitole 5.1. tohto príspevku sa uvádzajú legislatívne východiská v prípade pripravovaných zmlúv o uplatnení výhrad vo svedomí. Ide o jednu z možných koncepcií, ktorej nemožno odoprieť komplexnosť a jednotu smerovania jej ustanovení. Predsa by som upozornil na niektoré základné požiadavky v tejto oblasti právnej úpravy, ktoré sa týkajú tak legislatívy, ako aj interpretácie a aplikácie práva.
1. Právo uplatniť výhrady vo svedomí musí mať každý obyvateľ štátu. Akékoľvek obmedzenie z dôvodu príslušnosti k vyznaniu by bolo diskriminačné (v rozpore s ústavou i medzinárodným a európskym právom).
2. Právo každého uplatniť výhrady vo svedomí z titulu rozporu medzi právnymi povinnosťami a vieroučnými a mravoučnými zásadami ktorejkoľvek cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, ktorá je stranou zmlúv v tejto oblasti, je nedotknuteľné. Znamená to, že obmedzenie smerujúce k právu voľne si vybrať vieroučné a mravoučné zásady ktorejkoľvek cirkvi by bolo v rozpore s ústavnou internou povahou náboženskej slobody a s princípmi možnosti obmedzenia prejavov slobody vyznania; išlo by teda o porušenie náboženskej slobody. Štát nie je oprávnený a ani nemôže zisťovať, či sa uplatnením výhrady vo svedomí skutočne odstraňuje konflikt vo svedomí, alebo ide len o použitie právnych možností odmietnuť plnenie právom ustanovených povinností bez súvislosti s náboženským vyznaním alebo svedomím. V opačnom prípade by išlo o nedovolený zásah štátu do sféry absolútne chráneného priestoru forum internum základných práv.
3. Podmienkou uplatnenia námietky vo všetkých prípadoch je len to, aby vieroučné a mravoučné zásady cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, ktoré namietajúci určil ako titul vznesenia námietky, skutočne zakazovali alebo prikazovali konanie alebo zdržanie sa konania v zmluvne vymedzenej oblasti za daných legislatívnych podmienok. Uplatnenie práva na výhradu vo svedomí v rozpore s náukou určitej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti by totiž pri nesprávnom odvolaní sa namietajúceho na takúto náuku mohli mať vážne dôsledky individuálneho i spoločenského charakteru (dehonestáciu na svojvoľne použitý nástroj a podobne). Otázkou zostáva, či súd môže posúdiť, či namietaná zásada sa v konkrétnej cirkvi považuje skutočne za takú normu, ktorá je spôsobilá vyvolať konflikt vo svedomí v prípade hrozby jej porušenia alebo jej porušenia. Podľa môjho názoru rozhodnutie v tejto veci musí byť v právomoci danej cirkvi. Inak by sa mohla porušiť ústavná zásada autonómie a nezávislosti cirkví a náboženských spoločností, pretože takéto rozhodnutie je aplikáciou konkrétnej náuky.
4. Ďalšou otázkou je, či konkrétna povinnosť konať, vzniknutá na základe štátneho práva, je za daných individuálnych okolností subsumovateľná s dôsledkami možnosti vzniku konfliktu vo svedomí pod určitý druh správania sa, predpokladaný určitým druhom zásad cirkvi. Išlo by o odpoveď na otázku: bolo by správanie sa vyžadované právom štátu takým porušením zásad cirkvi, ktoré je spôsobilé vyvolať konflikt vo svedomí za daných okolností prípadu? Podľa môjho názoru aj rozhodnutie v tejto veci musí byť v právomoci danej cirkvi.
5. Princíp, že súd musí vždy posúdiť a rozhodnúť meritórne otázky by sa mal odraziť aj v tejto oblasti. Meritórnou otázkou je, či právo štátu priznáva subjektívne právo na uplatnenie výhrady svedomia v prípade takého stanoviska cirkvi, že správanie sa vyžadované právom štátu by bolo takým porušením zásad cirkvi, ktoré je spôsobilé vyvolať konflikt vo svedomí za daných okolností prípadu. Subjektívne právo možno totiž priznať len v tom prípade, ak sa neporuší rovnako intenzívne právne chránená oblasť spoločenského záujmu a hodnôt. To je vecou nastavenia spravodlivých obmedzení tak, aby sa zachovala podstata a zmysel slobody svedomia.
6. Jednou z uvedených priorít štátu je aj dodržiavanie ústavnej zásady nepoškodzovania práv druhých občanov. Ide o už spomenuté ústavné pravidlo. Môže uplatnená výhrada vo svedomí poškodiť práva iných osôb? Táto otázka sa objavuje pomerne často, a to nielen v súvislosti s návrhmi zmlúv na Slovensku. V americkom súdnictve rezonuje už od 40. rokov minulého storočia problém „dvojakého ústavného štandardu“ vznikajúceho na základe „preferovaného postavenia“ určitých práv a slobôd, identifikovaných v tomto zmysle 1. dodatkom Ústavy USA. V podstate možno problém definovať tak, že hodnota slobody, ktorá vyžaduje individuálne výnimky z právnej regulačnej právomoci vlády, sa stretáva s hodnotou rovnosti, ktorá vyžaduje rovnaké postavenie a príležitosti ľudí v systéme vlády, uplatňujúcej svoju verejnú moc tak, ako ju ustanovila demokratická väčšina.[63] Domnievam sa, že limity, ktoré obsahuje návrh zmlúv o výhrade vo svedomí, zabraňujú porušeniu práv iných.
7. Viazanosť sudcu medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR je jasná; otázka viazanosti sudcu vnútroštátnou zmluvou je však zatiaľ otvorená. Podľa môjho názoru by sa mohla odvodiť od zákonnej zásady rovnosti cirkví a náboženských spoločností (zák. č. 308/1991 Zb. ustanovuje rovnosť a sudca teda nemôže interpretovať aplikáciu vnútroštátnej zmluvy inak než ju rovnako použiť ako vatikánsku, teda rovnosť bude v aplikačnej rovine).
8. Právna úprava v tejto oblasti by mala rešpektovať aj skutočnosť, že štát sa neviaže na žiadne náboženstvo v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. V tejto súvislosti len pre úvahu, i keď nie záväzne, snáď ani ako príklad, možno uviesť americký, tzv. Lemonov test, predstavujúci striktný koncept neutrality štátu, podľa ktorého právna úprava musí mať sekulárny legislatívny zámer, jej primárnym účinkom nesmie byť podpora ani potláčanie náboženstva a napokon právna úprava nesmie presadzovať nadmerné štátne zasahovanie do náboženstva.[64]
9. Otázkou ostáva právne postavenie cirkví a náboženských spoločností v SR, resp. ich registrácia. Mravoučné a vieroučné zásady tých náboženských subjektov, ktoré nemôžu byť na základe zákona registrované, pretože nespĺňajú registračné podmienky v SR, nie sú podľa návrhov zmlúv o výhradách vo svedomí v SR titulom pre vznesenie námietky súvisiacej s výhradou vo svedomí v zmysle ustanovení týchto zmlúv. V tejto oblasti však platí, že právo uplatniť výhrady vo svedomí vzniká na základe príslušného zákona, ktorý toto obmedzenie neobsahuje.
6. Tézy prednášky
1. Legislatívna úprava a interpretácia hraníc obmedzenia slobody svedomia a náboženstva vyžaduje zistiť, čo je podstatou a zmyslom tohto základného, či ústavného práva.
2. Za „podstatu základného práva“ považujem súbor takých znakov uvedeného práva, ktoré tvoria jeho identitu a ktorých negácia by spôsobila absenciu určitosti práva, teda zbavila by ho jeho obsahu. V tomto zmysle ide teda o statickú kategóriu.
3. Za „zmysel základného práva“ považujem cieľ, ktorý bol zámerom zákonodarcu v zmysle kontinuálneho pôsobenia tejto právnej normy na subjekty práva, ktorých sa týka. Ide teda prevažne o dynamickú kategóriu. Ústavný súd použil aj synonymum „účel“ práva.
4. Treba odlíšiť kategóriu náboženskej slobody ako stavu v právach týkajúcich sa náboženského presvedčenia jednotlivca a postavenia náboženskej inštitúcie v spoločnosti a štáte od kategórie slobody náboženstva ako základnej slobody garantovanej ústavným a medzinárodným právom. Výsledkom ideálnej aplikácie tejto ústavnej slobody je stav náboženskej slobody.
5. Vychádzam z toho, že náboženstvo možno definovať ako presvedčenie človeka o existencii a pôsobení vyššej nadprirodzenej bytosti a o osobnom pozitívnom vzťahu medzi človekom a touto bytosťou.
6. Slobodou v oblasti náboženstva, náboženskou slobodou, je možnosť človeka mať osobné presvedčenie o existencii a pôsobení vyššej nadprirodzenej bytosti a o vzťahu, ktorým vzájomne disponujú (forum internum) a správať sa podľa tohto presvedčenia, prejavovať ho (forum externum). Pripomína sa, že osobné presvedčenie môže byť aj negatívnej povahy. Toto sa javí ako účel, cieľ slobody náboženstva ako ústavnej slobody.
7. Svedomie možno definovať ako imperatív správania sa človeka dynamickej povahy zohľadňujúce určitý normatívny systém tvoriaci jeho personálne presvedčenie.
8. Slobodu svedomia možno v súvislosti s právom verejne prejavovať svoje zmýšľanie definovať ako možnosť správania sa v súlade so svedomím ako nezávislým a personálnym imperatívom (normou) správania sa človeka, vyplývajúcim buď z náboženského presvedčenia, viery, alebo z etických noriem. V prvom prípade ide o prejav náboženstva a viery, ktorý by mal byť garantovaný podobne ako iné náboženské prejavy. Treba zdôrazniť, že konanie v súlade so svedomím je primárnou etickou povinnosťou veriaceho i neveriaceho človeka.
9. Sloboda svedomia má individuálny i spoločenský rozmer, patrí teda tak do súkromného, ako aj do verejného práva. Náboženstvo je vecou kultúry človeka v tom zmysle, že zasahuje všetky jeho životné aktivity, individuálne i spoločenské a sloboda svedomia je minimálnou požiadavkou autentickosti náboženstva.
10. Výhradu vo svedomí možno definovať ako individuálny konflikt vo svedomí medzi subjektívnou právnou povinnosťou a osobne zdieľanými vieroučnými a mravoučnými zásadami. Právo na výhradu vo svedomí je teda právom odmietnuť právnu povinnosť v mene individuálneho svedomia.
11. Čo je filozofickým základom výhrady vo svedomí? Vychádzať možno zo známej skutočnosti, že v demokratickej spoločnosti platí všeobecné pravidlo, že menšina by mala dodržiavať právny poriadok prijatý na základe vôle väčšiny. Tento demokratický princíp dopĺňa princíp vlády práva, systému právneho štátu. Tu sú však dve výnimky. Prvou je nespravodlivé právo, ktoré porušuje právne princípy alebo základné práva, ktoré sa považujú za fundament usporiadania spoločnosti. Vtedy sa pripúšťa pasívna rezistencia, prípadne právo na odpor, ktorý môže ústiť až do spravodlivej revolúcie. Druhou výnimkou je situácia, kedy právo je síce spravodlivé a vyjadruje vôľu väčšiny, avšak menšina môže v dobrej vôli odmietnuť výsledok rozhodnutia väčšiny; to je základom výhrad vo svedomí. Právo na výhradu vo svedomí vzniká preto, lebo princíp neporušiteľnosti a slobody svedomia má prioritu nad princípom všeobecnosti práva (the principle of the inviolability of conscience prevails over the principle of generality of law). Právo na výhrady vo svedomí predstavujú transformáciu princípu tolerancie, ktorý sa považuje za sociálnu prekondíciu právneho štátu v oblasti ľudských práv.
12. Právo na výhrady vo svedomí je jedným z elementov, prvkov, ktoré tvoria slobodu svedomia, a to v dvoch smeroch – jednak ako ochrana forum internum proti zásahom zvonku (brainwashing, drogy, násilie a podobne) a jednak v opačnom smere, teda konanie navonok, prejavy svedomia, forum externum.
13. Historický vývoj otázky práva na výhrady vo svedomí potvrdzuje, že sloboda svedomia opierajúca sa o náboženské zásady a normy je neoddeliteľnou súčasťou slobody náboženstva. Sloboda svedomia patrí do oblasti cieľového priestoru náboženskej slobody a jej ústavnej ochrany. Inými slovami možno konštatovať, že zmyslom tej časti slobody svedomia ako ústavného základného práva, ktoré má náboženský základ, spolu s ústavnou slobodou myslenia, slobodou náboženského vyznania a slobodou viery, je jednou a tou istou, ako aj neoddeliteľnou ústavnou ochranou priestoru náboženskej slobody a preto sa zaraďuje v ústavných a medzinárodnoprávnych dokumentoch ako jedno právo alebo v jednom a spoločnom ustanovení.
14. Možno dodať, že neprimerané obmedzovanie náboženskej slobody nie je bez dôsledkov. Môže viesť v extrémnom prípade až k občianskej neposlušnosti, pasívnej rezistencii, čoho dôkazom sú mnohé konkrétne situácie vo svete. Naopak, náboženská norma, ktorej obsahom je príkaz dodržiavať príkazy verejnej moci, ak nie je v rozpore s mravoučnými a vieroučnými zásadami cirkvi pôsobí v prospech dobrovoľného dodržiavania spravodlivého práva. Svedomie je v tomto smere nástrojom rozpoznávania a motivácie konania.
15. Z pohľadu štátnych záujmov je dôležité dôsledné a úplné personálne, inštitucionálne, legislatívne a spravodlivé materiálne oddelenie cirkvi a štátu, ktorý sa premieta do kategórie sekularizmu. Spravodlivé formy spolužitia cirkvi a štátu, založené na laickosti štátu, ako aj nezávislosti a autonómii oboch strán sú princípom prijatým cirkvami i štátom a sú vyjadrené v bilaterálnych a multilaterálnych právnych a politických dokumentoch rôznych druhov.
16. K výkladu čl. 24 ods. 2 (forum externum slobody svedomia, náboženského vyznania a viery) teda možno uviesť, že podľa výkladu Ústavného súdu treba tento článok ústavy interpretovať v súlade s medzinárodnými dohovormi o ľudských právach a judikatúrou príslušných medzinárodných súdnych orgánov. Pri uplatnení tohto prístupu možno konštatovať, že výpočet prejavov v tomto článku je jednoznačne fakultatívny a nie taxatívny.
17. Ústavný súd pod výrazom „zmýšľanie“ sa v čl. 24 ods. 1 rozumie „každý vonkajší, t.j. navonok identifikovateľný prejav osoby motivovaný jej myslením, svedomím, náboženským vyznaním alebo vierou.“ Ide o veľmi široké a rôznorodé spektrum prejavov. Výraz „presvedčenie“ sa líši od náhodných „myšlienok“, či „názorov“ a predstavuje názory, ktoré dosahujú určitý stupeň sily, závažnosti, ucelenosti a dôležitosti a majú rozpoznateľný formálny obsah; úkony musia toto presvedčenie priamo vyjadrovať v akejkoľvek forme.
18. Výraz „presvedčenie“ (conviction) v judikatúre štrasburského súdu sa odlišuje od výrazov „názor“(opinion) a „myšlienka“ (idea), ktoré používa čl. 10 EDĽP. Výraz „presvedčenie“ sa identifikuje s výrazom „viera“ podľa čl. 9 EDĽP a dosahuje určitú úroveň presvedčivosti, vážnosti, previazanosti (kohézie) a dôležitosti.
19. Zo štrasburskej judikatúry vyplýva, že prejav presvedčenia patrí pod ochranu čl. 9 Dohovoru len vtedy, ak skutok je prejavom presvedčenia a nejde o správanie sa, ktoré je len ovplyvnené alebo inšpirované presvedčením.
20. Z vysvetliviek (explanatory notes) k Charte základných práv Európskej únie vyplýva, že únia Chartou a jej inkorporáciou do záväzného právneho aktu potvrdila systém ochrany práv vychádzajúci z ústavných tradícií členských štátov a ich medzinárodnoprávnych záväzkov. V súvislosti s ochranou práva na výhradu svedomia vysvetlivky uvádzajú, že toto právo korešponduje s národnými ústavnými tradíciami členských štátov a vývojom ich národnej legislatívy v danej oblasti. Tým sa v rámci Európskej únie vyjasňuje aj inštitút práva na výhradu svedomia, ktorý vytvára bez pochýb nevyhnutnú podmienku uplatnenia slobody svedomia a náboženstva ako základného ľudského práva v súlade s ústavnými tradíciami členských štátov únie.
21. V oblasti viazanosti sudcu kánonickým právom možno konštatovať, že sudca je viazaný len prameňmi práva taxatívne definovanými v čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, medzi ktoré kánonické právo nepatrí. Inou otázkou je viazanosť sudcu medzinárodnou zmluvou, napr. Základnou zmluvou so Svätou stolicou a z toho vyplývajúce dôsledky.
22. Civilné, či štátne, právo je subsidiárnym prameňom kánonického práva v tých prípadoch, v ktorých kánonické právo výslovne odkazuje na civilné právo.
23. K súčasnému i predpokladanému budúcemu postaveniu medzinárodných zmlúv medzi SR a Svätou stolicou (Základnej zmluvy a návrhom Zmluvy o výhradách svedomia) možno konštatovať, že
a) základná zmluva a v budúcnosti i zmluva o výhradách svedomia, ako medzinárodné zmluvy o ľudských právach podľa čl. 7 ods. 4 Ústavy SR, majú vyšší stupeň právnej sily než zákon v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR;
b) v súvislosti so skutočnosťou, že sudca je viazaný podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, treba dodať, že Základná zmluva, vrátane jej článku 7, ako ratifikovaná a vyhlásená medzinárodná zmluva o ľudských právach podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorej je SR stranou, má prednosť pred zákonmi. Keďže bola však uzavretá pred rokom 2001, táto prednosť sa zakladá na čl. 154c ods. 1 Ústavy SR (zmluva, ktorá poskytuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd). Viazanosť sudcu zmluvami, ktoré majú povahu podľa čl. 154c ods. 1 je logicky neoddiskutovateľná a netreba ju preukazovať;
c) podobne Zmluva o výhradách vo svedomí je zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 prednosť pred zákonmi SR a vzťahuje sa na ňu viazanosť sudcu v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy SR v súvislosti s ods. 2 tohto ustanovenia;
d) samovykonateľnosť, či priama vykonateľnosť neprichádza do úvahy ani pri jednej z uvedených zmlúv; ani v jednom prípade sa nezakladajú práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, pričom možno konštatovať, že tomu odporuje vôľa oboch zmluvných strán. V čl. 7 Základnej zmluvy sa ustanovuje, že „rozsah a podmienky uplatnenia“ práva na výhradu vo svedomí upraví osobitná medzinárodná zmluva. V čl. 5 Zmluvy o výhradách vo svedomí sa priamo ustanovuje, že práva z nej vyplývajúce sa uplatňujú na základe právneho poriadku SR (na základe zákona).
24. Možno konštatovať, že bez ustanovenia tohto práva by právny poriadok SR neobsahoval kompletnú právnu reguláciu ochrany slobody svedomia a náboženstva (forum externum), a to tej jej časti, ktorá spočíva v možnosti prejavovať svoje náboženstvo nekonaním (zdržaním sa konania, omisívnym konaním) bez právnej zodpovednosti za delikt vzniknutý v dôsledku porušenia takej právnej povinnosti, ktorej plnenie zakazuje obsah vieroučných a mravoučných zásad Cirkvi. Keďže zmyslom moderných konkordátov je taká regulácia vzájomných vzťahov, ktorá zakladá súlad v koexistencii a pôsobení štátu a Cirkvi na území daného štátu, táto otázka je neoddeliteľnou súčasťou ich predmetu právnej úpravy.
25. Stručne možno dokumentovať skutočnosť, že v slovenskom právnom poriadku je v súčasnosti upravená veľká časť oblastí vymedzených v návrhoch zmlúv o výhradách vo svedomí.
26. Zmyslom zmlúv o výhradách vo svedomí je aj medzinárodná stabilizácia ochrany slobody svedomia a náboženstva, či presvedčenia, komplexná úprava oblasti slobody svedomia a náboženstva (forum externum) v zmysle čl. 24 ods. 1 a nasl. Ústavy SR a iniciácia vzniku právnych noriem, ktoré v SR zatiaľ túto oblasť neupravujú.
27. Z hľadiska budúcej prípravy právnej úpravy výhrad vo svedomí možno upriamiť pozornosť na nasledovné zásady:
1. Právo uplatniť výhrady vo svedomí musí mať každý obyvateľ štátu.
2. Obmedzenie smerujúce k právu voľne si vybrať vieroučné a mravoučné zásady ktorejkoľvek cirkvi by bolo v rozpore s ústavnou internou povahou náboženskej slobody a s princípmi možnosti obmedzenia prejavov slobody vyznania; išlo by teda o porušenie náboženskej slobody.
3. Súd nemôže posúdiť, či namietaná zásada sa v konkrétnej cirkvi považuje skutočne za takú normu, ktorá je spôsobilá vyvolať konflikt vo svedomí v prípade hrozby jej porušenia alebo jej porušenia. Rozhodnutie v tejto veci musí byť v právomoci danej cirkvi. Inak by sa mohla porušiť ústavná zásada autonómie a nezávislosti cirkví a náboženských spoločností, pretože takéto rozhodnutie je aplikáciou konkrétnej náuky.
4. Odpoveď na otázku: „bolo by správanie sa vyžadované právom štátu takým porušením zásad cirkvi, ktoré je spôsobilé vyvolať konflikt vo svedomí za daných okolností prípadu?“ musí byť v právomoci danej cirkvi.
5. Princíp, že súd musí vždy posúdiť a rozhodnúť meritórne otázky by sa mal odraziť aj v tejto oblasti. Meritórnou otázkou je, či právo štátu priznáva subjektívne právo na uplatnenie výhrady svedomia v prípade takého stanoviska cirkvi, že správanie sa vyžadované právom štátu by bolo takým porušením zásad cirkvi, ktoré je spôsobilé vyvolať konflikt vo svedomí za daných okolností prípadu.
6. Jednou z uvedených priorít štátu je aj dodržiavanie ústavnej zásady nepoškodzovania práv druhých občanov.
7. Viazanosť sudcu medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR je jasná; otázka viazanosti sudcu vnútroštátnou zmluvou je však zatiaľ otvorená. Podľa môjho názoru by sa mohla odvodiť od zákonnej zásady rovnosti cirkví a náboženských spoločností (zák. č. 308/1991 Zb. ustanovuje rovnosť a sudca teda nemôže interpretovať aplikáciu vnútroštátnej zmluvy inak než ju rovnako použiť ako vatikánsku, teda rovnosť bude v aplikačnej rovine).
8. Otázkou ostáva právne postavenie cirkví a náboženských spoločností v SR, resp. ich registrácia. Mravoučné a vieroučné zásady tých náboženských subjektov, ktoré nemôžu byť na základe zákona registrované, pretože nespĺňajú registračné podmienky v SR, nie sú podľa návrhov zmlúv o výhradách vo svedomí v SR titulom pre vznesenie námietky súvisiacej s výhradou vo svedomí v zmysle ustanovení týchto zmlúv. V tejto oblasti však platí, že právo uplatniť výhrady vo svedomí vzniká na základe príslušného zákona, ktorý toto obmedzenie neobsahuje.
7. Záver
Oblasť práva uplatňovať výhrady vo svedomím sa na Slovensku i vo svete spája spravidla s cirkvami a náboženskými spoločnosťami, politickými stranami, ktoré deklarujú svoje kresťanské jadro, s Vatikánom a podobne; na druhej strane sa profilujú liberálne zoskupenia, ktoré prezentujú opačné názory a postoje a tak sa obe „protistrany“ dostávajú do zásadných sporov. Hodnotil by som to ako vážnu chybu, pretože obe strany majú na mysli ochranu náboženskej slobody ako ústavnej kategórie. Niekedy sa stáva, že ochrana náboženskej slobody sa použije ako politická alebo predvolebná „téma“. Vtedy samozrejme ustupujú objektívnosť a právny charakter tejto otázky a zmysel diskusie sa stráca. Inokedy sa vedú diskusie na prijateľnejšej rovine, často podfarbenej citovými a vzťahovými prvkami. I tieto môžu znehodnocovať jednotlivé závery a riešenia.
Staré právne koncepcie a regulácia by mali reagovať na skutočné zmeny povahy Cirkvi, štátu, spoločnosti a ich vzájomných vzťahov. Štát by sa mal z času na čas spýtať, či poskytuje potrebný priestor na využitie schopností Cirkvi v prospech všetkých svojich občanov; zdôraznil by som – svojich občanov. Priestor, o ktorom hovorím, je osobným slobodným náboženským priestorom. Definovanie súradníc a povahy tohto priestoru nie je jednoduché, avšak je podľa môjho názoru nevyhnutným východiskom, ak je zámerom tento priestor chrániť z právneho hľadiska.
Na tomto mieste sa možno pozastaviť a obzrieť na to, čo očakáva politika od práva. Zdá sa, že požaduje čoraz viac svojich problémov riešiť legislatívne alebo prostredníctvom súdov. Na druhej strane sa zdá, že týmto spôsobom prechádza viac kritických poznámok na účet legislatívy, ktorá niekedy nemá možnosť dostatočne pripraviť právne vedomie obyvateľstva.[65]
Naspäť na obsah
3. Zmluva o výhrade svedomia 3
Zmluva otazky a odpovede
Odpovede v danom poradí na položené otázky:
Otázka č. 1: Ako vznikla myšlienka Zmluvy, akosi sa Zmluvu koncipovala ako dlho, aké boli predstavy o jej prijatí?
č. 2 : Aké boli a sú ťažkosti pri jej presadzovaní, a prečo vlastne tú Zmluvu nie a nie prijať?
č. 3: Aké sú vyhliadky zmluvy v tejto situácii? Počuli sme názor, že „nie je vhodná doba“ aby sa o nej rokovalo (KBS). Kedy má nastať oná „vhodná doba“?
č. 4.: Bola zorganizovaná petícia, ktorá vznikla spontánne „zdola“. Teraz po 1 a pol roku bola odovzdaná do parlamentu, čo vyvolalo protichodné reakcie až obviňovania. Prečo začal taký úporný odpor proti odovzdaniu tejto petície dňa 14. decembra 2006?
č. 5 Čo môže slovenský národ očakávať? Ak Zmluva nebude prijatá, a budeme musieť čeliť zákonom, ktoré sú proti kresťanskej morálke, čeliť úplnej elektronickej kontrole a podobne? Prípadne ako sa brániť – je možný nejaký zvrat situácie – ako napríklad keď neprešla Európska Ústava na základe jej odmietnutia vo Francúzsku v referende?
.
1. Návrhy textov Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí a Dohody medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami o práve uplatňovať výhrady vo svedomí (ďalej len „zmluvy“) pripravili obe strany zmluvy na ich prerokovanie a schválenie v príslušných orgánoch oboch medzinárodnoprávnych subjektov. V Slovenskej republike návrhy prerokovala s pripomienkami Legislatívna rada vlády SR. Návrhy zatiaľ neboli predložené do vlády SR.
2. Bez ustanovenia práva na uplatnenie výhrad vo svedomí by právny poriadok SR neobsahoval kompletnú právnu reguláciu ochrany slobody svedomia a náboženstva, ktorá spočíva v možnosti prejavovať svoje náboženstvo nekonaním bez právnej zodpovednosti za delikt vzniknutý v dôsledku porušenia takej právnej povinnosti, ktorej plnenie zakazuje obsah vieroučných a mravoučných zásad cirkví a náboženských spoločností. Keďže zmyslom moderných zmlúv medzi štátom a cirkvami a náboženskými spoločnosťami je taká regulácia vzájomných vzťahov, ktorá zakladá súlad v koexistencii a pôsobení štátu a cirkví a náboženských spoločností na území daného štátu, táto otázka je neoddeliteľnou súčasťou ich predmetu právnej úpravy.
3. V slovenskom právnom poriadku je v súčasnosti upravená veľká časť oblastí vymedzených v návrhoch zmlúv o výhradách vo svedomí. Zmyslom zmlúv je preto najmä medzinárodná stabilizácia ochrany slobody svedomia a náboženstva, komplexná úprava oblasti slobody svedomia a náboženstva v zmysle čl. 24 ods. 1 a nasledujúcich ustanovení Ústavy SR a iniciácia vzniku právnych noriem, ktoré v SR zatiaľ túto oblasť neupravujú.
4. Zdravotnícku činnosť v SR v tejto oblasti pokrýva najmä zákon č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, kde príloha č. 4 v časti „Zdravotnícky pracovník a výkon jeho povolania“ upravuje možnosť uplatnenia výhrady svedomia zdravotníckeho pracovníka v súlade s navrhovanými zmluvami.
5. Prijatie zmlúv o výhradách svedomia nebude mať žiadny priamy dopad na práva a povinnosti občanov, vrátane osôb pracujúcich v povolaní zdravotníkov. Tieto medzinárodné zmluvy nie sú samovykonateľné, čo znamená, že konkrétny spôsob uplatnenia týchto práv musí ustanoviť zákon a ďalšie právne predpisy.
6. Právo uplatniť výhrady vo svedomí bude mať podľa uvedených zmlúv, v prípade ich prijatia, každý obyvateľ štátu. Akékoľvek obmedzenie z dôvodu príslušnosti k vyznaniu by bolo diskriminačné a v rozpore s ústavou i medzinárodným a európskym právom. Ďalej, obmedzenie smerujúce k právu voľne si vybrať vieroučné a mravoučné zásady ktorejkoľvek cirkvi, by bolo v rozpore s ústavou a išlo by o porušenie náboženskej slobody. Napokon, obmedzenia pri uplatňovaní práva na výhradu svedomia sú v návrhoch zmlúv formulované veľmi extenzívne a chránia normálne fungovanie spoločnosti a práva iných. Predovšetkým, právo na výhradu vo svedomí možno uplatniť len na základe zákona a nie uvedených zmlúv. Potom, samotné zmluvy ustanovujú, že uplatnenie výhrady vo svedomí nesmie ohroziť život človeka alebo jeho zdravie. Táto zásada vo vzťahu k zdraviu korešponduje s čl. 24 ods. 4 Ústavy SR. Podľa tohto článku ústavy sa na podmienky výkonu práva výhrady vo svedomí vzťahuje aj možnosť ďalších zákonných obmedzení, a to opatrení nevyhnutných v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, ochrany mravnosti a ochrany práv a slobôd iných, zabránenia poškodzovania, zvýhodňovania alebo znevýhodňovania z dôvodu uplatnenia základných práv.
7. Slovensko je pripravené na takéto zmluvy právne, morálne i spoločensky. Naopak, ich prijatie dokonca vyžaduje ústava. Druhou otázkou je politické rozhodnutie o ich prijatí a termín ich prijatia.
8. Občania, ktorí si môžu slobodnejšie uplatňovať svoje práva, si určite uvedomujú, že štátna moc s nimi počíta ako s partnermi a hodnotnými ľuďmi. Ako sa už uviedlo, zmluvy sú dve a pokrývajú všetky registrované cirkvi a náboženské spoločnosti (spolu 16 na Slovensku). Okrem toho zmluvy nerozlišujú medzi občanmi podľa toho, či títo majú alebo nemajú náboženské vyznanie a nie sú určené určitému vyznaniu ani žiadnemu vyznaniu. Napokon, zákony, na základe ktorých sa právo na výhradu svedomia bude môcť uplatňovať, nie sú konfesné. Zmluvy len dopĺňajú náboženskú slobodu podľa čl. 24 ústavy a ponechávajú zákonom priestor na upravenie akýchkoľvek primeraných práv nenáboženského charakteru vo vzťahu k výhradám svedomia.
Do pripravovaných zmlúv možno nahliadnuť na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR (www.justice.gov.sk – legislatívna činnosť MS SR).
Naspäť na obsah
4. Výhrada svedomia – námietky
Marek Šmid
Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o výhradách, alebo námietkach, svedomia
Ide o veľmi zaujímavý návrh, ktorý nemá v medzinárodnom práve obdobu nikde vo svete, i keď mnohé vnútroštátne právne poriadky poznajú veľmi dobre tieto práva.
Text štvrtej medzinárodnej zmluvy je zatiaľ v štádiu rozpracovania. Právo uplatniť námietku svedomia upravuje už Základná zmluva. Podľa jej článku 7, Slovenská republika uznáva každému právo uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi, pričom rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva ustanoví osobitná medzinárodná zmluva uzavretá medzi zmluvnými stranami.
O čo tu vlastne ide: pod výrazom „výhrada svedomia“ sa v tejto zmluve rozumie osobitný prejav urobený na základe princípu slobody svedomia, podľa ktorého môže každý odmietnuť konať to, čo vo svojom svedomí pokladá za nedovolené podľa katolíckej náuky viery a mravov. Napríklad zdravotná sestra katolíckeho vierovyznania môže mať ťažkú situáciu vo svedomí, ak by mala asistovať pri usmrcovaní človeka pri aktívnej eutanázii. Podľa pracovného práva by síce išlo o jej povinnosť, ako občan katolíckeho vierovyznania by podľa svojho svedomia toto však jednoducho urobiť nemohla. Zmluva je teda o tom, aby v takomto prípade mohla asistenciu bez následkov odmietnuť; inak by totiž mohla stáť pred rozhodnutím, či má radšej prísť o miesto alebo sa vystaviť ťažkým výčitkám vo svedomí a ich následkom. V budúcnosti môžu byť takéto situácie dosť časté a každý občan má podľa môjho názoru právo od štátu požadovať, aby sa do nich nedostával.
Možno by bolo zaujímavé sa viac prakticky pozrieť na to, v akých oblastiach sa podľa pripravovanej zmluvy predpokladá budúca možnosť odmietnuť pracovnú povinnosť, ak táto koliduje so svedomím v zmysle náuky viery a mravov. Pokúsim sa priblížiť tie, z ktorých je dobre vidieť delikátnosť celej veci:
Jednou z takýchto oblastí môže byť splnenie určitého druhu rozkazu v ozbrojených silách, ktoré nemajú obranný charakter, napríklad rozkaz zraniť alebo fyzicky zneškodniť človeka bez primeraného dôvodu.
Podobne citlivou oblasťou môže byť zdravotnícka činnosť. Uvediem ako príklad umelé potraty, ľudské umelé alebo asistované oplodnenie, experimentovanie a disponovanie s ľudskými orgánmi a ľudskými embryami, eutanáziu, klonovanie, sterilizáciu, predávanie a podávanie chemických abortívnych substancií a antikoncepčných prípravkov alebo prostriedkov.
Do rozporu vo svedomí sa môže ďalej dostať napríklad učiteľ v jeho osobnom prístupe k určitej téme na základe jednostranne zameranej učebnice, ale napríklad aj sudca pri povinnosti rozhodovať určitý druh prípadov a podobne.
Vidíme, že pri príprave tejto zmluvy ide o zložitú otázku. Na mieste je určite požiadavka poctivo a dôkladne sa vysporiadať s tým, aby text zmluvy neobsahoval prvky diskriminácie alebo prvky možnosti zneužitia práva na odmietnutie občianskych povinností.
V oboch týchto smeroch som však pomerne optimistický.
Diskriminácia pri použití súčasného textu návrhu zmluvy podľa môjho názoru neprichádza do úvahy. Právo odmietnuť určitú činnosť má podľa nej totiž každý jednotlivý občan, nielen ten, ktorý je katolíkom.
Ďalej, princípy katolíckej náuky viery a mravov sú podľa návrhu zmluvy jediným a konkrétnym kritériom pre možnosť odmietnuť určitú pracovnú alebo občiansku povinnosť. Svedomie nie je týmto kritériom, ale len motívom, dôvodom uplatnenia práva pre človeka. Ak sa preukáže, že niekto uplatnil námietku svedomia v rozpore alebo bez spojitosti s náukou viery a mravov, občianska povinnosť zostáva nedotknutá a nemožno odmietnuť jej splnenie. Nejde teda o akékoľvek subjektívne rozhodnutie podľa svedomia človeka, ale len také, ktoré spĺňa striktné kritériá náuky viery a mravov.
To isté možno povedať aj inak: keďže ide o známe, ľudsky i právne všeobecne uznávané, kresťanské civilizačné hodnoty, tieto pri správnej interpretácii a aplikácii nevytvárajú v žiadnom prípade rámec pre možnosť zneužitia ľudských práv.
Treba ešte zdôrazniť, že v zmluve sa neposudzujú nijakým spôsobom otázky interrupcií, či eutanázie, sterilizácie a podobne. To je častý omyl, ku ktorému sa najmä médiá vracajú. Zmluva je len o spôsobe, ako sa môže zariadiť ten, kto považuje otázky, o ktorých sme hovorili, za prioritné vo svojom svedomí, tak, aby nemusel niesť negatívne právne dôsledky svojich rozhodnutí. Sloboda svedomia je podľa môjho názoru tak závažnou vecou, že takúto právnu úpravu jednoducho potrebujeme.
Naspäť na obsah
5. Zmluva a globalizátori
Zmluva a globalizátori
Komisia právnikov EÚ údajne dospela k záveru, že zmluva s Vatikánom môže dostať do rozporu s princípmi slobody, demokracie a ľudských práv.
„Preložené do komunistického slovníka možno vyhlásiť, , že ohrozuje diktatúru proletariátu a ľudovodemokratické zriadenie, a výdobytky socializmu“ – to je v princípe to isté. …“
Ústava SR
Čl.24
(1) Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.
(2) Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.
(3) Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov.
(4) Podmienky výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných.
Lipšic chce verejnú diskusiu o výhrade svedomia
BRATISLAVA 13. januára (SITA) – Minister spravodlivosti Daniel Lipšic žiada média, aby vytvorili priestor na verejnú televíznu alebo rozhlasovú diskusiu k právnej analýze navrhovanej zmluvy o výhrade vo svedomí, ktorú vypracovala komisia zložená z právnikov z členských krajín Európskej únie (EÚ). Zároveň vyzýva právnika Martina Buzingera, ktorý v komisii zastupoval Slovensko, aby prijal ministrovo pozvanie a verejne s ním diskutoval o návrhu zmluvy.
Skupina právnych expertov v analýze upozornila, že zmluva o výhrade svedomia, v takom znení v súčasnej podobe sa môže dostať do rozporu s princípmi slobody, demokracie a ľudských práv, ktoré EÚ vyznáva. Podľa Buzingera zmluva obsahuje niekoľko nejasných ustanovení, ktoré by mohli spôsobiť vážne problémy pri aplikácii v praxi.
Ministerstvo spravodlivosti (MS) SR tvrdí, že Zmluva upraví oblasti, v ktorých ktorýkoľvek jednotlivec bude môcť uplatniť výhradu svedomia na základe slovenských zákonov. „Podľa článku 5 bude možné výhradu svedomia uplatniť len v medziach a podľa nášho právneho poriadku. Akúkoľvek možnosť výhrady svedomia musí teda upraviť vnútroštátny zákon,“ zdôrazňuje hovorca ministra spravodlivosti Richard Fides. Táto zmluva nie je podľa neho samovykonateľná a upravuje len oblasti, v ktorých vnútroštátne zákonodarstvo upraví uplatnenie výhrady svedomia.
Aktivisti za práva homosexuálov protestujú pred Vatikánom
Vatikán 13. januára (TASR) – Niekoľko desiatok aktivistov za práva homosexuálov protestovalo dnes pred Námestím svätého Petra v Ríme – deň potom, ako pápež Benedikt XVI. odsúdil homosexuálne manželstvá.
Skupina 40 demonštrantov zostala mimo námestia, ktoré je už územím Vatikánu, no držala transparenty a plagáty kritizujúce rímskokatolícku cirkev. Jeden z nich niesol nápis „2000 rokov diskriminácie“ a dodatočnú výzvu, že cirkev by sa mala držať mimo vnútorných záležitostí Talianska.
Benedikt XVI. vo svojom štvrtkovom príhovore k talianskym politikom zopakoval nesúhlas katolíckej cirkvi s manželstvami medzi osobami rovnakého pohlavia, ako aj s navrhovanými zákonmi, ktoré by oficiálne uznali práva homosexuálnych párov.
Demonštrácia sa uskutočnila v deň ôsmeho výročia samovraždy 39-ročného talianskeho homosexuála na Námestí sv. Petra. Protestujúci si pripomenuli pamiatku Alfreda Ormanda, ktorý sa na vatikánskom námestí upálil na protest proti odmietavému postoju cirkvi k homosexuálom.
zmluve o výhrade svedomia
SRo: Vytvoríme priestor diskusii o výhrade svedomia
BRATISLAVA 13. januára (SITA) – Slovenský rozhlas (SRo) operatívne zareagoval na výzvu ministra spravodlivosti Daniela Lipšica otvoriť mediálny priestor na verejnú diskusiu o výhrade svedomia. Rozhlas sa spomenutou zmluvou zaoberal niekoľkokrát. Cielene sa tejto problematike bude venovať aj budúci týždeň v niekoľkých reláciách.
Ako agentúru SITA ďalej informoval konzultant SRo pre vzťahy s verejnosťou Jozef Bednár, Rádio Slovensko i Regina sa zmluve o výhrade svedomia budú venovať pravidelne vo svojom dennom vysielaní. Priestor dostanú kompetentní odborníci v diskusiách, ale aj poslucháči v anketách. „Slovenský rozhlas citlivo vníma všetky témy, ktoré rezonujú v spoločnosti a pravidelne im venuje priestor vo svojom vysielaní,“ tvrdí Vladimír Puchala, programový riaditeľ a štatutárny zástupca Slovenského rozhlasu. Puchala je presvedčený, že relácie rozhlasu venované zmluve o výhrade svedomia zlepšia informovanosť verejnosti o téme.
Minister spravodlivosti Daniel Lipšic dnes požiadal, aby vytvorili priestor na verejnú televíznu alebo rozhlasovú diskusiu k právnej analýze navrhovanej zmluvy o výhrade vo svedomí, ktorú vypracovala komisia zložená z právnikov z členských krajín Európskej únie. Zároveň vyzval právnika Martina Buzingera, ktorý v komisii zastupoval Slovensko, aby prijal ministrovo pozvanie a verejne s ním diskutoval o návrhu zmluvy.
O svedomí a štvaní
Spor o výhrade svedomia, ktorý sa vedie na Slovensku, je obrovské nedorozumenie. Zámena rolí, v ktorých aktéri vystupujú, sa snúbi s ilúziou, že riešia vec dôležitú a „ide o tému, veľmi, veľmi komplikovanú“. (Dzurinda)
Výhrada vo svedomí je krásna liberálna hodnota, ktorá hovorí, že nikto nesmie byť nútený na také konanie, ktoré by bolo v neprekonateľnom rozpore s jeho presvedčením. Skutočnosť, že odporcovia zmluvy nazývajú sami seba liberálmi, je preto viac ako nezrozumiteľná. Ešte aj vtedy, keby platilo, že jej výhody bude používať iba jedna skupina občanov, čiže členovia cirkví, resp. katolíci (právnu stránku autor nedokáže posúdiť a ani ho nezaujíma). A prečo nie? Môžu veriaci za to, že ateisti si nezaložili organizáciu, ktorá by kodifikovala sekulárne desatoro, a teda štát nemá s kým podpísať zmluvu? (Nech skúsia kódex budovateľa komunizmu.) Obava európskych právnikov, že výhrada svedomia môže „zbaviť ženy možnosti prístupu k lekárskym zákrokom“ je vykonštruovaná.
Kľúčové však je, aby rozpor so svedomím bol ozaj neprekonateľný. Predstava sveta, v ktorom sa zúčastňujeme iba na situáciách, čo sú v úplnom súlade s našimi svedomiami, je utopická. Napríklad KDH nikto nenúti sedieť vo vláde závislej od kúpených poslancov. Rozpor so svedomím azda majú – ale nie neprekonateľný. Navrhovaný rozsah úpravy je preto nezmyselný. Napr. práca v nedeľu sa svedomia netýka, lebo následkom nie je morálna trauma, iba nedodržanie istého predpisu, ktorý prekračujú milióny iných veriacich v profesiách, kde sa nedá vyberať. Napr. politici KDH každú nedeľu v TV debatách (zabávajú sa či pracujú?).
Celý zákon je však zbytočný; štát nemá regulovať záležitosti morálky a vzťahov tam, kde sa rozumní ľudia dohodnú aj sami. To je pointa. Alebo vie Daniel Lipšic vymenovať jednu civilizovanú krajinu, kde je niekto nútený vykonávať interrupcie? Iste, výnimočne, raz za rok, čosi sa stať môže. Taký je však život. Sme naozaj takí nedovyvinutí, že potrebujeme zmluvy, zákony a štát, aby určovali, ako sa správať v každej situácii, čo sa teoreticky vyskytne? Či sa výhrada svedomia prijme, alebo odloží, nič sa na Slovensku nezmení. Len ľudia budú viac a viac rozoštvávaní, čím dlhšie sa o téme hovorí.
PETER SCHUTZ (o autorovi)
Ad: Zmluva s Vatikánom… (28. 12.), Výhrada svedomia… (10. 1.), Len podľa… (10. 1.)
Denník SME publikoval v posledných dňoch sériu zavádzajúcich článkov, ktoré sú pokračovaním kampane denníka proti zmluve o výhrade vo svedomí. V článku Zmluva s Vatikánom môže ohroziť slobodu denník uvádza, že zmluva má prednosť aj pred slovenskou ústavou. Nie je to pravda. Článok 5. zmluvy jasne hovorí, že uplatnenie práva na výhradu svedomia sa vykonáva len v medziach a podľa nášho právneho poriadku. Zákonník práce bude môcť stanoviť, že pokiaľ sa dohodne zamestnávateľ so zamestnancom, že nebude pracovať v nedeľu, tak mu zamestnávateľ nebude môcť v nedeľu nariaďovať nadčasy. Samozrejme, ak sa dohodnú, že nedeľa bude pracovný deň, nie je možné, aby si zamestnanec niektorú nedeľu spomenul, že má výhradu svedomia. V tejto súvislosti rezort spravodlivosti žiadal denník SME o uverejnenie opravy. Dosiaľ sa tak nestalo.
V článku Výhrada svedomia už neprejde ani v koalícii denník uvádza, že: „Mikuláš Dzurinda si myslí, že zmluva s Vatikánom o výhradách svedomia má priširoký obsah a bolo by treba pripraviť novú, ktorá by spoločnosť menej názorovo rozdeľovala. Ministerstvo spravodlivosti, ktoré patrí KDH, je zasa presvedčené, že Dzurinda reagoval na pôvodný návrh zmluvy, kým jej súčasná verzia, pripravená pre vládu, je už dostatočne zúžená“. V relácii O päť minút dvanásť, v ktorej premiér doslova povedal: „…predovšetkým som mal na mysli to, že ide naozaj o vecne, obsahovo o neobyčajne komplikovanú tému, keď som si prečítal ten prvotný návrh…“
Za zavádzajúci si dovolím označiť aj komentár Mariána Leška Len podľa zásad vierouky, v ktorom sa prejavil problém s rozlišovaním jednotlivých kategórií medzinárodných zmlúv. Autor konštatuje, že samovykonateľná nie je len dohoda s registrovanými cirkvami. Zmluva s Vatikánom je podľa neho zmluvou medzinárodnou, a o takých sa v ústave hovorí, že ak „priamo zakladajú práva“, tak „majú prednosť pred zákonmi“. Medzinárodná ľudskoprávna zmluva môže, ale aj nemusí byť samovykonateľná. Podľa čl. 7 ods. 4 ústavy je však medzinárodná zmluva o ľudských právach odlišná kategória ako medzinárodná zmluva, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických a právnických osôb (tzv. samovykonateľná). Zmluva o výhrade vo svedomí nie je samovykonateľná. Upravuje len oblasti, v ktorých vnútroštátne zákonodarstvo upraví uplatnenie výhrady svedomia.
RICHARD FIDES, hovorca ministra spravodlivosti
Poznámka redaktorov:
Denník SME nezavádza a nemá dôvod viesť kampaň proti výhrade svedomia. Spravodajský článok Zmluva s Vatikánom môže ohroziť slobodu nestranne prinášal aktuálnu informáciu, že k slovenskému návrhu zmluvy sa vyjadrili európski právnici. Citoval vyjadrenia právnikov a ihneď ich, v záujme vyváženosti, konfrontoval aj s protiargumentmi druhej strany, teda samotného ministra Lipšica.
Ako argument o zavádzaní uvádza Richard Fides tvrdenie, že v článku sa vyskytla informácia, že zmluva má stáť nad slovenskými zákonmi a ústavou. Vyjadrenie sa opiera o konkrétne citáty z analýzy právnikov: „Zmluva by mala mať status medzinárodnej ľudskoprávnej zmluvy, ako taká bude mať prednosť pred zákonmi.“ V ďalšej vete právnici píšu, že „článok 24 (slovenskej) Ústavy, ktorý garantuje slobodu myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia, sa bude interpretovať práve podľa návrhu zmluvy, ak bude schválená“.
Zavádzajúca je skôr reakcia ministerstva spravodlivosti, ktoré reaguje len na toto jediné, vôbec nie najdôležitejšie, tvrdenie, pričom článok citoval oveľa závažnejšie upozornenia európskych právnikov. Tí v analýze píšu, že „nie je dôležité, či výhradu svedomia upravuje zmluva so Svätou stolicou, medzinárodné ľudskoprávne dokumenty, ústava, alebo zákony, ale dôležité je, ako je uplatnenie výhrady regulované, aby ženy nezbavovala možnosti efektívneho prístupu k lekárskym zákrokom.“ Túto časť argumentácie právnikov, ale aj slovenskej verejnosti, by si malo ministerstvo všímať. Nikto totiž neargumentuje proti samotnej výhrade svedomia, naopak, článok upozorňoval, že výhrada svedomia existuje v takých liberálnych krajinách ako je Holandsko či Belgicko, alebo vo Francúzsku, ktoré má storočný zákon o laicité. Vždy je však právo na uplatnenie výhrady svedomia spojené s povinnosťou toho, kto ho využíva. Ak teda lekár odmietne predpísať antikoncepciu, musí informovať ženu, kto iný jej ju predpíše, ak úradník odmietne sobášiť homosexuálny pár, zosobáši ich na úrade iný úradník. Presne takúto povinnosť však slovenská zmluva tým, čo si výhradu svedomia uplatnia, nedáva.
Domnievam sa, že zavádzajúce sú skôr vyjadrenia ministra spravodlivosti, ktorý v diskusnej relácii TV Joj v nedeľu povedal, že „liberálne médiá vyvolali hystériu, ktorá je nepravdivá a nenáležitá.“ Hystéria je emotívne a nepravdivé označenie situácie, očakávala by som, že obranca slobody slova, ako minister spravodlivosti, skôr označí aktuálne spravodajstvo o analýze právnikov a ďalšie reakcie, ktoré článok vyvolal, za verejnú diskusiu, ktorá je základným znakom demokracie a takúto diskusiu bude brániť rovnako húževnato, ako bránil nedávno vyjadrenie švédskeho kňaza o tom, že homosexuáli sú vredom na tele spoločnosti. ANDREA HAJDÚCHOVÁ
Tvrdenie hovorcu, že som „prejavil problém s rozlišovaním jednotlivých kategórií medzinárodných zmlúv“, nemôžem akceptovať, a to z nasledujúcich dôvodov. Zmluvu medzi SR a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí chcú obe strany podpísať „s cieľom ustanoviť rozsah a podmienky uplatnenia práva na výhradu svedomia“. Konštatuje sa to v prvom článku zmluvy. Ide teda o zmluvu, ktorá priamo zakladá právo fyzickej osoby, o zmluvu, ktorá bude ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Presne o takých zmluvách článok 7 ods. 4 Ústavy SR hovorí, že „majú prednosť pred zákonmi“. Toto právo si budú môcť uplatniť všetky osoby hlásiace sa k zásadám, ktoré vyhlásilo Magistérium katolíckej cirkvi, a to bez ohľadu na to, ako upraví uplatnenie výhrady svedomia vnútroštátne zákonodarstvo. Hovorca ponechal bez povšimnutia kľúčovú vetu komentára, že prijatím zmluvy s Vatikánom a dohody s registrovanými cirkvami by sa rozšíril priestor slobody „len pre ľudí, ktorí vyznávajú štátom uznané vierovyznanie, nie pre každého“. Potešilo ma, že aspoň v tejto dôležitej veci sa „neprejavil problém“. MARIÁN LEŠKO[13. 1. 2006]
Naspäť na obsah
6. Veľvyslankyňa Babčanová vo Vatikáne
Môže „výhrada vo svedomí“ rozdeliť Slovensko?
Publikované dna 10. 02. 2006 09:54 (zobrazení 384)
Zmluva so Svätou stolicou a Slovenskou republikou o výhrade vo svedomí má popri rôznych právnych aspektoch, ktoré definuje, upriamiť pozornosť verejnosti predovšetkým na otázku ľudského života a patričnej úcty k životu ako daru. Najdôležitejšie na zmluve je to, o čom sa hovorí v jej úvodnej časti. „..uznávajúc ľudský život, ľudskú dôstojnosť, zmysel ľudského života, rodinu a manželstvo ako najvyššie všeobecné hodnoty, z ktorých vyplýva spoločné dobro a ktoré ako také vyžadujú ochranu pred stratou alebo poškodením ako aj obmedzením ich rozvoja a generačného odovzdávania…
V politických diskusiách, v ktorých sa pojem „svedomie“ a „konať podľa vlastného svedomia“ využíva svojvoľne na presadenie rôznych záujmov, sa na veľký morálny aspekt „svedomia“ ako prostriedku na „zveľaďovanie“ a nie „ničenie“ ľudského života v akýchkoľvek situáciách zabúda. Ba naopak, akoby zmysel života nestál vôbec za diskusiu. Akoby to bolo niečo samozrejmé, ktoré spomínať nie je výhodné, pretože neprináša žiadnu ekonomickú hodnotu. Občana, ktorý tieto hodnoty uznáva a chce ich odovzdať i ďalším generáciám, sa odmietnutie práve tohto významného morálneho princípu Zmluvy o výhrade vo svedomí hlboko dotýka.
Slová pápeža Benedikta XVI. varujú pred moderným hmlovým oparom ideológie a idolatrie, ktoré poškodzujú pravú úctu a dôstojnosť ľudskej osoby. Pápež hovorí „o dvoch mentalitách, ktoré vo svete existujú a sú navzájom v nezmieriteľnom protiklade. Jedna tvrdí, že život je v rukách človeka a druhá, že život je v rukách Božích. Evanjelium učí, že stred viery a nášho života sa nachádza v Bohu. Ak nie je Boh prítomný, nie je rešpektovaný ani človek“.
Na vyjasnenie otázky úcty k životu pápež hovorí, že „človek nie je „manažérom“ života ale jeho „opatrovateľom a ochrancom““. Slovo rešpekt pochádza z latinského „respicere“ a označuje spôsob nazerania na veci tak, aby sme ľudí nevlastnili, ale sa o nich starali. Pri hlbšom zamyslení sa, by práve tento moment mal byť cieľom všetkých politikov. Kreovanie spoločenského dobra, ktoré popri sociálnom aspekte zohľadňuje rovnako základné právo na život a jeho zveľaďovanie, by mohlo naplniť očakávania spravodlivého spoločenského poriadku.
Pápež ďalej hovorí, že „ak sa poprie referencia na Boha, riskuje sa odovzdanie človeka do svojvoľnej ľudskej milosti, ktorá, ako vidíme s ním môže zaobchádzať nezodpovedne“. V takejto situácii uplatnenie výhrady vo svedomí môže humanizovať spoločenské prostredie a formovať slobodnú a spravodlivú demokratickú spoločnosť.
Ako zostať naďalej zaslepení pred faktom, že slovenská spoločnosť abortami stále zabíja deti a odmieta neodsúhlasením tejto zmluvy právo lekárovi odmietnuť zločin zabitia nenarodeného dieťa tak, aby neniesol za „úctu k životu“ právne dôsledky? Ak sa zamyslíme nad konzekvenciou pozastavenia zmluvného dokumentu, ktorý mal najvyšší čas, aby právnym spôsobom umenšoval zlo, Slovensko v tejto oblasti vôbec nepokročilo dopredu.
Ak malicherné dôvody na odmietnutie Zmluvy o výhrade vo svedomí predčili jej ďalekosiahly dopad na poľudštenie dnešného sveta, podobáme sa pokrytcom, ktorí na jednej strane odsudzujú hrôzy nacizmu a stalinizmu, odsudzujú teroristické útoky, spočítavajú obete vojny v Iraku, ale na druhej strane nevidia v barbarskom zabití nevinného dieťaťa nič pohoršujúce.
Možno Zmluva o výhrade vo svedomí naozaj rozdelila slovenskú spoločnosť. Pýtam sa, či nenesie toto rozdelenie malú útechu v tom, že citlivosť občanov na „zlo“ ešte neprestala existovať a že sa nestali amorfnou masou smerujúcou k totalitnej realite, kde silnejší ovládne slabšieho, rozhodne o jeho živote a smrti za mlčiaceho súhlasu politikov a masmédií?
Dagmar Babčanová Rím, 8. február 2006 (autorka je veľvyslankyňou SR při Svätej Stolici)
Naspäť na obsah
7. Zmluva a Róbert Fico
Prijatie Zmluvy o výhrade vo svedomí a zákona o registrovanom partnerstve nie je pre premiéra Roberta Fica prioritné. Vníma to ako zástupné témy.
„Nikdy som neuvažoval na tým, či to bude, alebo nebude prijaté. Ani ma to v danom okamihu netrápi. Trápia ma skôr iné veci – napríklad čo urobíme, keď začneme pomaly dovážať elektrickú energiu, alebo aby sme dodržali záväzok, že budeme tlačiť na monopoly, pokiaľ ide o ceny. Tam chcem míňať energiu a aj ju budem. Ale nie na tieto témy,“ povedal v rozhovore pre TASR Fico.
Pokračoval, že jeho kabinet má úplne iné priority a nikdy nedovolí, aby témy takéhoto typu boli prioritné a preskočili témy zdravotníctva, sociálneho zabezpečenie, dôchodkov, dobrej životnej úrovne. Je presvedčený, že až potom, keď ľuďom dokáže vytvoriť dobrú základňu ich života, sa môže venovať nadstavbovým otázkam tohto charakteru. „Nie som nervózny z tohto, že je nejaká petícia a niekto chce o tom diskutovať. No tak budeme o tom diskutovať. To nebude téma, ktorá by mala Smer-SD dostávať na prvé stránky novín. Sme natoľko skúsení politici uvedomujúci si, že je správne tam, kde neexistuje dohoda nejsť do zbytočných sporov a zbytočných, strastiplných diskusií. Treba nájsť riešenie, ktoré bude vyhovovať. Toto je nie je prioritná téma,“ konštatoval premiér.
Rovnako aj prijatie zákona o registrovanom partnerstve nie je pre Fica dôležitá téma. Tvrdí, že treba na Slovensku najskôr zabezpečiť ľuďom dobrú životnú úroveň, kvalitnú zdravotnícku starostlivosť i dôchodkové zabezpečenie a potom sa dá diskutovať aj o tejto téme. „Nie je to prioritná vec pre nás. Ak je toto téma zaujímavá pre ľavičiarov v Holandsku, rešpektujem to. Treba sa však pozrieť na priemerný resp. minimálny zárobok v Holandsku a potom si viem predstaviť, že ich to môže trápiť. Toto nepovažujem za tému a nebudem jej venovať ani chvíľku pozornosti,“ dodal ministerský predseda.
Naspäť na obsah
8. Zmluva a svet
Zmluva o výhrade svedomia a svet
Slovensko terčom kritiky kvôli zmluve s Vatikánom
NÁRODNÁ OBRODA
Slovensko a Angola patrili medzi najkritizovanejšie krajiny na
medziparlamentnej konferencie o populácii a rozvoji, ktorá sa uskutočnila
v Portugalsku. Tvrdí to poslankyňa za ANO Eva Černá, ktorá sa podujatia
zúčastnila. „Byť kritizovaný spolu s Angolou nie je nič príjemné,“
povedala pre TASR. Angola sa stala terčom kritiky pre najvyššiu úmrtnosť
detí do štyroch rokov a Slovensko pre pripravovanú zmluvu so Svätou
stolicou o uplatňovaní výhrady svedomia. Podľa Černej na to upozornila vo
vystúpení britská poslankyňa so slovami, že ak SR zmluvu schváli, tak jej
občanom hrozí vážne porušenie ich práv.
„Konkrétne spomenula, že takýto dokument nemá s Vatikánom uzavretý žiadna
krajina na svete,“ pokračovala Černá, ktorá s poslankyňou súhlasí. Zmluva
podľa nej zvýhodňuje len jednu skupinu občanov a Slovensko si takto robí
vo svete veľmi zlé meno.
Jedna zmluva sa má týkať práva výhrady svedomia. Čo znamená odmietnuť
veci, ktoré sú proti svedomiu ľudí. To by znamenalo, že lekár napríklad
môže odmietnuť vykonať interrupciu, pokiaľ to bude v rozpore s jeho
svedomím. ďalej sudca môže odmietnuť rozviesť manželov. Druhá zmluva sa
týka katolíckej výchovy a vzdelávania. V nej sa navrhuje náboženstvo ako
povinne volitený predmet, ako aj zriadenie pastoračných centier na
vysokých školách.
(lz, Bratislava)
Zmluva o výhrade svedomia je zdrojom napätia
HOSPODÁRSKE NOVINY
HN
Bratislava (hn/Alena Gottweisová)
Na medzinárodnej konferencii o rozvoji populácie Európy v Portugalsku si
naši zástupcovia vypočuli kritiku zo strany poslancov z členských štátov
EÚ. Jedným z bodov bola situácia Rómov, druhým predmetom kritiky bola
Zmluva medzi SR a Svätou stolicou o uplatňovaní výhrady svedomia. Niektorí
europoslanci vyslovili názor, že prijatie tohto dokumentu bude znamenať
tvrdý zásah do ľudských práv v SR.
Zmluva o výhrade svedomia
Prijatie zmluvy o uplatňovaní výhrady svedomia predpokladá Základná zmluva
medzi SR a Svätou stolicou. Zmluvu vypracovalo ministerstvo spravodlivosti
v spolupráci s Konferenciou biskupov SR. Jej cieľom je zabezpečenie práva
na slobodné uplatnenie výhrady svedomia v prípade, že ide o ochranu
najvyšších ľudských hodnôt. Na základe zmluvy bude každý môcť odmietnuť
konanie, ktoré považuje za nedovolené podľa náuky viery a mravov, čím sa
rozumie učenie katolíckej cirkvi. Týka sa to predovšetkým pôsobenia v
ozbrojených silách, zdravotníctve, školstve, súdnictve, ale aj
pracovnoprávnych vzťahoch. V prípade sporov poskytne Svätá stolica výklad
vierouky a mravov katolíckej cirkvi prostredníctvom povereného orgánu. SR
by sa stala prvým štátom na svete, ktorý by mal takúto zmluvu podpísanú.
Jeho prijatie si vyžaduje súhlas parlamentu a ratifikáciu prezidentom. Z
tohto dôvodu je to medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi SR.
Zdroj napätia v koalícii
Podľa ministra spravodlivosti Daniela Lipšica nehrozí zneužívanie výhrady
svedomia, nebude to kolektívne právo cirkvi, ale uplatňovať si ju môže len
jednotlivec. Minister je presvedčený, že nikto by nemal mať záujem, aby
boli lekári nútení vykonať interrupcie a sudcovia rozvádzať manželov, ak s
tým vnútorne nesúhlasia. V pracovnoprávnej oblasti pôjde napr. o možnosť
odmietnuť pracovať v nedeľu. Prijatie zmluvy odmieta liberálne ANO. Ako
uviedol poslanec NR SR Imrich Béreš, jej schválenie bude aliancia
považovať za porušenie koaličnej zmluvy. Výhrady k zmluve vyjadrila aj
opozičná strana Smer, Robert Fico ju označil za dôkaz, že KDH sa snaží
zavádzať novú štátnu ideológiu. Výhrady k celkovej koncepcii zmluvy má aj
SDKÚ. Podľa jej generálneho sekretára Ivana Harmana by predložený návrh
neobstál v žiadnom právnom štáte.
Odborné námietky
Nesúhlasné stanovisko vyjadril podpredseda Najvyššieho súdu SR Juraj
Majchrák. Ako uviedol, sudca si mal rozmyslieť pred tým, než si zvolil
sudcovské povolanie, či jeho náplň nie je v rozpore s jeho svedomím. Na
súdoch pri uplatnení výhrady svedomia napr. v rozvodovom konaní vznikne
problém s prideľovaním spisov, vyhlásila podpredsedníčka Združenia sudcov
Slovenska Soňa Minxová. Dôvodom je náhodný systém prideľovania spisov,
pričom podľa zákona sudcovi nemožno prípad odobrať. Podľa prezidenta
Spoločnosti pre plánované rodičovstvo a výchovu k rodičovstvu Michala
Klimenta môže prijatie tejto dohody viesť k ohrozeniu reprodukčného
zdravia žien, pretože lekári im budú môcť odmietnuť poskytnúť informácie,
týkajúce sa napr. antikoncepcie, prípadne by sa nemohli domôcť práva na
interrupciu alebo iný odborný lekársky zákrok.
Základ nerovnosti
Za mimoriadne nepríjemné označila poslankyňa Eva Černá (ANO) skutočnosť,
že na konferencii boli kritizované len dva štáty – Angola a SR. Istá
britská poslankyňa upozornila na to, že ak NR SR prijme pripravenú zmluvu
s Vatikánom, „na Slovensku vypukne nevídané porušenie ľudských práv“,
pretože bude zvýhodňovaná jedna skupina obyvateľov proti ostatným.
Účastníci konferencie sa pohoršovali nad tým, „ako nejaký štát môže prijať
dokument, podľa ktorého má výsostné možnosti správať sa určitá skupina
obyvateľov“ – veriacich učiteľov, lekárov, sudcov, ktorí nebudú musieť
vykonávať isté úkony. Takéto právo nebudú mať iní príslušníci týchto
povolaní, ktorí sú príslušníci iných cirkví, prípadne sú neveriaci.
[1] Prof. JUDr. Marek Šmid, PhD.; vedúci katedry medzinárodného práva a európskeho práva, Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave.
[2] Ústava neobmedzuje samotné základné právo, ale len jeho výkon, forum externum, prejav.
[3] Základné ľudské právo možno stotožniť s výrazom „ústavné právo a sloboda“, jednoducho preto, že sa nachádza v Ústave SR. Toto tvrdenie sa podporuje aj v príspevku Kráľ, J.: Princípy základných práv a slobôd v Ústave SR. In: Právny obzor, 86, 4, 2003, s. 340.
[4] „Každé základné právo a sloboda sa Ústavou SR priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody.“ II. ÚS 81/1999, 8.9.1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 648.
[5] Viac v článku Prusák, J.: Právne princípy a pramene slovenského práva. In: Právny obzor, 86, 3, 2003, s. 271.
[6] Blaho, P.: Justiniánske Digesta – základný prameň európskeho právneho myslenia. In: Justičná Revue, 57, 2005, č. 1, s. 78 a 79.
[7] Závery sú súčasťou analýzy rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Hasan a Chaush proti Bulharsku a Metropolitná cirkev Besarábie a ďalší proti Moldavsku, ktorá sa nachádza v článku Spratek, D.: Právo církví a náboženských společností na subjektivitu. In: Revue církevního práva, 26, 2003, č. 3 (ČR).
[8] Meyer-Bisch, P.: Le droit a la liberte de conscience dans le champ religieux selon la logique des droits culturels. In: Revue de Droit Canonique, 52, 1, 2002, s. 9 – 26.
[9] De Sousa e Brito, J.: Conscientious Objection. In: Lindholm, T., Durham, W., Tahzib-Lie, B.G.: Facilitating Freedom of Religion. Zbierka príspevkov k medzinárodnej konferencie pri príležitosti 20. výročia prijatia Deklarácie o eliminácii všetkých foriem intolerancie a diskriminácie založenej na náboženstve alebo viere, Vyd. Martinus Nijhoff Publishers, The Royal Norwegian Ministry of Foreign Affirs, Oslo 2004 (katalóg k dispozícii v Knižnici Kongresu USA), s. 273. Odporúča sa pre široký rozsah renomovaných autorov v tejto oblasti (38 článkov).
[10] Zákon o náboženskej slobode č. 16/2001 z 21. júna 2001, čl. 12 ods. 1 a 2.
[11] K týmto otázkam viac najmä v De Agar, .T.M.: Problemi giuridici dellobiezione di coscienza. In: Scripta Theologica, 27, 1995, 2,, s. 519 – 543; Torrón, J., M.: La objeción de conciencia en el derecho onternacional. In: Quaderni di diritto e politica ecclesiastica, 1989, č. 2, s. 150 a nasl.
[12] Európsky súd pre ľudské práva, prípad Jewish Liturgical Association Cha’are Shalom Ve Tsedek v. France, č. 27417/95 (27. júna 2000), správa 2000. Viac k prípadu: Svák, J.: Sloboda prejavu náboženského vyznania a presvedčenia (výber rozhodnutí „zo Štrasburgu“). In: Justičná Revue, 53, 2001, č. 3, s. 354 – 358.
[13] Kútny, I.: Dva aspekty jedného subjektu: sloboda svedomia a náboženská sloboda. Nitra 1999, s. 42.
[14] Napríklad Korený, P.: Svedomie a sloboda svedomia. Doktorandská dizertačná práca. Vyd. Univerzita Komenského, Filozofická fakulta, Bratislava 2002, s. 175; práca sa odporúča pre jej komplexnosť v danej oblasti.
[15] Rozsudok ESĽP zo dňa 18.2.1999 vo veci Buscarini a ďalší proti San Marinu, časopis Přehled rozsudku Evropského soudu pro lidská práva, ASPI Publishing, 1999, č. 5, str. 113.
[16] Svák, J.: Základy európskej ochrany ľudských práv, zväzok 1. Vyd.: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB Banská Bystrica 2002, s. 124 a 125.
[17] Tamtiež, .s. 118.
[18] Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky, komentár. Heuréka, Šamorín 2004, s. 163.
[19] Viac v : Marie, J.B.: La liberté de conscience dans les instruments internaxtionaux des droits de lhomme: reconnaissance et interpretation. In: Revue de droit canonique, 52, 1, 2002, s. 27 – 48.
[20] Ide o zákaz nosenia šatiek zákonom č. 2004-228 z 15. marca 2004. Text tohto zákona je k dispozícii v časopise Revue církevního práva, 30, 2005, č. 1, s. 70 – 72.
[21] Rozsudok Komory ESĽP zo dňa 29. júna 2004 vo veci Leyly Sahinovej proti Turecku, žiadosť č. 44774/98 a Zeynepy Tekinovej proti Turecku, sťažnosť č. 41556/98.
[22] V tejto oblasti sa možno oprieť priamo o Bibliu. Nový zákon v dvoch dokumentoch podáva výklad záväzku dodržiavať príkazy verejnej moci a ich limitovanie z dôvodu nerešpektovania Božieho zákona, resp. prirodzeného zákona vychádzajúceho z Božieho zákona, z jej strany:
List Rimanom, 13:1-5: Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie. Lebo vladárov sa nemusí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a dostaneš od nej pochvalu. Veď ona je Božou služobníčkou pre tvoje dobro. Ale ak robíš zle, potom sa boj, lebo nie nadarmo nosí meč; je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle. Preto sa treba podriadiť, a nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedomiu. Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci. Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť.
Skutky apoštolov, 5, 28 a 29:„Nezakázali sme vám prísne učiť v tom mene?! A vy ste naplnili Jeruzalem svojím učením a chcete na nás uvaliť krv toho človeka.“ Peter a apoštoli odpovedali: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí.“
[23] Oprávnenosť tejto požiadavky analyzoval na konferencii „Religion and the World`s Legal Traditions“, ktorá sa konala 2 – 5 októbra 2005 na Brigham Young University, Provo, Utah, USA Prof. Louis-Léon Christians, University Loewen, Belgicko, v príspevku „Religious Law and secular law“ (publikované zatiaľ v elektronickej forme na web stránke uvedenej univerzity www.byu.edu). Hlavným prameňom tejto otázky bol výrok „The Christian faithful, in common with other men, possess the civil right not to be restricted in leading their lives in accordance with their consciences“ (veriaci kresťan spoločne s inými ľuďmi majú občianske právo nebyť obmedzovaní v správaní sa v súlade s ich svedomím) nachádzajúci sa v časti 13 deklarácie II. Vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode Dignitatis Humanae, promulgovanej pápežom Pavlom VI. 7. decembra 1965.
[24] Obšírnu analýzu sekularizmu poskytuje nedávno uverejnený článok Martinková, J.: Pojem sekularizmu v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. In: Justičná Revue, 57, 2005, č. 8 – 9, s. 983 – 994.
[25] K téme sekkularizmu sa odporúča Chizzoniti, A.: Chiese, associazioni, comunitá religiose e organizzazioni nellUnione europea. Atti di Colloquio, Universitá Cattolica del Sacro Cuore, Milano, 28. – 29. mája 1999, Milano 2002; časopis Brigham Young University Law Revue, ktorého číslo 3, ročník 2005 je venovaný tée Náboženstvo vo verejnej sfére.
[26] COMECE: The Evolution of the European Union and the Responsibility of Catholics. Vyd.: Commission of the Bishops Conferences of the European Community, Brusel 2005, s. 53. Dokument bol spoluprezentovaný 12. mája 2005 komisárom Ing. Jánom Figeľom.
[27] Post-Synodal Apostolic Exhortation Ecclesia in Europa, promulgovaná pápežom Jánom Pavlom II. 23. júna 2003 vo Vatikáne. Libreria Editrice Vaticana, Rím 2003.
[28] Čl. 24 Ústavy Slovenskej republiky z roku 1992, publikovanej pod č. 460/1992 Zb.:
(1) Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.
(2) Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.
(3) Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov.
(4) Podmienky výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných.
[29] Článok 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1975, publ. pod č. 120/1976 Zb.:
1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými či už verejne alebo súkromne, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.
2. Nikto nesmie byť podrobený donucovaniu, ktoré by narušovalo jeho slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa svojej vlastnej voľby.
3. Sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru sa môže podrobiť len takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutné na ochranu verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky alebo základných práv a slobôd iných.
4. Štáty, zmluvné strany paktu, sa zaväzujú rešpektovať slobodu rodičov a tam, kde je to vhodné, poručníkov zabezpečiť náboženskú a morálnu výchovu svojich detí podľa vlastného presvedčenia rodičov alebo poručníkov.
[30] Článok 18 Všeobecnej deklarácie ľudských práv; deklarácia prijatá rezolúciou 217A(III) zo dňa 10. decembra 1948, publikovaná pod Dok. OSN A/RES/217/IIIA:
Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo zahrňuje slobodu zmeniť svoje náboženstvo alebo vieru, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo v spoločenstve s inými a súkromne alebo verejne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou, zachovávaním (obradov).
[31] Článok 9 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950, publikovaný pod č. 209/1992 Zb.:
1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.
2. Sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
[32] Nezrušiteľnosť zakladá pozitívny záväzok štátu v tom zmysle, že štátne orgány môžu len uznať základné právo, netvorí ho však demokratickou cestou. Viac v: Kráľ, J.: Princípy základných práv a slobôd v Ústave SR. In: Právny obzor, 86, 4, 2003, s. 342. O otázkach universálneho morálneho relativizmu súvisiaceho s ľudskými právami ako socio-historickým fenoménom Halama, J.: The Idea of Human Rights: Traditions and Presence. Karlova univerzita v Prahe, Zbierka príspevkov z medzinárodnej konferencie, Praha 20. – 23. februára 2003. K charakteristike prirodzených práv človeka v oblasti medzinárodného práva pozri Piechowiak, M.: Filozofia praw czlowieka. Towarzystwo Naukove Katolickiego Uniwersytetu Lubelskeiego, Lublin 1999, s. 77 – 88.
[33] Viac o medzinárodných zmluvách ako interpretačnom prostriedku pri činnosti Ústavného súdu, vrátane príslušnej judikatúry Ústavného súdu, v Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Vyd. Heuréka, 1. vydanie, Šamorín 2004, s. 92.
[34] Dosvedčuje to najmä výraz „zahŕňa“ v druhej vete článku 18 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach 1975, podľa ktorého“toto právo zahŕňa v sebe…slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými či už verejne alebo súkromne, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním,ako aj článok 9 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd 1950, podľa ktorého „toto právo zahŕňa…slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.
[35] Napríklad Správa Ministerstva zahraničných vecí USA „International Religious Freedom Report 2005, Bureau of Democracy, Human Rights and Labor používa výraz practice v spojení „free practice of religion“, teda „slobodné uskutočňovanie náboženstva“, ktorý sa viac blíži logickej koncepcii zmyslu textu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a slobodách v anglickom jazyku.
[36] Madliak, J., Srebalová, M.: Základné práva a slobody v Ústave SR, 1. časť. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, Bratislava 2002, s. 168.
[37] Komplexná informácia a analýza sa nachádza v článku: Šmid, M. – Vasiľ, C.: Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou: nedotknuteľnosť spovedného tajomstva a zvereného tajomstva. Justičná revue, 53, 2001, č. 4, s. 451 – 463.
[38] Kokkinakis v. Grécko, ESĽP, A.260 A, zo dňa 25. mája 1993, Zbierka rozhodnutí.
[39] Sudre, Frédéric: Mezinárodní a evropské právo ochrany lidských práv. Masarykova univerzita, Brno 1997, s. 194.
[40] Tieto závery vypláývajú z rozsudkov ESĽP, a to Efstratiou proti Grécku, č. žiadosti 24095/94, publ. Reports 1996-VI, zo dňa 18.12.1996, bod 26 a Campbell a Cosans proti Veľkej Británii, č. žiadosti 13590, publ. A 233, zo dňa 23.5.1992, bod 36.
[41] Komisia pre ľudské práva RE, žiadosť č. 7050/75, res 32 zo dňa 12. júna 1979, správa 1979.
[42] Rozsudok (Veľká komora) ESĽP zo dňa 6. apríla 2000, Thlimmenos proti Grécku žiadosť č. 344369/97, správa 2000-IV.
[43] Rozsudok Európskeho súdneho dvora, 1. komora, 27. októbra 1976, Vivien Prais proti Rade ES, prípad č. 130-75, European Court reports 1976, s. 01589.
[44] Rozhodnutie Ústavného spolkového súdu NSR (BverfG) č. 1BvL 21/60, cit. BverfGE 12,45 vo veci odmietnutia základnej vojenskej služby zo dňa 20.12.1960, bod 2., zbierka rozhodnutí súdu z roku 1960.
[45] Martinková, J.: Náboženské výnimky. Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava 2004, s. 74 – 78.
[46] Toto ustanovenie znie: Únia uznáva ako všeobecné právne zásady Spoločenstva základné ľudské práva tak, ako ich garantuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaný v Ríme 4. októbra 1950 a ako to vyplýva z ústavných tradícií spoločných členským štátom. Viac k tejto problematike v článku Pikna, B.: Obecné právní zásady Společenství v relaci k ochraně základních práv. In.: Právny obzor, 86, 2003, 1, s. 27 – 37.
[47] Č1. II – 70 Zmluvy o Ústave pre Európu, podpísanej 29. októbra 2004 v Ríme: 1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania. Toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo vieru, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo vieru sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, dodržiavaním náboženských noriem, vykonávaním úkonov a zachovávaním obradov. 2. Právo na výhradu svedomia sa uznáva, v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva.
[48] Čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky z roku 1992, publikovanej pod č. 460/1992 Zb.: Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
[49] Č1. I – 59 Zmluvy o Ústave pre Európu, podpísanej 29. októbra 2004 v Ríme:
1. Únia rešpektuje a nezasahuje do postavenia, ktoré majú cirkvi a náboženské združenia alebo spoločenstvá v členských štátoch podľa vnútroštátneho práva.
2. Únia rovnako rešpektuje postavenie, ktoré majú filozofické a nekonfesionálne organizácie podľa vnútroštátneho práva.
3. Uznávajúc ich identitu a ich osobitný prínos, udržiava Únia s týmito cirkvami a organizáciami otvorený, transparentný a pravidelný dialóg.
[50] Bod 12 dokumentu Deklarácie, týkajúcej sa ustanovení Ústavy s názvom Deklarácia, týkajúca sa vysvetlení súvisiacich s Chartou základných práv, časť Preambula, 5 odsek.
Podľa článku II-112 ods. 7 Zmluvy o Ústave pre Európu súdne orgány Únie a členských štátov prihliadajú na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade charty základných práv.
[51] Č1. I – 6 Zmluvy o Ústave pre Európu, podpísanej 29. októbra 2004 v Ríme: Ústava a právo prijaté inštitúciami Únie pri vykonávaní prenesených právomocí má prednosť pred právom členských štátov.
[52] Čl. 18 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1987, publikovaný pod č. 15/1988 Zb.: Štát je povinný zdržať sa konania, ktorý by mohlo mariť predmet a účel zmluvy, ak: a) podpísal zmluvu alebo vymenil listiny tvoriace zmluvu s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia, kým jasne neprejavil úmysel, že sa nehodlá stať jej zmluvnou stranou; alebo b) v období, ktoré predchádza nadobudnutiu platnosti zmluvy, vyjadril svoj súhlas s tým, že bude viazaný zmluvou, a to za podmienky, že nadobudnutie platnosti zmluvy nie je neprimerane odďaľované.
[53] Č1. I – 9 ods. 3 Zmluvy o Ústave pre Európu, podpísanej 29. októbra 2004 v Ríme: Základné práva tak, ako sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, predstavujú všeobecné zásady práva Únie.
[54] Č1. I – 9 ods. 3 Zmluvy o Ústave pre Európu, podpísanej 29. októbra 2004 v Ríme.
[55] Barancová, H.: Výnimky zo zákazu diskriminácie. In: Justičná Revue, 57, 2005, č. 2, s. 172.
[56] Článok II – 113 Zmluvy o Ústave pre Európu.
[57] Viac k viazanosti kánonickým právom v Náleze Ústavného súdu SR z 31. januára 2001, III ÚS 64/2000. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2001, s. 182.
[58] Pre získanie komplexného obrazu o tejto právnej úprave sa uvádzajú všetky relevantné právne normy upravujúce vzťahy štátu a cirkví a náboženských spoločností v Slovenskej republike:
vnútroštátne právne predpisy upravujúce vzťah štátu a cirkví a náboženských spoločností
Ústava Slovenskej republiky 460/1992
Zákon o slobode náboženskej viery a postavení cirkví
a náboženských spoločností 308/1991
Zákon o hospodárskom zabezpečení cirkví
a náboženských spoločností štátom 218/1949
Zákon o registrácii cirkví a náboženských spoločností 192/1992
Vyhláška Ministerstva školstva, mládeže a športu Slovenskej republiky
o zriaďovaní a činnosti cirkevných škôl 536/1990
medzinárodné zmluvy so Svätou stolicou
Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou 326/2001
Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou
o duchovnej službe Katolíckym veriacim v ozbrojených silách
a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky 648/2002
Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou
o katolíckej výchove a vzdelávaní 394/2004
vnútroštátne zmluvy s ďalšími cirkvami a náboženskými spoločnosťami
Zmluva medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami
a náboženskými spoločnosťami 250/2002
Dohoda medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami
a náboženskými spoločnosťami o náboženskej výchove a vzdelávaní 395/2004
Dohoda medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a
náboženskými spoločnosťami o výkone pastoračnej služby ich veriacim
v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky 270/2005
vnútroštátne právne predpisy upravujúce hodnotenie režimu do r. 1989
Zákon o dobe neslobody 480/1991
Zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému 125/1996
Zákon o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja
a pamätných dňoch 241/1993
vnútroštátne právne predpisy upravujúce nápravu krívd spôsobených režimom do r. 1989
Zákon o súdnej rehabilitácii 119/1990
Zákon o mimo súdnych rehabilitáciách 87/1991
Zákon o úprave niektorých majetkových vzťahov rehoľných rádov
a kongregácií a arcibiskupstva olomouckého 298/1990
Zákon o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených
cirkvám a náboženským spoločnostiam 282/1993
Zákon o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam
cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva
k niektorým nehnuteľnostiam 161/2005
[59] Šmid, M. – Vasiľ, C.: International Agreements between the Holy See and States: an Occasion to Study Mutual Relations of two Legal Systems. In: Šmid, M. – Vasiľ, C.: Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie Relazioni internazionali giuridiche bilaterali tra la Santa Sede e gli Stati: esperienze e prospettive / International Bilateral Legal Relations between the Holy See ans States: Experiences and Perspectives, Rím, Pontificio Istituto Orientale a Roma, 12. – 13. decembra 2001. Editrice Libreria Vaticana, Vatikánsky štát 2003, s. 357.
[60] Deklarácie II. Vatikánskeho koncilu: Gaudium et Spes – O cirkvi v súčasnom svete, promulgovanej pápežom Pavlom VI. dňa 7. decembra 1965 a Dignitatis Humanae – o náboženskej slobode, promulgovanej pápežom Pavlom VI. 7. decembra 1965. Viac k súvislostiam mravného a morálneho aspektu svedomia v II. Vatikánskom koncile v diele Kútny, I.: Svedomie: jeho mravný a morálny aspekt. Nitra 1999.
[61] Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (Vatikán, 24. novembra 2000), publikovaná pod č. 326/2001 Z.z.
[62] Orosz, L.: Právnické osoby ako subjekty základných práv a slobôd. In: Právny obzor, 87, 2004, č. 5, s. 418.
[63] Wiecek, W., M.: Liberty under Law: the Supreme Court in American Life. Vyd.: J. Hopkins University Press, 2. vydanie, Baltimore 1990, s. 156 a 157.
[64] Drgonec, J.: Základné práva a slobody podľa Ústavy SR, zv. 1, MANZ, Bratislava 1997, s. 254.
[65] Podobné úvahy sa nachádzajú napríklad aj v článku Dobrovičová, G., Kanárik, J.: Vplyv doktrín Ústavného súdu SR na právne princípy. In: Právny obzor, 86, 3, 2003, s. 263.
Naspäť na obsah