Život v poriadku milosti – meditácia k sviatku Nepoškvrneného počatia Panny Márie

703

Rím, 4.12.2012 (Zenit) 015 392 – Stalo sa to jednoducho tak, bez dlhých príprav a bez nejakých výrazných udalostí. Z plnosti božskej energie vyslovil náš Pán v jeden pekný deň slová, ktoré sa pri hlbšom zamyslení javia obsahom aj významom ako možno najdôležitejšie slová celého Nového zákona:

„Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10).

Čo tým Ježiš myslí? O akom živote sa tu hovorí? Iste nie o živote, ktorý sme dostali od rodičov. Pretože tento život ľudia už mali predtým, ako Kristus tieto slová vyslovil. Musí tu teda ísť o iný život. To, že z vôle Ježiša sa k životu, ktorý už máme, musí pridať iný život, ukazuje, že čisto ľudský život samotný očividne nestačí na to, aby sme žili v zmysle Stvoriteľa. Tento čisto ľudský život, ktorý sme dostali do rodičov, je síce vzácny, ba dokonca veľmi vzácny, taký vzácny, že Boh sám ho svojím vtelením prijal. No k tomuto čisto ľudskému životu – môžeme ho označiť aj ako „život v poriadku prírody“ – sa má zjavne niečo pridať a síce to božské. Možno si položiť otázku prečo. Odpoveď je jasná: pretože to tak bolo aj u Ježiša – ktorý bol tiež človekom. Ježiš nie je iba človek, ale človek a Boh súčasne. Ježiš má teda v sebe to ľudské aj božské. My, ľudia, sme boli stvorení ako Bohu podobné bytosti a preto musíme aj my v sebe niesť božský prvok. Takže logicky môžeme povedať – až keď sa to ľudské a božské v človeku stretne, človek dospel k dokonalosti.

Či to chceme alebo nie, štruktúra nás ľudí je taká, že to božské potrebujeme, aby sme mohli to ľudské naplno prežívať. Túto túžbu ľudského po božskom prirodzenú bytiu vyjadril raz Romano Guardini výstižne nasledovnými hlbokými slovami: „Človek je človekom iba vo vzťahu k Bohu. To ‚od Boha’ a ‚smerom k Bohu’ je základom jeho bytia“ (Romano Guardini, „Človeka spozná iba ten, kto vie o Bohu“, 6. vyd. 199, str. 49). Toto božské v človeku, ku ktorému – opakujem – od stvorenia máme sklon, to je presne ten nový život, o ktorom Ježiš hovoril, keď povedal:

„Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10).

Ako teda tento život vyzerá? Tento život, moji milí bratia a sestry – môžeme ho označiť ako život v poriadku milosti, je pre nás niečo také, ako je božská povaha osoby Ježiša Krista. Bez spolupôsobenia božskej a ľudskej povahy v ňom by Ježiš Kristus vôbec neexistoval. A podobne je to aj v človeku: život v poriadku prírody a život v poriadku milosti sa v človekovi stretávajú podobne ako božská a ľudská povaha v Ježišovi. A tak ako v Ježišovi Kristovi to ľudské zostáva ľudským, no vyzdvihnuté na úroveň božského, bez toho, že by prestalo byť ľudským, podobne je to aj u nás ľudí. To ľudské, čo robíme, zostáva skrz naskrz ľudským, no tým božským sa povyšuje a zušľachťuje. Toto obohatenie ľudského božským pôsobí v človeku nevídané kvalitatívne vystupňovanie. Diela človeka sú zrazu hodnotnejšie a dokonalejšie a síce vďaka životu v poriadku milosti.

Človek sa dostane k životu v poriadku milosti skrze Máriu

Teraz sa nám načrtá celkom veľká otázka: ako sa človek dostane k životu v poriadku milosti nazývanému aj nadprirodzený život? Aby sme to pochopili, musíme sa v duchu vydať na Kalváriu. Uprostred svojich múk vysloví umierajúci Kristus na kríži dve slová, ktoré nám otvárajú oči: „Hľa, tvoja matka!“ povedal Jánovi, „Žena, hľa, tvoj syn!“(Jn 19, 26 – 27), povedal Matke. Práve v tom okamihu, v ktorom sa dokonáva vykúpenie ľudstva, t. j. v okamihu, v ktorom sa znova nastoľuje poriadok milosti pre ľudí, nám Ježiš dáva svoju Matku, od ktorej dostal svoj život v poriadku prírody, ako našu Matku v poriadku milosti. Robí to, pretože nadprirodzený život – život, ktorý nám Boh zaslúžil na kríži – je pravý a reálny život a reálny život vždy potrebuje matku. Bez matky niet života…

Nech tieto úvahy uprostred novény k sviatku Nepoškvrneného počatia Panny Márie pomôžu pestovať priamejší a dôvernejší vzťah s Máriou. Zvyknime si na to, že ju, tak ako Ježiš, budeme cítiť blízko pri sebe v našom každodennom živote. Amen.

*Dr. Cesar Martinez je zo španielskej Galície. Študoval právo v Santiagu de Compostela. Potom študoval teológiu aj v Ríme a promoval z cirkevného práva na Univerzite sv. Tomáša Akvinského. Za kňaza bol vysvätený v r. 1962 v Madride. Od r. 1964 pôsobil v pastorácii v Nemecku. V r. 1992 dostal titul pápežského kaplána. Od r. 1998 robí duchovné cvičenia v Kolíne. V r. 2008 ho kardinál Joachim Meisner menoval za subsidiára Farského kostola sv. Pantaleóna v Kolíne.