Trnava 22. novembra 2016 (HSP/Foto:Trnavská novéma)
Táto deväťdňová slávnosť slovenských katolíkov je unikátom a nielen slovenským. Počas deviatich dní sa v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave slúži každý deň päť svätých omší, na ktoré prichádza množstvo ľudí nielen z Trnavy a okolia, ale aj z celého Slovenska, ba i zo zahraničia. Trnasvká novéna sa koná na počesť trnavskej Panny Márie, ktorá tu v roku 1710 zastavila mor. Veriaci v procesii so zázračným obrazom prešli mestom, a morová epidémia zrazu skončila. Tak nám to zachovali historické dokumenty. Tradícia, pochádzajúca z tých čias, bola obnovená v roku 1944. Program i zoznam slávnostných kazateľov z roku 2016 môžete nájsť tu.
Nás zaujala homília ThDr. Jána Košiara, ktorá odznela v sobotu 19. novembra 2016; prinášame vám ju v plnom znení
Ilustračné foto
Drahí bratia a sestry, milí mariánski ctitelia!
Príbeh o milosrdnom Samaritánovi patrí k dôležitým posolstvám Evanjelia bol aj ústrednou témou Mimoriadneho svätého roku milosrdenstva, ktorý sa nám už pomaly, ale iste končí. To ale vôbec nesmie znamenať, že končíme s milosrdenstvom. Dôvod je veľmi jednoduchý. Ani Všemohúci a Dobrotivý Boh predsa nekončí so svojim milosrdenstvom voči nám.
Pán Ježiš o hľadaní Božieho kráľovstva hovorí, že sa blíži nepozorovane a dodáva, že už je medzi nami. Prečo toto tvrdí? Jednoduchá odpoveď: Lebo, živý Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych je medzi nami. Na inom mieste predsa hovorí: Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.
K hľadaniu Boha a jeho kráľovstva chce iste prispieť aj projekt Nádvorie hľadajúcich (Cortile dei gentili), ktorý má inšpiráciu v starovekom nádvorí Jeruzalemského chrámu vyhradené pre Nežidov, ako symbolické miesto stretnutia a dialógu. Táto iniciatíva je ešte z pontifikátu Benedikta XVI. Cieľom je vytvoriť priestor pre dialóg medzi veriacimi a neveriacimi, zameraný na súčasné výzvy a veľké otázky ľudstva. Prvý raz bolo takéto nádvorie v roku 2011 v Paríži. Nasledovali desiatky ďalších stretnutí po celom svete za účasti osobností vedy, politiky, filozofie či umenia.
Ďalšie bude v Bratislave 22. novembra, bolo to publikované na stránke KBS i Rádia Vatikán. Bratislavský pán arcibiskup a predseda KBS na toto stretnutie pozval predsedu Pápežskej rady pre kultúru kardinála Gianfranca Ravasiho. Vedľa neho bude sedieť a s príspevkom vystúpi jedna známa určite Boha hľadajúca osoba, bývalá predsedníčka vlády SR. Tá, ktorá vyzliekla z habitu jedného františkána a urobila ho predsedom zboru svojich poradcov… Uvidíme, možno sa zopakuje epizóda, o ktorej hovorí sv. Lukáš: „ Ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom…“ Ďalej si to môžete prečítať celé doma. (Lk 7, 36- 50)
Aj v stredoveku sa cirkev musela vyrovnávať z rozličnými ťažkosťami, nielen zo strany vonkajších nepriateľov, ale aj z vlastných radov. V piatom storočie sme mali herézie ako arianizmus, pelagianizmus, manicheizmus, priscilianizmus, nestorianizmus a monofyzitizmus. Dnes sa nad tým ani veľmi nezamýšľame, ale kľudne si môžeme položiť otázku, aké sú herézie, po slovensky vieroučné bludy, dnes. Majú vôbec dnes svoje mená? Neviem, neviem. Ťažko nájsť ich autorov, keď v očakávaní 500. výročia Lutherovej reformácie pápež František ide do Švédska na oslavy a dáva nám nádej, že aj napriek všetkým bludom a nevere v živú prítomnosť Krista v Eucharistii, všetko smeruje do jedného stáda pod vedením jedného pastiera.
Pápež František ale aj pastor Martin Junge, sekretár svetovej Luteránskej federácie, sa vo svojich príhovoroch v Lunde odvolávali na evanjeliové podobenstvo o viniči a ratolestiach. Katolíci a luteráni sú žiaľ dnes “suché konáre” na tom istom strome, ktorý veľmi neprináša ovocie. Viete, čo máme my katolíci a luteráni spoločné? Okrem Očenáša a krstu? Hlbokú krízu. Také Švédsko po tom, čo sa transformovalo na krajinu multikulturalizmu a homosexuálnych práv, je dnes krajinou, v ktorej len 2% luteránov sú praktizujúci, kým takmer 10% populácie praktizuje islamské náboženstvo. A sme doma. Islam zaplavuje Európu. Aspoň západnú. Nájdeme takéto úvahy, hodnotenia či pripomínania historických udalostí v našich novinách? Nájdeme ich aspoň v Katolíckych novinách? Hľadajte, a ak sa vám podarí, upozornite priateľov. Aj o tom je obraz biblického nádvoria hľadajúcich.
Najväčším problémom dnešného sveta je ľahostajnosť a strata pamäti. Predvčerom bolo 17. novembra, deň v roku 1989, ktorý sa nám zdá už strašne dávno. Sedemnástemu predchádzal deviaty november, keď pádom múru v Berlíne začala nová epocha, v ktorej dnes žijeme. Impérium postavené na klamstve a násilí sa rozpadlo ako domček z karát.
Čo sme na jeho troskách postavili?
Keď 15. novembra 1992 pápež Ján Pavol II. pri návšteve ad limina nemeckým biskupom okrem iného povedal, že „znovuzjednotené Nemecko nie je – ako sa pôvodne myslelo – viac protestantské, ale stalo sa menej kresťanským. Zdá sa, že základná zhoda na základe kresťanských hodnôt sa rúca. To je dôvod, prečo si Cirkev musí klásť o svojej vlastnej úlohe v spoločnosti, v ktorej odkazy na Boha, sú stále zriedkavejšie, a dokonca v mnohých oblastiach pre Boha už nieto miesta“.
Kam nás dnes tieto omyly a bludy sekularizmu, genderizmu a politickej korektnosti dovedú? Šíria sa médiami nielen vo všetkých svetových, teda veľkých jazykoch, ale i v jazykoch malých národov, ako je naša slovenčina. Už len chýbajú elity, ktoré nám začnú tvrdiť, že aj moslimská tradícia a korán patria do európskeho kultúrneho dedičstva a identity, na ktorej sa musí stavať budúcnosť.
Možno ste niektorí z vás, skôr narodení, boli v Šaštíne 15. septembra 1984 v časoch hlbokého komunizmu a pamätáte si na kázeň pána biskupa Júliusa Gábriša. Okrem iného tam vtedy povedal tieto slová:
„Náš slovenský národ strašne veľa trpel. Keď bolo s národom zle, mohol sa uchádzať len o nadprirodzenú pomoc. Naši veriaci tiež cítili, že nikto na svete netrpel tak, ako Panna Mária, keď držala vo svojom náručí mŕtve telo svojho Syna. Preto nikto na svete neporozumie utrpeniu nášho národa tak, ako práve Ona. Pre túto príčinu sa vytvoril taký vrúcny vzťah k Sedembolestnej Matke Božej u našich predkov. Preto si ju zo srdca uctievali a vyvolili za Patrónku.
Úcta k Sedembolestnej Matke sa ešte viac prehĺbila, keď Turci roku 1526 zvíťazili pri Moháči. Z celého Uhorska zostalo prakticky nedobyté ibaúzemie Slovenska. Arcibiskupi z Ostrihomu preniesli sídlo do Trnavy. Oni boli tiež veľkí propagátori úcty k Sedembolestnej. Azda najväčšímrozširovateľom tejto úcty bol Juraj Slepčiansky – Pohronec, arcibiskupa miestodržiteľ Uhorska.
pozn: Juraj Pohronec-Slepčiansky alebo Juraj Selepčéni (*24. apríla 1595 Slepčany (medzi Vrábľami a Zlatými Moravcami) – †14. januára 1685 Letovice na Morave) bol slovenský arcibiskup, uhorský prímas a miestokráľ. Bol dieťaťom obyčajných poddaných, ktorých zavraždili Turci. Zásluhou kardinála Petra Pázmaňa študoval v rokoch 1627 – 1634 v Ríme, býval v kolégiu Hungaricum-Germanicum. Začínal ako dedinský farár, stal biskupom v Nitre (1648 – 1660), v Kaloči arcibiskup (od 1657) a neskôr ostrihomským arcibiskupom a uhorským prímasom (1666). Sídlil v Trnave. Angažoval sa v ochrane krajiny pred Turkami a oslobodení okupovaných kresťanských území. Ako vyslanec cisára Ferdinanda sa viackrát zúčastnil rokovaní s Turkami v Carihrade. Jeho zásluhou poľský kráľ Ján III. Sobieski prišiel so svojou armádou na pomoc Uhorsku a Viedni. Arcibiskup Selepčéni zomrel v Letoviciach v Chorvátsku a pochovaný je v rakúskom Mariazelli.
Pochádzal zo slovenskej rodiny a aj ako najvyšší predstaviteľ Cirkvi v Uhorsku a vysoký štátny úradník, ostal hrdým Slovákom. Vieme o ňom, že cisár ho poslal ako vyslanca k Turkom do Carihradu. On azda najlepšie poznal úmysly a taktiku Turkov. Keď sa dozvedel, že Turci majú v pláne zmocniť sa Viedne, vybral sa do Poľska ku kráľovi Jánovi Sobieskemu. Poliaci mali vtedy úzke vzťahy s Francúzmi, ktorí boli úhlavnými nepriateľmi Habsburgovcov a tajne sa spájali s Turkami proti nim. Arcibiskupovi Slepčianskemu ako erudovanému diplomatovi sa podarilo napriek všetkému presvedčiť kráľa Jána Sobieskeho prísť na pomoc Viedni, lebo ináč sa Turci zmocnia aj strednej Európy a padne aj Poľsko. Ján Sobieski prisľúbil pomoc. Medzitým sa Turci prihnali k Viedni a čoskoro ju obkľúčili. Viedeň chránilo iba osemtisíc dobrovoľníkov. Keď títo zhrození videli obrovskú prevahu tureckého vojska, plánovali sa vzdať. Vtedy arcibiskup Slepčiansky ako miestodržiteľ Uhorska poslal do Viedne pol milióna zlatých dukátov so žiadosťou, aby Viedeň za nijakých okolností nevydali, že za krátky čas príde účinná vojenská pomoc.
Ján Sobieski dodržal svoje slovo a v auguste roku 1683 prišiel so svojim vojskom na územie Slovenska. Arcibiskup Slepčiansky ho čakal v Bratislave. Slúžil svätú omšu pre vojsko a v kázni zdôraznil: “Nebojte sa, nebudete bojovať proti nepriateľom náboženstva sami. Bude s vami Panna Mária!” Po svätej omši dal rozkaz rozdať vojakom posvätené medailóniky, ktoré dal zhotoviť v náklade stotisíc. Na jednej strane medaily bola vyrazená Sedembolestná Panna Mária a na druhej strane meno Mária.
Vojaci si pripli medaily na svoje uniformy a kráľ Sobieski dal rozkaz, aby na každej vojenskej zástave bolo vyšité meno Mária. Takto sa vydali cez Dunaj a čoskoro dosiahli pahorky okolo Viedne. Keď sa vojská zoradili, kráľ vydal rozkaz vyraziť proti Turkom. Turkov bolo dva razy toľko ako kresťanských vojakov, ale výpad bol taký náhly a prekvapujúci, že v tureckom vojsku nastala veľká panika. Keď to videl Kara Mustafa, najvyšší turecký veliteľ, rozkázal, aby sa jeho vojská stiahli od Viedne. Tureckí vojaci začali neusporiadane utekať s narabovanými vecami. Sobiesky sa ich dal prenasledovať a veľa Turkov bolo zabitých. Zbytky vojska sa stiahli k Budínu, ale čoskoro museli opustiť mesto a postupne celé Uhorsko.
Keď sa pápež Innocent XI. dozvedel, za akých okolností bola Viedeň zachránená a ako kresťanskí vojaci bojovali s medailou Panny Márie na prsiach a pod zástavami s menom Matky Božej, prehlásil deň víťazstva 12. september za sviatok Panny Márie pre celú Cirkev. Od tej doby sa svätí sviatok mena Panny Márie práve 12. septembra.
Teda vďaka Panne Márii Sedembolestnej bolo Slovensko uchránené od tureckej a moslimskej pohromy.“ (Koniec úryvku z kázne biskupa Gábriša zo Šaštína v roku 1984.)
Blahoslavený Marko z Aviána, ktorý tiež zohral dôležitú úlohu obrane Viedne je hlavnou postavou historického filmu Bitka pri Viedni, ktorý budú dávať zajtra večer o 20.00 tu v Trnave v kine Hviezda. Je to ten film, ktorý odmietol zaradiť do vysielania riaditeľ, že vraj slovenskej televízie. Blahoslavený Marko je pochovaný vo Viedni neďaleko Katedrály sv. Štefana v kapucínskom kostole. Dodnes máme ale aj príjemné pamiatky na toto historické víťazstvo kresťanskej Európy. Viedenskí kuchári na počesť víťazstva Turkov vymysleli pečivo croissant, ktorého tvar znázorňuje turecký polmesiac a po bitke utekajúci Turci zanechali po sebe v tábore aj veľa kávy. Jeden z poľských vojakov Franczisek Jerzy Kulczycki si vďaka tomu otvoril vo Viedni kaviareň a odvtedy sa v našich končinách vlastne pije káva a aj sa nazýva turecká. Tradícia hovorí, že jeho hosťom bol aj páter Marko z Aviana, ktorý si do kávy dal trochu mlieka, a odvtedy sa takejto káve hovorí cappuccino. Toto síce v tom filme nie je, ale v každom prípade je Bitka pri Viedni na Kahlenbergu historickou udalosťou, ktorá zachránila Európu na niekoľko storočí. O tom bol presvedčený aj sv. pápež Ján Pavol II., ktorý na tom mieste bol poďakovať na tristé výročie v roku 1983.
Aká nádej nám ostáva, drahí bratia a sestry?
Situácia okolo nás jeho hrozivá a nás toto nešťastie akoby zázrakom obchádza. Určite je to aj pre naše modlitby tu pred našim zázračným obrazom Trnavskej Panny Márie. Kým neplače, nie je to také zlé, a živí to v nás oprávnenú nádej, že platí ešte účet, ktorý za nás zaplatili naši predkovia v bitke pri Viedni 12. septembra 1683, i všetci mučeníci nacizmu i komunizmu, židia i katolíci, kresťania, v 20. storočí. Zomreli a trpeli za Boha, Cirkev a národ, a preto veríme, že s modlitbou a vierou prežijeme aj tieto ťažké a zložité časy. S Božou pomocou a pod ochranou Panny Márie, a napokon sa dostaneme aj do večného života.
Mníchov-Washington-Rím, 24.11.2016 (KAP) 019 892 – Katolícka cirkev v USA je rozdelená ostrejšie ako miestne cirkvi vo východnej a južnej Európe v otázke aplikácie exhortácie „Amoris laetitita“ pápeža Františka. Minulý týždeň nový kardinál Kevin J. Farrell, prefekt novej Pápežskej rady pre laikov, rodinu a život, ostro napadol arcibiskupa Filadelfie Charlesa Chaputa pre jeho smernice realizácie „Amoris laetitia“, ako napísal nemecký katolícky denník „Tagespost“ vo štvrtok. To, že Chaput – kapucín a hovorca konzervatívnych biskupov v KB USA – nevydal smernice po dohode s konferenciou biskupov prispieva „k rozkolu“, ako povedal nový kardinál Farrell.
Smernice pre svoju arcidiecézu vydal arcibiskup Chaput v júli. Postarali sa o rozruch, lebo sa v nich zdôrazňuje, že občiansky znovu zosobášení rozvedení musia žiť zdržanlivo, aby mohli prijímať sviatosti.
V interview pre „Catholic News Service“ kardinál Farrell povedal, že nezdieľa názor, vyjadrený v Chaputových smerniciach:
„Cirkev nemôže reagovať tak, že zatvorí dvere ešte predtým, než sme si vypočuli okolnosti a ľudí.“
Arcibiskup Chaput reagoval na kritiku útočne. V interview s CNS položil otázku, či Farrell smernice „vôbec čítal a pochopil“. Chaput (71) je predsedom neformálnej komisie Biskupskej konferencie USA, ktorá sa má postarať o implementáciu „Amoris laetitia“ do pastorácie rodín. Okrem toho je zvoleným predsedom komisie pre rodinný život pri KB USA.
Kardináli obvinení z „herézy“
„Amoris laetitia“ bola uverejnená počiatkom apríla. Pápež v nej požaduje milosrdenstvo a realizmus v prístupe k rodinám. František sa v exhortácii nezaoberá výslovne sviatosťami pre rozvedených. V poznámke sa však uvádza, že v „istých prípadoch“ možno postihnutým poskytnúť aj „pomoc sviatostí“. Táto poznámka sa vykladá rôzne. Štyria kardináli – medzi nimi emeritný kolínsky arcibiskup Joachim Meisner – žiadali preto pred dvomi týždňami v otvorenom liste vysvetlenie od pápeža Františka.
Na list reagoval predseda Gréckokatolíckej biskupskej konferencie, Fragkiskos Papamanolis, zvlášť ostrým spôsobom. Kardinálov obvinil z „herézy“ a že „de facto neuznávajú najvyššiu učiteľskú autoritu pápeža“, ako uviedol portál „Vatican Insider“ v utorok. Okrem toho údajne „ignorujú výsledky dvoch synod biskupov“. Ešte závažnejší je však podľa neho „škandál“, ktorý vyvolali pred „celým kresťanským ľudom na celom svete“, ako uviedol Papamanolis.
Štyria kardináli Joachim Meisner, Walter Brandmüller, Raymond Leo Burke a Carlo Caffarra odôvodnili list tým, že František sa rozhodol neodpovedať im a že chcú podporovať ďalšiu diskusiu na túto tému.
Pápež František sám tento týždeň odmietol obvinenie, že sa nevyjadruje celkom jasne k prístupu k znovu zosobášeným rozvedeným:
„Niektorí – pomyslite na isté vyjadrenia k ‚Amoris laetitia‘ – to naďalej nechápu,“ povedal v interview pre milánsky katolícky denník „L´Avvenire“ z piatka.
Biskup Papamanolis – ktorý sa zúčastnil v r. 2014 a 2015 na oboch synodách biskupov o rodine – obvinil signatárov listu tiež zo „zneužívania ich titulu kardinála“. „Pred uverejnením dokumentu mali pápeža požiadať o prepustenie z kolégia kardinálov,“ vyhlásil grécky biskup a uviedol:
„Kardináli predstierajú, že Duch Svätý inšpiruje iba ich a nie zástupcu Krista na zemi, ako aj dve synody biskupov o rodine. Štyria kardináli vyjadrili svoju hlbokú starosť o blaho duší veriacich. Ja mám však veľmi veľkú starosť o blaho ich vlastných duší.“
Podpora prišla z Poľska
Podporu dostali štyria kardináli medzitým z Poľska. Biskup Jan Watroba, predseda Rady pre rodinu pri Biskupskej konferencii Poľska, je presvedčený, že uverejnenie listu štyroch kardinálov pápežovi Františkovi „nie je hodné pokárania“, ale je to „výraz rozhodnosti a starosti o správne pochopenie Petrovej náuky“. Pre poľskú katolícku agentúru KAI Watroba zdôraznil:
„Veľmi čakám na odpoveď a upresnenie, o to viac, že som sám zasypávaný takýmito otázkami podobným spôsobom ako iní biskupi, alebo duchovní pastieri.“ Biskup Watroba ďalej uviedol:
„Je škoda, že nie je nijaký všeobecný výklad a nijaké jasné posolstvo dokumentu a že sa musia k apoštolskému listu pridávať interpretácie. Ja osobne – možno zo zvyku, ale aj z hlbokého presvedčenia – mám radšej taký výklad, ako ho realizoval sv. Ján Pavol II., pri ktorom boli komentáre, alebo interpretácie k Petrovej náuke nepotrebné.“
