Vláda podľa SNS otvorila dvere k registrovaným partnerstvám
TASR, dnes 15:57
Bratislava 18. februára (TASR) – Návrh Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v SR, ktorý dnes prijala vláda, podľa Slovenskej národnej strany (SNS) otvára dvere k uzákoneniu registrovaných partnerstiev osôb rovnakého pohlavia a následne k adopciám detí takýmito pármi. Pre TASR to vyhlásil predseda SNS Andrej Danko.„Slovenská národná strana je rozhorčená a dôrazne protestuje proti prijatiu dokumentu o komunite gejov a lesieb na dnešnom rokovaní vlády,“ dodal. SNS podľa neho upozorňuje, že na referende sa zúčastnilo takmer milión ľudí. „Vyjadrili hlasovaním svoj názor na to, že manželstvo je len zväzok muža a ženy a že majú vážny problém s tým, že ak by boli uznané registrované partnerstvá, mohli by adoptovať deti,“ vyhlásil predseda SNS. „Dnešným rozhodnutím vlády sa otvára Pandorina skrinka toho, že registrované partnerstvá budú môcť adoptovať deti. Dôrazne sme upozorňovali, aby sa to nestalo. Nečakali sme, že vláda takto necitlivo, pár dní po referende, ktoré rozpoltilo spoločnosť, pristupuje k tomuto ochranou práv homosexuálov,“ dodal Danko.
SNS podľa neho nebude urážať homosexuálne páry, ale „bude tvrdo a hodnotovo chrániť spolužitie muža a ženy“.
Komentujeme: Druhý výsledok referendovej ofenzívy
Dúhové Slovensko? – Nie, ideme ďalej!
S typickou slobodomurárskou „gracióznosťou“ – na Popolcovú stredu – schválila vláda Slovenskej republiky neslávnu „Stratégiu ľudských práv“, o ktorú sa bojovalo niekoľko rokov. A tak sa Slovensko dočkalo ďalšieho nepríjemného budíčka. LGBTI, teda „inakší“ nahrávku na smeč, ktorú im Slovensko ponúklo 7. februára 2015, zužitkovali na premenený setball. Môžeme teda konštatovať, že na Slovensku sa – bohužiaľ – zružovieva.
Takže tu máme druhú „chvíľu pravdy.“ Musím povedať že bohužiaľ – a to, že Slovensko malo na to, aby ukázalo Európe svoju silu. Bohužiaľ preto, že to nevieme urobiť, nevieme streliť ten „gól“. Navyše – ako som už spomenul, referendum sa ukázalo byť nie efektívnym, pretože Slovensko sa v podstate rozdelilo na ľudí, ktorým sa chcelo ísť k urne, a ktorým sa nechcelo. Takže názorový výsledok referenda nie je relevantný.
Čo sa týka pocitu zodpovednosti za spoločnú vec – ukazujú sa tu staré choroby, ktoré sa v našom národe ťahajú od Svätoplukových čias. Sila je vždy v nejakej dohode, koordinácii, taktike, zladení sa, teda v teame. Slovensko ten team akosi nevie postaviť. Sme národ hráčov – individualistov, a to sa týka aj politických strán, z ktorých väčšina chce dávať rovno góly, ale úspešnú akciu nevie skoordinovať. Slováci sa proste nevedia stretnúť a po dostatočnej predpríprave vyhodnotiť a spustiť skutočne efektívne dlhodobejšie aktivity s dotiahnutou stratégiou. Sám vidím kopec individualistických, aj keď celkom dobre postavených činností, ale trpiacich oným svätoplukovským syndrómom. Niekedy vznikne nenaplánované nadšenie, ale my sa akosi nadchýňame príliš neskoro, alebo vyčkávame, kým sa nepridá dostatočný počet, aby sme mali odvahu zakričať aj svoje bojazlivé „hurá.“ Košický pochod bol veľmi svetlou métou na tejto ceste, ale nechali sme ho netakticky „vychladnúť“, a ten jeden a pol roka po ňom sa veľmi výrazne podpísal aj na referende 7. februára 2015.
Aliancia za rodinu sa podujala na heroický výkon. A úspešný. Pretože zmobilizovala tých najaktívnejších v národe. Lenže aj tento výkon a stratégia „vonia“ slovenskou pospolitou nejednotou. Niektoré veci sa dali aj predpokladať. Evanjeliové „buďte ako deti“, sa v politike veľmi nenosí. Počas kampane som napísal „ s vlkom, ktorý ťa chce zožrať – nediskutuj,“ Prečo? Pretože on diskutovať nechce, on ťa chce zožrať. V tom je riziko diskusie s vlkmi. A najväčšie riziko referendového „vabanku“ bolo v tom, že „inakším“ dá krídla a politicky ich zlegalizuje. Stalo sa.
Jedno sa ale na Slovensku osvedčilo. Neúspech má na Slovákov užitočnejší dopad ako víťazstvo. Keby to dopadlo v prospech troch referendových otázok nad 50 percentnú účasť, napršalo by nám do nosa, zrejme by nás to zasa pouspávalo a aj to by LGBTI využilo, pretože oni by si prehru nepriznali, ani by neustúpili.
Takže vlastne Slovensko čaká skôr strategické hodnotenie a do budúcna azda skôr väčšia predpríprava a koordinácia všetkých súhlasných spoločenských zložiek – ako ďalší zápas o podpisy na ďalších petíciách, ktoré skončia zase len na sklade Ministerstva vnútra resp. v Parlamente. Už aj s rizikom, že „rating“ petícií zrejme mimoriadne poklesne. Nuž – ideme ďalej. A tak je na stole otázka, akou cestou sa vydať, aby z tejto vojny nebol napokon len dlhodobý a vysiľujúci nástup do katakomb. Anton Selecký
