„V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius. A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazaret do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave. Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.
V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením:Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lk 2, 1 – 14)
Hviezda Spásy
„Milí priatelia! Pred dvetisíc rokmi na Nebi zažiarila Hviezda. Hviezda Spásy. Odvtedy nás sprevádza až dodnes. Hviezda viery, nádeje a lásky. Práve v tomto čase ju vnímame veľmi zblízka. Dnes, keď sme pod tlakom poslednej doby, tým intenzívnejšie nám žiari. Ježiš a Mária sú pri nás ako pevné stĺpy záchrany. Prinášajme ju všetkým, ktorí po nej túžia a pocítili jej volanie!
V tento sviatočný adventný čas, milí priatelia, pripravme svoje srdcia a duše na príchod Božieho Syna a Syna Panny Márie. Ježiš je našou Hviezdou, ktorá doniesla ľudstvu radosť a vôňu večného života. Prajeme v tomto čase vám všetkým v srdciach pokoj, lásku a silu nádeje. Nádeje, ktorú tento svet tak veľmi potrebuje. Tak teda – šťastné a požehnané Vianoce!“
váš magnificat.sk
Milosť chudoby
„Syn môj, prežívaj tieto hodiny vigílie so mnou! Na všetko ostatné zabudni a nezaoberaj sa dnes inými vecami! Znovu so mnou prežívaj tie chvíle úzkosti a bolestiplné starosti, keď bol môj snúbenec odmietnutý, kdekoľvek prosil o prístrešie pre onú noc.
Každé dvere, ktoré sa zatvárali, otvárali novú ranu v mojom Srdci. Tak Ho prijala len chudoba jaskyne a teplo vola a osla, ktorý nás v priebehu dňa niesol.
Moji milovaní kňazi, všetci máte byť takíto chudobní. Preto vás žiadam, aby ste boli ako deti. Potom vás budem môcť stále viesť za ruku a vy sa necháte poslušne viesť. Budete počúvať len môj hlas. A vy necháte zažiariť v Cirkvi, zahalenej temnotou, plné svetlo Evanjelia.
Jediná vaša láska bude moja láska, láska vašej Matky. A ja, ako vaša Matka, naučím vás milovať môjho syna Ježiša celou láskou. Moji najmilší synovia: preto potrebujem vašu chudobu, vašu pokoru a vašu poslušnosť…“
(Panna Mária prostredníctvom Dona Gobbiho-krátené)
Vianočný dar
Prichádzajú Vianoce. Pýtame sa svojich blízkych, kamarátov, sondujeme, čo asi tak potrebujú, čo si želajú. Beháme, počítame, zháňame. Na Vianoce sa totiž dávajú darčeky. Kúpime na poslednú chvíľu aj zbytočnosť, len aby niečo bolo. Trápi nás, keď pre niekoho niečo nemáme. Neľutujeme ani množstvo financií. Napokon príde tá vzájomná chvíľa rozbalenia obalu, chvíľa prekvapenia, radosti, alebo aj sklamania.
Nikomu však nedarujeme siahnuť na náš čas. Na svoje city – ku tomu či onomu človeku – na svoje pocity, ktorými sa riadime. Nie sme ochotní totiž vzdať sa toho najpodstatnejšieho. Seba. A predsa – Vianoce sú o dare seba samého.
Boh nám daroval svojho Syna, Mária darovala svoj život, aby sa mohol narodiť. A Syn nám daroval večnú Spásu. Tento navzájom prepojený Dar, keď aj ty daruješ svoje srdce Bohu, Jeho Láske, tvorí Nebo. Tento dar dostávame stále a nekonečne. Dnes Mária hovorí: „Drahé deti, prichádzať k vám a zjavovať sa vám, je veľkou radosťou pre moje materské srdce. Je to dar môjho Syna pre vás i pre druhých, ktorí prídu.“ Dostávame Dar, ktorý si často ani nevšímame, neďakujeme zaň, ani sa nenamáhame zamyslieť sa nad jeho nenahraditeľnosťou. Je čas zobudiť sa. „Deti moje, vás pozývam, aby ste boli apoštolmi modlitby a lásky. Deti moje, je čas bdenia. V tomto bdení vás pozývam na modlitbu, lásku a dôveru.“ Mária túži, aby sme sa aj my stali darom, darom pre všetkých, aby sme sa stali tými, „ skrze ktorých všetci tí, ktorí nespoznali Božiu lásku, ktorí nikdy nemilovali, ju pochopia, prijmú a spasia sa.“ A to bude pre ňu od nás tým najkrajším – naozaj Vianočným darom… Anton Selecký
Mária plače pri Ríme
Medzi nedôverou a vierou váhajú ľudia žijúci v Trevignano Romano pri brehoch jazera Bracciano, kde sa udial zázrak, ktorý sa stal novým cieľom pútnikov.
Socha znázorňujúca Pannu Máriu (na obr.), kúpená v Medžugorí párom bývajúcim v malej obci, začala od istého času roniť krvavé slzy. Udalosť začala pripomínať ľuďom jav z r. 1995 v Civitavecchii, keď malá soška aj v tomto prípade pochádzajúca z Medžugoria, ronila krvavé slzy až 14 krát.
„Táto udalosť,“ hovorí Claudia Maciucchi, starostka Trevignana, „zaujíma obec najmä pre nepokoj, ktorý prináša do každodenného života občanov. Z tohto dôvodu sme zvolali poradu karabinierov, polície, civilnej ochrany, aby sme to mohli zvládnuť možný nával ľudí. Socha Panny Márie je v súčasnosti umiestnená v budove ‚Casa del Fanciullo‘, v ktorej je aj Kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, aby sme sa vyhli zápcham na uliciach mesta,“ dodala starostka. Potrebu premiestniť sochu vyvolal veľký nával veriacich.
V týchto dňoch sa pútnici zúčastňujú pobožností a modlitieb organizovaných so súhlasom biskupa Mons. Romana Rossiho. Miestny kňaz don Gabriel Gabati, však v súčasnosti nemá v úmysle vydávať vyhlásenia. Farnosť dáva prednosť čo najväčšej zdržanlivosti v očakávaní výsledkov vyšetrovania, ktoré v takýchto prípadoch vykonáva Svätý stolec. (adnkronos.com)
Podľa správ priamo z Trevignana Panna Maria prosí ľudí, aby prišli každého 3. dňa v mesiaci. Stretnutia sa konajú na kopci nad jazerom Bracciano v Trevignane pri Ríme. Posolstvá, ktoré dostáva vizionárka, sa majú týkať udalostí budúceho Fatimského roka. (r)
Klaňanie sa troch Mudrcov podľa vízie Márie Valtorty
Čas Mesiáša
Vidím Betlehem, maličký a celkom biely. Vidím, ako sa za noci zväčšuje jas, padajúci z neba posiateho krásnymi hviezdami Východu. Po betlehemskej oblohe sa pohybuje hviezda neobvyklej veľkosti, ako malý mesiac. Vo svojej lesknúcej nádhere sa hviezda zastaví nad domčekom, ktorý sa nachádza na užšej strane malého námestia.
Žiadny kráľovský palác
nikdy nemal a ani nebude mať schodisko, ako je toto, určené k tomu, aby prijalo kroky anjelov, aby slúžilo Matke, ktorá je Matkou Božou. Približuje sa sprievod: kone s jazdcami, i ťavy, niektoré osedlané, iné s nákladom. Na námestí sa všetci zastavia. Zatiaľ čo služobníci zamieria so zvieratami k ubytovaciemu hostincu, tri hlavné osobnosti karavány zostupujú zo svojich zvierat, a pešo idú k domu. Pred ním pokľaknú s čelom k zemi a pobozkajú prach. Keď sa poklonili domu, kde prebýva Spasiteľ, vstanú a odoberú sa do nocľahárne.
A teraz je už ráno. Na nebi krásne žiari slnko. Traja Mudrci vychádzajú, každý je nasledovaný svojim vlastným služobníkom. Tí traja sú oblečení ešte bohatšie ako predchádzajúceho dňa. Jeden služobník nesie kufor, celý ozdobený intarziami a spevnený zlatým kovaním. Druhý nesie pohár veľmi jemnej práce, prikrytý pokrievkou z cizelovaného zlata. Tretí akúsi širokú a nízku amforu, tiež zlatú, s uzáverom v tvare pyramídy, do ktorej hrdla je zasadený briliant. Traja Mudrci vystupujú po schodisku a vstupujú dovnútra.
Mária sedí s Dieťaťom na lone
a Jozef stojí vedľa. Keď vstupujú traja Mudrci, vstane a pokloní sa. Je celá v bielom. Je veľmi krásna vo svojom prostom odeve, ktorý ju zahaľuje od krku až k nohám, od paží až po jemné zápästia, je krásna so svojou tvárou, ktorú pohnutie pokrýva živým rumencom, so svojimi očami, ktoré sa nežne usmievajú, s ústami, ktoré sa otvárajú, aby pozdravili: „Boh s vami.“ Traja Mudrci pristúpia bližšie, hlboko sa poklonia pri jej nohách a prosia ju, aby sa posadila. Oni sami sa napriek Máriinmu vyzvaniu neposadia. Zostanú na kolenách, opretí o päty. Vzadu a na kolenách sú aj ich traja služobníci. Pred seba postavili tri predmety, ktoré niesli, a čakajú.
Traja Mudrci pozerajú
na Dieťatko. Zdá sa mi, že má deväť mesiacov až rok, tak už vyrástlo a zosilnelo. Spočíva na lone svojej Matky. Usmieva sa a šteboce hláskom vtáčatka. Je celé v bielom, ako Matka, s maličkými sandálikmi na nožičkách. Šatočky sú veľmi prosté: malá tunika, z ktorej vystupujú pohyblivé nožičky a bucľaté ručičky, ktoré by chceli všetko uchopiť, a najmä krásna tvárička, v ktorej žiaria temne modré oči, a s ústami, vytvárajúcimi po obidvoch stranách jamky, keď sa usmieva a odhaľuje pritom svoje prvé zúbky. Kučeravé vlásky pripadajú ako zlatý prach.
Najstarší z Mudrcov hovorí v mene všetkých. Vysvetľuje Márii, že za jednej decembrovej noci uzreli na nebi hviezdu, žiariacu neobyčajným jasom. Túto hviezdu nebeské mapy nikde nezaznamenali, ani ju neoznamovali. Nemala meno. Oni hviezdu uzreli a snažili sa porozumieť jej hlasu. Jej meno je „Mesiáš“. Jej tajomstvo:
„Mesiáš prišiel na svet“
A odišli, aby sa mu poklonili, aj o sebe navzájom nevedeli. Cestovali v noci cez hory a púšte, údolia a rieky, až došli do Palestíny, kam smerovala Hviezda . A každý z nich, z troch rôznych miest, šiel týmto smerom, až sa vzájomne stretli pri Mŕtvom mori. Tam ich spojila Božia vôľa a odtiaľ pokračovali spoločne. Prostredníctvom Božieho zázraku si vzájomne rozumeli, aj keď každý hovoril svojím vlastným jazykom, a rozumeli aj jazykom zemí, ktorými prechádzali.
Išli spoločne do Jeruzalema, pretože Mesiáš mal byť jeruzalemským Kráľom Židov. Hviezda sa nad týmto mestom skryla. Išli za kráľom Herodesom a opýtali sa ho, v ktorom paláci sa narodil Kráľ Židov, ktorého si prišli uctiť. Kráľ zvolal výkvet kňazov a spýtal sa ich, kde sa má narodiť Mesiáš, a oni odpovedali: „V judskom Betleheme.“
Odišli do Betlehema
a akonáhle opustili sväté mesto, hviezda sa opäť objavila ich očiam. Potom sa zastavila nad týmto domom. Porozumeli, že práve tam sa nachádza Božské Dieťa. Teraz sa mu prišli pokloniť a prinášajú mu skromné dary, ale predovšetkým svoje srdcia, ktoré nikdy neprestanú blahorečiť Bohu za milosť, ktorú im udelil a milovať jeho Syna, ktorého sväté človečenstvo uzreli.
„Tu je zlato, pretože je vhodné, aby ho Kráľ vlastnil, tu je kadidlo, ako sa sluší na Boha, a tu je, ó Matka, myrha, pretože tvoje Dieťa, ktoré je Bohom, je tiež Človekom a na svojom tele a v živote Človeka spozná horkosť a nevyhnutný zákon smrti.“
Mária potláča svoje zdesenie nad slovami Mudrcov, úsmevom zakryje smútok a ponúkne im Dieťa. Vkladá ho do náručia najstaršieho, ktorý ho pobozká a je za to odmenený jeho láskaním; potom Dieťa podáva ďalšiemu. Ježiš sa smeje a hrá sa s ich retiazkami a strapcami. Zvedavo si prezerá otvorenú skrinku, plnú žlto žiarivej hmoty. Smeje sa, keď vidí, ako slnko na nádobe s myrhou vytvára dúhu.
Potom Mudrci vracajú Dieťa jeho Matke a zdvihnú sa. Mária tiež vstane. Slzy dojatia možno vidieť vo všetkých očiach. Konečne sa obrátia k východu, sprevádzaní Máriou a Jozefom.
Dieťa sa postaví
na nožičky a podáva svoju malú rúčku najstaršiemu z Mudrcov. Takto ide, jednu ruku v ruke Máriinej, druhú ruku v ruke Mudrca. Ježiš má doposiaľ neistý krok malého dieťaťa. Keď dôjdu k prahu, rozlúčia sa a ešte naposledy pokľaknú a pobozkajú Ježiškovi nôžky. Mária, sklonená nad Dieťaťom, berie jeho rúčku a vedie ju, aby urobila gesto požehnania na hlave každého z Mudrcov. Je to už znamenie kríža, vyznačené Ježiškovými prstíkmi, vedenými Máriou.
Ježiš sa smeje a tlieska ručičkami. Matka ho zdvihla a postavila na široký múr, lemujúci terasu. Pridržuje ho jednou rukou na prsiach, aby nespadol. Jozef zostupuje s Mudrcmi a každému z nich pridŕža strmene, zatiaľ čo nasadajú na koňa alebo ťavu. Je dané znamenie k odchodu. Mudrci sa uklonia až ku krkom svojich zvierat k poslednému pozdravu. Jozef sa ukloní. Mária tiež a vedie Ježiškovi rúčku, aby mával na rozlúčku a žehnal. Michal HARGAŠ
Kedy sú Vianoce
Keď sa ráno zobudíš s túžbou milovať Boha a v Ňom všetkých ľudí. Vtedy sú Vianoce .
Keď sa usiluješ podať ruku tomu, kto Ťa urazil, očakávaš Vianoce. Keď vieš prijať od iných láskavé slovo a úsmev, v tej chvíli začínajú Vianoce. Keď rozdávaš úsmev, láskavé slovo, máš porozumenie pre iných, .. už sa v tvojom srdci začali Vianoce. Keď si nájdeš čas vypočuť iných, sláviš Vianoce. Keď uľahčíš námahu blížnemu, venuješ mu pozornosť, v duši sláviš Vianoce. Keď sa včas spamätáš, aby si zadržal nevľúdne slovo, nepriaznivú poznámku, ďakuj za Vianoce vo svojom srdci. Keď sa zriekneš svojej vôle, svojho názoru, nájdeš dieťa zavinuté do plienok a jeho Matku, prežívaš s nimi Vianoce. Keď svojim životom a skutkami spievaš „Sláva Bohu na výsostiach“, vtedy trvajú v tvojom srdci Vianoce. Keď povieš Pánovi ochotne a veľkodušne „áno“, vtedy približuješ nebo k zemi a napomáhaš, aby v celom svete nastali Vianoce. Kedykoľvek počuješ volanie Pána, ktorý potrebuje pomoc v trpiacich, chorých, opustených, … jasaj od radosti, lebo prežívaš Vianoce. (r)
Každodenné Vianoce
Pôrod nie je vždy rutina. A Bohu nie je nič nemožné! Toto svedectvo si nemôžeme nechať pre seba.
Keď som sa po pôrode prebrala na áre a začala sa pomaly orientovať v tom, čo sa asi stalo, bol to zvláštny pocit. Nevedela som, aký je deň, zrazu som si uvedomila, že za mňa dýcha prístroj, že sa mi veľmi nedá hýbať. Ale to najdôležitejšie, nad čím som premýšľala, bolo, že Zuzanka je sama na novorodeneckom. Tak som sa snažila robiť všetko pre moje rýchle zotavenie a preloženie na novorodenecké. Pôrod mojej druhej dcéry mal byť 29. novembra tohto roku. Keďže mi vyvolávali pôrod prvej dcéry, ani som nečakala, že bude druhý pôrod načas. A tak sme čakali a modlili sa. Rodina, priatelia aj známi. Za personál, za pôrod. Modlila som sa aj k sv. Gerardovi, obetovali sme sväté omše. Bola som taktiež na požehnaní pred pôrodom. Napokon, keď stále nič, termín hospitalizácie a začatia vyvolávania bol určený na ôsmeho decembra. Tak si vravím, veď dobre, krásny sviatok a ešte aj Rok milosrdenstva… Večer sme sa ešte s manželom modlili a všetko odovzdali do Božích rúk. Napokon v noci prišli kontrakcie a nadránom (8. 12.) sme šli do pôrodnice. Zuzanku som porodila naozaj veľmi rýchlo, ani vyvolať pôrod nebolo treba. Doktor bol skvelý. Avšak potom nastali komplikácie. To už bol manžel doma. Zrazu som stratila a naďalej strácala veľmi veľa krvi.
Dali mi desať transfúzií a osem plaziem – kompletne mi vymenili krv. Napokon, keď sa podarilo krvácanie zastaviť, nechali ma v umelom spánku do druhého dňa, aby som bola v šetriacom režime a krvácanie sa opäť nespustilo. A čakali. Zrazu sa za nás modlilo veľmi, veľmi veľa ľudí – rodina, priatelia, známi i menej známi, kňazi aj rehoľníci. Žehnali nám. Slúžili sa sväté omše.
Čo bol zázrak? Zázrak bol, že sa tam v tom čase dali dokopy takí skvelí odborníci. Zázrak bol, že aj napriek tomu, že som vnímala ten frmol okolo mňa a videla svoje neprirodzene biele nohy a ruky, cítila som obrovský pokoj. Zázrak bol, že sa zrazu podarilo krvácanie zastaviť. Zázrak bol, že aj keď lekári nevedeli presne, z ktorého miesta krvácam, Zázrak bol, že manželovi povedali, že možnosť môjho prežitia je 50 percent, že sa také množstvo rôznych ľudí a spoločenstiev spojilo naraz v modlitbe. Viete, aj tí menej praktizujúci. Zázrak bol, že aj napriek tomu, že sa nevyhľadávali nejaké známosti, zrazu sa k nám hlásili ľudia a známi z nemocnice. Zázrak bol, že už vo štvrtok ma preložili z ára na novorodenecké. *A napokon zázrak bol, že v nedeľu (áno! v utorok som rodila a už v nedeľu toho istého týždňa) som išla so Zuzankou domov.
Zatiaľ mi ešte ostali lieky na tlak (iba tie – ďalší zázrak :), ale aj tlak sa mi postupne upravuje. Máme skvelú rodinu a priateľov. Rodičia sa usilujú pomáhať nám, ako sa len dá. Predsa len v pondelok po prepustení som sa doma cítila ako po autonehode (už ustala „hladinka“, ktorú vytvorili lieky od bolesti a iné, čo som počas týždňa prijala – bolo ich ozaj veľmi veľa). A zázrak je, že už teraz sa cítim po pôrode oveľa lepšie, ako som sa cítila v tom istom čase po pôrode mojej prvej dcéry. Tak odvtedy už sviatkujeme. Každý deň! A dúfame, že na tieto zázraky nikdy nezabudneme! Janka Mikelová(cestaplus.sk)
Vianoce v hospici
Na Vianoce je pre každého z nás dôležité nebyť sám a podeliť sa o lásku, o ten čoraz vzácnejší kus srdca, s niekým blízkym. Veľmi dobre si túto ľudskú potrebu uvedomujú najmä pacienti v hospici, pre ktorých môže byť Štedrý deň tým posledným. Na minuloročné Vianoce spomína jedna zo zamestnankýň Hospicu Milosrdných sestier v Trenčíne.
„Kráčam mestom, v ktorom by o takomto čase malo byť už ticho. Jemná posýpka snehu vrždí pod dopadajúcimi nohami a z početných barov sa ozýva hlasná hudba a hovor i spev ľudí, ktorí v túto noc nebudú v kostole. Kráčam náhlivo obiehajúc rodinky i osamotených známych i menej známych, ktorí idú osláviť narodenie Božieho Syna. Prichádzam skôr, v duchu poďakujem Pánovi za voľné miesto blízko pri oltári.
Všetko je vyzdobené, stromčeky sa trblietajú, kvety na oltári po dlhom období adventu zvestujú radostnú udalosť a jasličky pod krížom plné slamy, prikryté bielou plienkou sú pripravené prijať Dieťa. Boh si vlastne vzal podobu človeka-Dieťaťa, aby nám bol vo všetkom podobný, a aby v ľudskom tele trpel a svojou smrťou a zmŕtvychvstaním nám otvoril brány neba, stratené hriechom prvých ľudí. Tak zr (naživo)ejme jasličky pod krížom majú aj svoje hlboké symbolické miesto.
V myšlienkach sa mi vynára aj ďalší silný paradoxný obraz dnešného dňa, dnešnej služby. Veď sú Vianoce a chceli sme, aby to cítili, prežili, aby napriek nevyliečiteľnej chorobe a zlej prognóze zažili dnes viac ako inokedy lásku ľudí, cez ktorú sa ich dotýka láska Božieho Dieťaťa. Priniesla som štedrú večeru pacientovi, ktorého stav je zo dňa na deň vážnejší. Vnímavá dcéra Zdenka to tiež pochopila a je s ním počas týchto posledných pár dní – a posledných Vianoc. Vieme to všetci, aj pán Juraj to vie. Podľa jeho želania ho s námahou posádzame. Hlavu vkladá do zložených rúk, opretých o stolík, pritiahnutý k posteli. Modlíme sa spolu pri zažatej sviečke Otče náš. Zdravas Mária. A začíname spievať Tichá noc. Nebo darovalo zemi Dieťa. Nebo sa i teraz skláňa k zemi a berie si iné dieťa… Dozreté statočným životom a zocelené utrpením, pripravené vojsť do radosti svojho Pána. Chvejúcim sa hlasom spievam a po lícach sa mi kotúľajú slzy napodobňujúce tie Zdenkine.
Vianoce v hospici. Začína sa pozemský život Boha a nebeský život človeka… Zo smutno-krásnych myšlienok ma vytrhol farský zbor, ktorý v pološere naplneného chrámu ešte pred začatím polnočnej svätej omše spieva smutno-krásnu pieseň: „Spievala Synovi Matička, len aby spal…“ ( r )
„Milí priatelia! Pred dvetisíc rokmi na Nebi zažiarila Hviezda. Hviezda Spásy. Odvtedy nás sprevádza až dodnes. Hviezda viery, nádeje a lásky. Práve v tomto čase ju vnímame veľmi zblízka. Dnes, keď sme pod tlakom poslednej doby, tým intenzívnejšie nám žiari. Ježiš a Mária sú pri nás ako pevné stĺpy záchrany. Prinášajme ju všetkým, ktorí po nej túžia a pocítili jej volanie!
a bolestiplné starosti, keď bol môj snúbenec odmietnutý, kdekoľvek prosil o prístrešie pre onú noc.
Nikomu však nedarujeme siahnuť na náš čas. Na svoje city – ku tomu či onomu človeku – na svoje pocity, ktorými sa riadime. Nie sme ochotní totiž vzdať sa toho najpodstatnejšieho. Seba. A predsa – Vianoce sú o dare seba samého.
Socha znázorňujúca Pannu Máriu (na obr.), kúpená v Medžugorí párom bývajúcim v malej obci, začala od istého času roniť krvavé slzy. Udalosť začala pripomínať ľuďom jav z r. 1995 v Civitavecchii, keď malá soška aj v tomto prípade pochádzajúca z Medžugoria, ronila krvavé slzy až 14 krát. 
nikdy nemal a ani nebude mať schodisko, ako je toto, určené k tomu, aby prijalo kroky anjelov, aby slúžilo Matke, ktorá je Matkou Božou. Približuje sa sprievod: kone s jazdcami, i ťavy, niektoré osedlané, iné s nákladom. Na námestí sa všetci zastavia. Zatiaľ čo služobníci zamieria so zvieratami k ubytovaciemu hostincu, tri hlavné osobnosti karavány zostupujú zo svojich zvierat, a pešo idú k domu. Pred ním pokľaknú s čelom k zemi a pobozkajú prach. Keď sa poklonili domu, kde prebýva Spasiteľ, vstanú a odoberú sa do nocľahárne.
„Tu je zlato, pretože je vhodné, aby ho Kráľ vlastnil, tu je kadidlo, ako sa sluší na Boha, a tu je, ó Matka, myrha, pretože tvoje Dieťa, ktoré je Bohom, je tiež Človekom a na svojom tele a v živote Človeka spozná horkosť a nevyhnutný zákon smrti.“
Keď sa usiluješ podať ruku tomu, kto Ťa urazil, očakávaš Vianoce. 
Pôrod mojej druhej dcéry mal byť 29. novembra tohto roku. Keďže mi vyvolávali pôrod prvej dcéry, ani som nečakala, že bude druhý pôrod načas. A tak sme čakali a modlili sa. Rodina, priatelia aj známi. Za personál, za pôrod. Modlila som sa aj k sv. Gerardovi, obetovali sme sväté omše. Bola som taktiež na požehnaní pred pôrodom. Napokon, keď stále nič, termín hospitalizácie a začatia vyvolávania bol určený na ôsmeho decembra. Tak si vravím, veď dobre, krásny sviatok a ešte aj Rok milosrdenstva… Večer sme sa ešte s manželom modlili a všetko odovzdali do Božích rúk. Napokon v noci prišli kontrakcie a nadránom (8. 12.) sme šli do pôrodnice. Zuzanku som porodila naozaj veľmi rýchlo, ani vyvolať pôrod nebolo treba. Doktor bol skvelý. Avšak potom nastali komplikácie. To už bol manžel doma. Zrazu som stratila a naďalej strácala veľmi veľa krvi. 
„Kráčam mestom, v ktorom by o takomto čase malo byť už ticho. Jemná posýpka snehu vrždí pod dopadajúcimi nohami a z početných barov sa ozýva hlasná hudba a hovor i spev ľudí, ktorí v túto noc nebudú v kostole. Kráčam náhlivo obiehajúc rodinky i osamotených známych i menej známych, ktorí idú osláviť narodenie Božieho Syna. Prichádzam skôr, v duchu poďakujem Pánovi za voľné miesto blízko pri oltári. 
